Holokaust v Trenčianskych Tepliciach
Veronika Mráziková

V malom kúpeľnom meste v Trenčianskych Tepliciach žilo pred Druhou svetovou vojnou 260 občanov židovského vyznania. Aký bol ich osud? Vrátili sa z koncentračných táborov? Svedkovia Druhej svetovej vojny sú ešte medzi nami. Poskytnem Vám dva príbehy, ktoré sú z tohto obdobia a navzájom spolu súvisia. (Zoznam občanov židovského pôvodu žijúcich v Trenčianskych Tepliciach pred druhou svetovou vojnou nám poskytla pani Anna Reháková.)

Pani Anna Reháková mala v čase vyhlásenia II. svetovej vojny len 18 rokov. Vtedy sa ešte volala Anna Veselá. V tomto čase pracovala ako úradníčka na Notárskom úrade v Trenčianskych Tepliciach. Mala na starosti hlásenie oznamov miestnym rozhlasom. Cez jej ruky prešli všetky správy, oznamy a nariadenia obyvateľom Trenčianskych Teplíc.
Keď bol v roku 1939 vydaný protižidovský kódex, všetkým židovským občanom sa zakázalo študovať, vlastniť majetky, nosiť cennosti a voľne cestovať . Akoby to nestačilo, ešte museli nosiť našitú židovskú hviezdu. Ak chceli vycestovať napríklad len do Trenčína, potrebovali povolenie z notárskeho úradu, ktoré im vydávala práve pani Anna Reháková.
V priebehu krátkeho obdobia sa všetkým zmenili životy. Ešte pred druhou svetovou vojnou nikto nerobil žiadne rozdiely medzi občanmi židovského, alebo iného vyznania. Židovskí občania boli súčasťou Trenčianskych Teplíc. Boli bohatí aj chudobní, niektorí vlastnili reštaurácie, hotely, iní boli lekármi. Aj pani Anna Reháková (vtedy Veselá) mala židovské spolužiačky.
Keď došlo k transportu židovských občanov do koncentračných táborov, nastalo ťažké obdobie. Aj pre pani Rehákovú, ktorú ako osemnásťročnú, avšak ako pracovníčku notárskeho úradu neraz zobudili aj skoro ráno. Niekoľko hodín pred svitaním jej silno zabúchali na dvere pracovníci z nemeckého vojenského veliteľstva. Rozospatá s nimi musela okamžite odísť na obecný úrad. Tam jej nadiktovali nemecký text, ktorý na príkaz preložila do slovenčiny a ráno ho odvysielala v mestskom rozhlase. Predstavte si, aký strach prežívala jej mama. Veď nevedela, či sa jej dcéra vôbec vráti domov?! Celý čas bola v strachu, až kým Anna neprišla domov a ona videla, že je v poriadku. A takýto strach zažívala takmer každý deň.
Počas práce na Notárskom úrade sa pani Anna snažila pomôcť svojim židovským kamarátom. Občas sa jej podarilo nenápadne poslať nejakú správu manželom Diamantovým, ktorí vlastnili v Trenčianskych Tepliciach obchod s delikatesami.
Vo vrchoch Trenčianskych Teplíc pôsobila partizánska skupina. Keď sa s nimi pani Anna po vojne rozprávala, povedali jej, ako často ju vídavali v otvorenom nemeckom aute. Nechceli začať streľbu len kvôli nej. Až vtedy si pani Anna uvedomila, v akom bola veľkom nebezpečenstve.
Keď sa začal transport, židom oznámili, že budú nasadení do pracovných táborov. Transport prebiehal vo viacerých etapách, a so sebou im gestapáci dovolili vziať len malý batôžtek osobných vecí. Aj pani Anna videla, ako ich po etapách nakladajú do áut a odvážajú preč. Najhoršie bolo, keď prišli na rad malé deti a starí bezmocní ľudia. Všetkých tiekli po tváre slzy. Mnohých vtedy videli naposledy ...
Najťažšie chvíle nastali v auguste 1944. Pani Anna sa nachádzala v úrade úplne sama. Zrazu ako blesk vtrhli do budovy Obecného úradu partizáni. Štyria muži s nabitými zbraňami vošli do jej kancelárie so žiadosťou odvysielať túto správu:
"Žiadame všetkých starších i mladších obyvateľov mesta, ktorí sa chcú dobrovoľne pripojiť k povstaniu proti Nemcom, aby ihneď nastúpili do pripravených nákladných áut, ktoré stoja pred budovou Obecného úradu."
Po odvysielaní správy sa Anne partizáni poďakovali a odišli. Ani nie o dve hodiny boli Teplice zaplavené po zuby ozbrojeným nemeckým komandom. Súčasne s ním prišlo aj gestapo z Trenčína. Začal prudký boj medzi nimi a partizánmi.
Vtedy zažila Anna ďalší šok. Už po druhýkrát v priebehu pár hodín jej vtrhli do kancelárie ozbrojení chlapi. Tentokrát to však neboli partizáni, ale gestapáci. Prinútili ju odvysielať text, ktorý pre mnohých znamenal ortieľ smrti:
"Každý, kto ukryje Židov alebo ich pomáhačov, bude odsúdený na smrť!"
Po odvysielaní správy gestapáci prerezali šnúru z vysielača. Na vysvetlenie poznamenali, že vraj ho už nebude treba. V tejto chvíli bola pani Anna opäť vo veľkom nebezpečenstve, veď gestapo ju chcelo vypočúvať! Našťastie ju z pazúrov gestapa zachránil notár, ktorý sa za ňu prihovoril a tým jej možno aj zachránil život.
Pani Anna pomohla mnohých ľuďom, okrem iných aj známemu spisovateľovi Vojtechovi Zamarovskému. Ako pracovníčke na Mestskom úrade v Trenčianskych Tepliciach ju v roku 1942 Dr. Ján Ondreička požiadal o súkromný rozhovor. V ňom ju požiadal, či by nemohla tajne za obstarať dva občianske preukazy pre manželku spisovateľa Vojtecha Zamarovského a jej otca. Anna vtedy vydávala občianske preukazy a viedla aj osobné záznamy a evidenciu z nich. Nikto okrem Anny tieto preukazy nevydával. Sľúbila mu teda, že ich urobí, lebo aj ona osobne poznala Vojtecha Zamarovského, keďže bol priateľ jej bratranca Jána Veselého, ktorý u nich svojho času pracoval. Tieto dva občianske preukazy mu teda vydala ako "bianco", aby si mená na nich už doplnili sami. Po oslobodení v roku 1945 sa jej sám pán Vojtech Zamarovský prišiel osobne poďakovať a odmenil ju kozmetickým darčekom.
Pani Anna poznala aj človeka, Karola Piknu, ktorý sa postavil nebezpečenstvu a zachránil troch členov z rodiny Papových. Zuzka Papová, židovka, bola Annina spolužiačka.
Anna Reháková pomohla mnohým ľuďom. Za svoju pomoc nikdy nič nečakala, ostala skromná a medailu SNP, ktorú obdržala po vojne, spomenula len tak, akoby mimochodom. Myslím si, že je to výnimočná žena, ktorá si zaslúži náš obdiv.

Interview
Pani Zuzana Piknová, rodená Papová, bola v čase vyhlásenia II. svetovej vojny maturantkou na trenčianskom gymnáziu Ľudovíta Štúra.

I. Aké malo vyhlásenie vojny dôsledky na Vás a Vašu rodinu?
Ako židovka som nikdy nepociťovala rozdiely medzi občanmi židovského a nežidovského pôvodu. Detstvo som mala veľmi pekné, nemám žiadne nepríjemné zážitky z tohto obdobia ohľadom môjho vierovyznania. Môj otec bol zubný lekár v Trenčianskych Tepliciach, bol váženým občanom mesta. Zvolili ho aj do mestského zastupiteľstva. Keďže v Trenčianskych Tepliciach nebol oný lekár podobného zamerania, otec dostal výnimku a mohol ďalej pracovať, hoci bolo židom toto právo odobraté. Brat Juraj študoval medicínu v Prahe. Chýbal mu už len posledný semester do promócií, no po vydaní protižidovského kódexu musel štúdium prerušiť a vrátiť sa domov. Hrozilo mu dokonca narukovanie na front. Môj budúci manžel, Karol Pikna, pracoval ako úradník na Obecnom úrade v Trenčianskych Tepliciach. Podarilo sa mu zaradiť môjho brata Juraja do pracovnej skupiny, ktorá vykonávala melioračné výkopy v okolí Nitry. Neskôr, počas povstania pôsobil Juraj ako lekár v poľnej nemocnici.
Ja som mala v pláne vycestovať do Anglicka, kde by som pracovala ako opatrovateľka detí. K tomu som ale potrebovala vízum z anglického veľvyslanectva, ktoré sídlilo v Prahe. Avšak skôr než som si to stihla vybaviť, stalo sa niečo, čo nás všetkých veľmi zasiahlo a kvôli tomu som sa rozhodla ostať doma. Môjho otca zatkli a odvliekli do väznice v Ilave. Nemali sme o ňom žiadne správy, netušili sme ani dôvod jeho zatknutia, ani dokedy ho tam budú väzniť. Všetci sme sa o neho veľmi báli. Nakoniec sa nám s pomocou známych otca podarilo po dvoch mesiacoch dostať z väznice. Pre mňa však už cesta do Anglicka ostala tabu.

II. Váš budúci manžel, Karol Pikna teda zachránil Vášho brata, keď ho zaradil do pracovnej skupiny vykonávajúcej melioračné výkopy.
Áno. Zachránil nielen mňa, ale aj môjho brata a moju mamu. Bola to veľká láska. . V čase, keď sa židia nesmeli sobášiť s nežidmi, keď boli zbavení základných ľudských a občianskych práv, boli ponižovaní pod ľudskú dôstojnosť, Karol riskoval svoj život, aj život svojej rodiny, aby nás zachránil. Zorganizoval náš tajný sobáš v neďalekej dedine Trenčianskej Teplej. Zabezpečil mi aj falošné doklady na meno svojej mladšej sestry Margity. Písal sa rok 1942.

III. Kde ste sa potom skrývali?
Skrývala som sa na chate v Čertovici v Nízkych Tatrách, ale bez manžela. Musel sa vrátiť do práce do Trenčianskych Teplíc. V tomto období som porodila dcérku. Aj ona potrebovala falošné doklady, a vtedy nám opäť pomohla sestra manžela, Margita. Dieťa bolo zapísané ako nemanželská dcéra Margity Piknovej. Bolo to ťažké obdobie, len trojtýždňové bábätko sme ukryli u jednej dobrej rodiny v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši.

IV. Muselo byť pre Vás naozaj ťažké odlúčiť sa od práve narodenej dcérky. Ako ste to znášali ?
Bolo to veľmi ťažké, ale chceli sme prežiť, a inú možnosť sme nemali. Nado mnou bola neustála hrozba odhalenia identity. Preto som sa rozhodla odísť do Maďarska, do Budapešti. Pracovala som tam ako opatrovateľka dvoch detí.

V. Ako dlho ste nevideli svoju dcérku?
Neuveriteľných dva a pol roka. Až keď sa blížil oslobodzovací front, rozhodla som sa vrátiť na Slovensko. Prihlásila som sa do kurzu Červeného kríža. V septembri 1944 som ukončila tento kurz a 23. októbra 1944 som získala "Služobný lístok" vydaný Veliteľstvom I. Československej armády na Slovensku. Poslali ma do poľnej nemocnice v Hronci. Na moje veľké prekvapenie a obrovskú radosť som sa tu stretla s bratom, ktorého som tiež dlho nevidela. Pracoval ako chirurg.

VI. A čo sa stalo s Vašimi rodičmi?
Matku našťastie stihla skryť rodina Piknová. Bohužiaľ k otcovi vtrhli v septembri 1944 až do ambulancie a odtiaľ ho odvliekli spolu s ďalšou skupinou židov do vojenských kasární v Trenčíne. Tam ich držali istú dobu, no po čase gestapo dostalo správu, že partizáni chcú židov oslobodiť. Urýchlene ich odtransportovali do Svatoňovíc na Morave, a odtiaľ do Osvienčimu.

VII. Do Osvienčimu? Prijímal transport Vášho otca Mengele?
Našťastie nie. Otec prišiel do Osvienčimu v malej skupinke. Mengele asi o nich nemal záujem, lebo k príjmu poslal svojho kolegu lekára. Nacisti po príchode väzňov oddelili, tých starších (nad 50 rokov) od ostatných. Starší väzni asi neboli pre nacistov pracovne zaujímaví. Končili rýchlo v plynových komorách. Aj môjho otca sa pýtali na vek a povolanie. Odpovedal pravdivo, že je 58-ročný lekár. Nevedno, či sa u prijímajúceho lekára prejavila solidarita s kolegom, ale našťatie otca neposlal so staršími väzňami. Jedna známa z Trenčianskych Teplíc, s ktorou sa tam otec stretol, mu poradila, aby o seba dbal a dal sa denne oholiť, aj keby mal za to dať poslednú kôrku chleba. Otec ju poslúchol. Neskôr sa mu podarilo dostať do skupiny väzňov vybraných na prácu do koncentračného tábora v Buchenwalde. V Buchenwalde pracoval ako nitovač. V apríli 1945 ich oslobodili Američania. Cesta domov z Buchenwaldu mu trvala celý mesiac. V máji 1945 sa konečne vrátil domov, k svojej rodine.

VIII. Spolu s bratom ste sa zúčastnili SNP. Ako na to spomínate?
Tak, ako sa blížil oslobodzovací front, sťahovala sa aj poľná nemocnica. Z Hronca sme išli do Slovenskej Ľupče, odtiaľ do Španej doliny, a neskôr na Solisko. Často sme ošetrovali omrzliny, viac Američanom, ako Rusom. Ruskí partizáni si vedeli lepšie poradiť so zimou ako Američania. Predsa len boli na ňu viac zvyknutí. Dostali sme rozkaz presunúť sa v menších skupinách vyššie do hôr. Utekali sme narýchlo. Nebol čas zobrať si ani jedlo. V batohu som mala kopu liekov a Juraj zasa chirurgické nástroje. Boli sme hrozne hladní aj smädní. Snehu po kolená, výstup na horský hrebeň bol mimoriadne ťažký. K večeru sme boli takí premrznutí, že už sme nedokázali pochodovať, preto sme sa rozhodli spustiť do doliny, aj napriek tomu, že sme nevedeli, či nie sú blízko Nemci. Mali sme však šťastie. Pôsobila tu Paradesantná brigáda generála Přikryla. O oslobodení okolia Trenčína sme sa dozvedeli z rádia.

IX. A čo sa stalo s Vaším bratom?
Juraj sa neskôr presunul cez južnú zelenú hranicu do Košíc, a odtiaľ do vojenskej nemocnice v Poprade. V roku 1946 dokončil štúdium medicíny v Prahe. Nejaký čas pracoval na známej klinike čeľustnej chirurgie. Po vzniku Izraelského štátu tam na istý čas odišiel pracovať ako lekár. V roku 1958 sa oženil a potom pôsobil v USA ako plastický chirurg. Bol špecialista na popáleniny.

X. Čo nasledovalo po tom, ako ste sa z rádia dozvedeli o oslobodení Trenčína?
Vybrala som sa sama pešo až z Liptovského Mikuláša do Trenčianskych Teplíc. Cesta mi trvala tri dni. Zažila som aj chvíle strachu, keď ma považovali ruskí vojaci za nemeckú špiónku. Keď ma vypočúvali, triasla som sa od strachu. Našťastie ma prepustili, pamätám si, ako mi vtedy odľahlo. Doma som sa radostne zvítala s matkou, otcom aj s manželom. Moja cesta sa však ešte neskončila, veď moja dcérku som mala stále v Palúdzke. Vzhľadom k zničeným mostom a železničným tratiam bolo cestovanie skutočne komplikované. No po tejto ceste sme boli konečne znovu pohromade.
Napriek všetkých útrapám, ktoré pani Piknová prežila, nepokladá svoju účasť v SNP za dôležitú, je hrdá hlavne na svojho manžela, Karola Piknu. Ukázala nám aj diplom a medailu, ktorú dostal "in memoriam". Na diplome je dátum 3. 7. 1996, Jeruzalem, Izrael.
Yad Vashem (stredisko pre RIGHTEOUS)je plný pamätníkov venovaných ľuďom, ktorí z dobročinných úmyslov riskovali svoje životy v snahe zachrániť Židov. Viac než 4 500 mužov a žien z celej Európy dostali medaily a certifikáty za svoju nesmiernu odvahu a obetavosť. V Izraeli sú vysadené stromy pozdĺž aleje, ktorá obkolesuje toto miesto.


Čestný certifikát
"Tento certifikát zo zasadania dňa 5. mája 1996, komisia pre menovanie RIGHTEOUS, uznávaná Yad Vashem, hrdinom a mučeníkom počas holokaustu ako spomienku na základe údajov uvádza rozhodnutie poctiť si Karola Piknu, ktorý počas holokaustu v Európe riskoval svoj život za záchranu židov. Medzinárodná komisia sa preto rozhodla vyznamenať Karola Piknu medailou pre RIGHTEOUS.
Jeho meno bude vyryté na pamätnej tabuli v záhrade pre RIGHTEOUS, v Yad Vashem, v Jeruzaleme."

Resumé
Život neplynie vždy tak, ako si predstavujeme. Vedie nás rôznymi zákrutami a chodníčkami, po ktorých nechceme chodiť. Je však úžasné vedieť, že aj v tomto svete, niekedy plnom neonacizmu a vojen, sa nájdu ľudia s charakterom, neváhajúci postaviť sa zlu na odpor. Nie popové hviezdičky, nie herci, ale práve títo ľudia by mali byť tí, ktorí nám ostanú navždy v pamäti. Novodobí hrdinovia. Nemalo by sa na nich zabudnúť.

Dúfam, že vďaka mojej práci sa možno niekomu zmení život k lepšiemu, veď stačí iný pohľad na svet, a život je razom krajší. Vo svojej práci mám dva príbehy, v ktorých sa osudy ľudí zmenili z minúty na minútu. Vážme si preto to, čo máme a že žijeme v dobe, kde "iný" znamená byť "in".

The life is often different like ours imagination. We go for a walk all kinds of lanes, and we are not always satisfied. But it is so wonderful to see in this dangerous world the people, who are helping to other people. Not popstars, not actress, but these people should be mentioned. Stars of twenty-first of century. We should not forget them.

I hope to do your life better by my story. We should like to be different maybe, but it is not always the best way to change. In my view, people should be happy because of health and family for example.

Zoznam použitej literatúry
http://www.cassovia.sk/korzar/archiv/clanok.php3?sub=12.11.2005/55845K
http://melancholix.blogy.atlas.sk/literatura_faktu/1201/
Nový čas: 22. 11. 2008, strana 10, Za propagáciu fašizmu podmienka
Yad Vashem - The Holocaust Martyr´s and Heroes´
Leták Projekt vagón
http://worldofhistory.blog.cz/0702/osviencim-auschwitz


Príloha: Zoznam židov žijúcich v Trenčianskych Tepliciach krátko pred druhou svetovou vojnou

Pani Anna Reháková mi poskytla aj zoznam obyvateľov židovského pôvodu žijúcich v Trenčianskych Tepliciach v rokoch 1918 - 1939:
- rodina Schlesingerova, rodina Rosenfeldova, rodina Streicherova, rod. Druckerová, rod. Hermannova, rod. Hellerova, rod. Weilova, rod. Durbinova, rod. Buchlerová, rod. Reissová, rod. Weissová, rod. Szépházyova, rod. Singerova, rod. Frommerova, rod. Weilova, rodina Papova, rod. Weisova, rod. Galiova, rod. Friedova, rod. Frýdecká, rod. Stiglitzova, rod. Weiszova, rod. Erdélyiova, rod. Biermannova, rod. Weiszova, rod. Kirschenbaumova, rod. Ehrenfeldova, rod. Friedova, rod. Fischerova, rod. Gyémantova, rod. Diamantova, rod. Beckova, rodina Wertheimova, rod. Friedova, rod. Buchlerova, rod. Lowyova, rod. Feldmannova, rod. Herzova, rod. Poláčekova, rod. Beckova a rodina Strebingerova.