Upozornenie!!!Zverejnené dielo podlieha autorským právam autora. Akékoľvek komerčné šírenie tohto diela za účelom zisku, bez písomného súhlasu autora je trestné.Dielo neprešlo redakčnou úpravou

MUDR. Rehak,1944
Autor 1944		 Spomienky šéflekára Druhej Paradesantnej Brigády
plk. zdrav. v.v. MUDr. Alexander Rehák

OBSAH:
Úvod

Vojaci na Kryme prechádzajú k Červenej armáde

Prvé organizačné kroky v Usmani

Príprava v Jefremove a v Proskurove

II.čs. paradesantná brigáda v karpatsko-duklianskej operácii

Na pomoc Slovenskému národnému povstaniu

Ústup do hôr

Konsolidovaná brigáda v akcii

Doslov

Obrazová časť
ÚVOD
Prežívame mimoriadne obdobie dejín Slovenska, kedy sa na našu minulosť utvárajú veľmi odlišné - často kontroverzné názory.
Jeden takýto prúd je nezvyčajne výrazný: Sú to snahy diskreditovať SNP a celý náš odboj proti fašistickému režimu Slovenska počas druhej svetovej vojny.
Paradoxnosť tejto situácie práve na Slovensku je o to výraznejšia, že dnes celý civilizovaný svet jednoznačne a raz navždy odsúdil fašizmus tých čias a aj fašizmus súčasnosti. Odpor proti fašizmu, ktorý mal charakter medzinárodný sa všemožne snažia jeho nepriatelia skresľovať ako "protištátny puč" nejakej záhadnej skupiny sprisahancov a napchávajú do hláv občanov aj množstvo podobných nezmyslov.
Tento môj príspevok by sa mohol označiť ako výpoveď svedka.
A tak ako svedok pred súdom vyhlasuje, že bude vypovedať pravdu a nič iného než pravdu aj ja teraz vypovedám pred súdom národa, ktorý ako pevne verím rozhodne v budúcnosti definitívne kde bola pravda a kde bola lož.
Verím, že môj pohľad na veci, hoci je zúžený tým že vypovedám tu ako jednotlivec, otvorí oči mnohým, najmä našej mládeži. Táto sa už nepamätá na to búrlivé obdobie a preto väčšina deformačných lží, ktoré kolujú okolo tej historickej udalosti je zameraná práve na našu mládež a na kompletné zmanipulovanie ich názorov. Želám si, aby medzi čitateľmi tohto príspevku bolo čo najviac mladých ľudí. Hlboko verím práve v zdravé jadro nášho národa, ktoré je v našej mládeži. Táto esej je preto venovaná práve tým, ktorí budú náš národ viesť aj v časoch budúcich.
1.časť - VOJACI NA KRYME PRECHÁDZAJÚ K ČERVENEJ ARMÁDE
Lekár má na vojne okrem liečebno-preventívnej starostlivosti často aj úlohu "spovedníka", pretože pokiaľ sa vyvinie medzi lekárom a vojakmi istý stupeň dôvery, vojaci neraz prichádzajú aj so svojimi osobnými názormi a starosťami. Táto okolnosť mi pomáhala overovať si zmýšľanie mužstva a takto som dospel k názoru, že prevažná väčšina odsudzovala bratovražednú vojnu proti Rusom a hľadala východisko. Niektorí sa týmto názorom netajili už ani doma pred vyslaním na front, u iných sa toto stanovisko vyostrovalo keď videli hrôzu rozbitých miest a dedín, zničené továrne a povýšenecké chovanie víťaziacich Nemcov na obsadenom území. Segregáciu Nemcov od poľského obyvateľstva hlásali po ceste na front nápisy: "Tylko dla Nemcov". No táto spupnosť prerastala a odrážala sa aj v chovaní Nemcov voči "spojencom", t.j. naším vojakom, čo prispievalo k rýchlemu odcudzovaniu sa týchto "spojencov" . Všetko toto boli pre mňa momenty uľahčujúce drobnú propagačnú prácu medzi vojakmi, ktorých som si vytipoval ako spoľahlivých a s ktorými som napokon hovoril o možnostiach prechodu k Č. A.
Po príchode na Krym som bol spolu s ostatnými lekármi prechodne v Bromzavode, kde sa nám dostalo dostatok zdravotníckych inštrukcií v našej divíznej nemocnici. Naším vzorom sa nevdojak stal náš vedúci tamojšieho chirurgického oddelenia MUDr. Tono Ponťúch, ktorý nie len že plným priehrštím rozdával svoje nemalé vojenské skúsenosti, ale vštepil do nás aj morálnu povinností všestranne pomáhať civilnému obyvateľstvu, ktoré na to často bolo veľmi odkázané. Krátko potom som bol pridelený do posádky v Geničesku ako lekár u 20 .pešieho pluku. Čoskoro som nadviazal cez kolegu MUDr. Farkaša styky a miestnymi ruskými lekármi z nemocnice a cez nich aj a inými civilnými osobami. Hrejivým pocitom bolo pre nás, že nás nikdy nepovažovali za nepriateľov, ktorí obsadili ich územie, avšak skôr za budúcich spojencov. Po krátkom čase sa moje zadelenie zmenilo, bol som preložený ako lekár k prezvednému oddielu so sídlom v dedine Alexsievka. Bola to príležitosť k rozšíreniu drobnej práce medzi mužstvom a moje názory preberali aj väčšinou moji sanitári, ktorí ich šírili ďalej. Liečba civilných osôb sa na našej ošetrovni stala formou pomoci obyvateľstvu a často ma volali k chorým aj domov. Obyvatelia ma čoskoro začali volať " Alexander Pavlovič", čo bolo prejavom toho, že ma pokladajú za "svojho". Ďalším krokom bolo, že cez našich priateľov Rusov i našich vojakov som vystavoval potvrdenia pre osoby ohrozené deportáciou do Nemecka na práce. Pomoc obyvateľom bola tak rozšírená medzi všetkými dôstojníkmi i mužstvom, že nás Nemci čoskoro začali nazývať: "Partisanen Nummer zwei" ( Partizáni číslo dve). K tomu prispievalo aj to, že naši vojaci so špeciálnym pôžitkom a zručnosťou tajne vypúšťali ruských občanov z transportov určených na odsun do Nemecka na povinné práce.(Nikto ich k tomu nenútil- robili to spontánne).
Mal som aj styky s miestnym felčiarom, ktorý prichádzal občas za mnou a dostával skromné prídely liečiv a dostatok obväzového materiálu. Raz som sa ho napolo vážne, napolo žartom opýtal, či je tak veľa partizánov ranených, že má takú vysokú spotrebu obväzov. Neodpovedal mi priamo; po chvíľke uvažovania povedal, že ak chcem môžem sa sám osobne presvedčiť, zdržujú sa síce ďaleko na juhu, ale Slovákov pokladajú za priateľov a neublížia im.
V druhej polovici októbra sa objavili neklamné znaky, že naša idyla pokojného života sa končí. Veliteľské porady boli čoraz častejšie a z priamych i nepriamych zdrojov sme sa dozvedeli, že Nemci ustupujú cez Dneper. Slovenská divízia má byť nasadená na zdržanie ruského útoku na ľavom brehu Dnepra, medzitým čo sa Nemci majú prepraviť cez most u Cherzonu a opevniť sa na pravom brehu. Bolo teda zrejmé, že naša divízia má byť obetovaná pre záchranu nemeckých jednotiek. Moja jednotka, motorizovaný prezvedný oddiel sa začal presúvať cez Perekopskú Šiju smerom na juh od Melitopola. Stretávali sme nemecké, ale aj slovenské jednotky na presune. Všeobecná nervozita nasvedčovala, že stretnutie s Červenou armádou je na blízkom obzore a každý reagoval na toto podľa svojho vnútorného presvedčenia a plánov. Väčšina vojakov sa otvorene vyjadrovala , že proti Rusom nebudú bojovať. Odoslal som ešte posledný list poľnou poštou s dohovoreným heslom a urobil som bilanciu medzi svojimi ošetrovateľmi, ktorá sa javila priaznivo, pretože všetci javili ochotu prejsť k Červenej armáde. Organizovanie prechodu vo skupinách bol aj akt sebazáchovy, pretože jednotlivec - prebehlík sa vždy vystavuje riziku. Veď vojna má tvrdé pravidla, pri ktorých život jednotlivca nemá cenu.
Pri našom dosť rušnom presune sme sa stretli aj s pešiakmi kde vykonával službu Dr. Karol Babiak, priateľ z internátu v Lafranconi. Privítali sme sa a on ma ubezpečil, že aj on pripravil prechod so svojimi sanitármi a že aj medzi mužstvom má skupinu veci prebehnutia oddaných vojakov. Po krátkej rozlúčke sa naše cesty rozišli, žiaľ však, že sme sa stretli až po vojne, kedy som sa dozvedel o nezdare plánov Dr Babiaka. Pri prechode k Červenej armáde utrpel totiž priestrel, pre ktorý bol odsunutý do ruskej poľnej nemocnice izolovane od ostatných prebehlíkov. K naším jednotkám sa už potom nedostal. Bola to škoda pre našu 2. p. d. brigádu, kde sme veľmi potrebovali lekárov majúcich dôveru našich slovenských vojakov.
Presun k frontovým líniám bol čoraz zreteľnejší čoho hlavným znakom boli evakuované dediny, v ktorých sa často našli iba domčeky s prázdnymi izbami pôsobiacimi smutným pohľadom na štyri holé steny. Toto boli priestory pre naše ubytovanie. Dedinčania, ktorí ojedinele ostávali v opustených osadách sa skrývali pred Nemcami, avšak s nami sa čoskoro dorozumeli a napriek svojím starostiam o budúcnosť svojich rodín a majetku nás ubezpečovali, že Červená armáda je už blízko a že Slovákov poznajú ako bratov, nie ako nepriateľov. Nálada medzi vojakmi bola, pravda, plná očakávania, avšak aj obáv ako to všetko dopadne. Moja jednotka motorizovaný prezvedný oddiel došiel do dedinky Olgievka, kde sme mali prenocovať. Veliteľ oddielu mjr. Marcinka vyslal dopredu prieskumnú skupinu, ktorá sa však už nevrátila. Iba o niekoľko dní sme ich stretli na ruskej strane frontu a dozvedeli sme sa, že bez výstrelu prešli k Červenej armáde. V Olgievke sme spali v plnej pohotovosti, oblečení s povedomím, že dotyk a Červenou armádou je otázka veľmi krátkeho času. Zaistenie hliadkami samozrejme bolo urobené, avšak nad ránom len čo som vstal a moji zdravotníci naložili náklady do auta, zastihla nás paľba z ľahkých zbraní. Dal som pokyny čakať na mieste a pred našimi očami sa odohral prvý dotyk s "nepriateľom". Väčšina vojakov prezvedného oddielu nestrieľala, niektorí velitelia nabádali k odporu, to však nenašlo u vojakov veľa porozumenia. Z diaľky za nami sa rozštekali aj nemecké guľomety. V tom sa cez dedinku prevalila prvá vlna kozákov na koňoch. Dal som pokyn vystrčiť bielu plachtu na náš domček s ošetrovňou a niekoľkých ľahko ranených, medzi nimi aj jedného Rusa sme ošetrili. Šofér našej sanitky stratil hlavu v poslednom momente a medzitým, čo my sme čakali na druhú vlnu kozákov naštartoval auto s našimi osobnými vecami a aj s celým zdravotníckym materiálom a ustúpil ďaleko do terénu nazývaného " zem nikoho" .
Medzitým niektorí dôstojníci začali organizovať obranu a vydali rozkaz kryť sa za domčekmi a zaujať obranné postavenia. Tomuto rozkazu sa podriadila iba menšina, veľká časť vojakov dala prednosť prechodu k Rusom. Vplyvom tejto novej situácie a azda aj leteckému náletu Nemcov sa útok Rusov a paľba dočasne zastavili. Toto využili niektoré menšie skupiny nerozhodnutých vojakov k organizovanému, alebo neorganizovanému ústupu a stiahli sa za líniu frontu. Veľká časť prezvedného oddielu spolu so mnou a mojimi sanitármi (okrem šoféra sanitky) sme však ostali na mieste, aj keď nám to nebolo jedno, pretože sme nemohli predvídať ako nás Rusi príjmu. Moji sanitári sa ešte postarali spolu s pomocou niektorých vojakov o vyhľadanie ľahko ranených, ktorých som ešte ošetril.
Po istom čase sa objavil druhý predvoj kozákov. Títo už postupovali opatrnejšie pre predchádzajúcu paľbu a lietadlá. Keď však videli, že sa nestrieľa na nich a že v diaľke pred nimi sú ustupujúce jednotky a autá, doklusali do blízka našich skupín. Naši im tlmočili, že sme Slováci a že chceme prejsť na ruskú stranu. Ukázali nám cestu dozadu do ich tylu a s pochvalným uznania: "Molodci Slovaki" nás prenechali nášmu pochodu do tyla, často bez toho, že by vojakov odzbrojovali. Skupiny po ceste sa postupne zlievali ako potôčiky, ktoré napokon vytvoria rieku. Tu a tam sa k nám pripájali aj pešiaci 21.-ho pešieho pluku. Boli tu aj niekoľkí dôstojníci, ktorí začali organizovať naše skupinky a postarali sa aj o bezpečnosť prebehlíkov, pretože medzitým Nemci ostreľovali z lietadiel a tankov už aj naše jednotky.
Prvým miestom sústredenia boli akési hospodárske budovy. Tu som stretol aj druhého lekára prebehlíka Dr. Pavla Svoreňa s jeho sanitármi a početných našich dôstojníkov na čele s pplk. Lichnerom a kpt. Pavlovičom, ktorí reprezentovali navonok nás všetkých. Nasledovali dlhé pochody za frontovou líniou, zväčša o hlade a o smäde, pri ktorých a pripájali ďalšie skupiny, takže sa naše počty napokon blížili počtu vyše dvoch tisícov. Bolo pozoruhodné, že pri týchto pochodoch sme boli zverení jednému - dvom ruským poddôstojníkom alebo dôstojníkom, ktorí vpredu viedli celú našu obrovskú skupinu v družnom rozhovore s našimi dôstojníkmi a vojakmi. Keď nás ubytovali niekde v dedinke bolo to vždy so slovami: Toto nie sú zajatci, to sú naši priatelia Slováci, postarajte sa o nich ako o našich vlastných bratov. A tak sa aj stalo. S pohostinnosťou a srdečnosťou, ktorú sme už poznali ešte pred frontovými udalosťami dávali nám z toho posledného čo ešte mali.
Po ceste sa naše dráhy skrížili aj so sovietskym poľným lazaretom, kde nás spolu s Dr. Svoreňom pozvali pracovať kým sa naše jednotky nepohnú na ďalší presun. Ruskí kolegovia sa k nám chovali s neobvyklým porozumením a pozornosťou. Pracovali sme rovnako ako oni veľmi tvrdo, bez ohľadu na čas. Pri odchode o pár dní neskôr nás zavolal náčelník lazaretu a pochválil. Nabalili nás akýmsi proviantom a začali sme sa lúčiť. Na moje prekvapenie, ktoré doteraz nezabudnem nás vyobjímal a vybozkával podľa ruského zvyku ako sa to patrí medzi "svojimi".
Naše konečné sústredenie bolo v osade Timošenka pred ďalším - teraz už vlakovým transportom. Bola to príležitosť pre zoznámenie sa s dôstojníckym zborom a so zdravotným stavom celej skupiny prebehlíkov, ktorý zatiaľ nebol zlý. Ranených bolo veľmi málo išlo skôr o bežné zdravotné komplikácie. Tie ťažšie stavy sa odsunuli, ostatní boli prepravy schopní. S obavami sme sledovali vzrastajúce zavšivenie prejavy vyčerpanosti súvisiace s podvýživou a dlhými dennými pochodmi. Vlakový transport do zajateckého tábora v Usmani bol už vybavený izolačným vagónom kde sme mali aj našu malú ošetrovňu. Naša cesta vlakovým transportom končila koncom novembra v tábore v Usmani, čo znamenalo ďalšiu etapu v zrode našej novej zahraničnej jednotky: Druhej československej paradesantnej brigády.
2.časť - PRVÉ ORGANIZAČNÉ KROKY V USMANI
Táto etapa nášho zložitého putovania do vytúženej znovu oslobodenej vlasti nebola síce bojová, avšak napriek tomu veľmi významná. Je všeobecne známe, že tábor v Usmani sústreďoval asi 2000 dobrovoľníkov, ktorí sa už v tábore nazývali so súhlasom československého i ruského velenia : "Pluk slovenských dobrovoľníkov v SSSR", čím sa aj zo strany Rusov priznávalo naše osobité postavenie, t.j. že nie sme obyčajní vojnoví zajatci. Z toho vyplývalo medzi iným aj, že napriek ťažkej zásobovacej situácii boli nám priznané aj zvláštne prídely potravných noriem a zásobovanie liečivami bolo na rovnakej úrovni ako v armáde. Náš pluk slovenských dobrovoľníkov sa stal citlivým manometrom zmýšľania slovenského národa. Najmä po príchode politických pracovníkov Mareka Čulena a Dr. Eda Friša, (ktorého som poznal ešte z Bratislavy, pretože sme sa stretávali na rôznych schôdzach počas môjho vysokoškolského štúdia) sa rozvinula široko založená diskusia,pri ktorej naši vojaci odovzdávali svoje skúsenosti z domova a citlivo reagovali na nové informácie- najmä o organizácii nášho zahraničného odboja, čerpané od politických pracovníkov . Bol tu aj por. Pavel Gajdoš ktorý prešiel na sovietsku stranu pred nami a svojou osobnosťou si získal dôveru a priateľstvo každého z nás . V tábore teda vrela široká diskusia, ktorá šla do hĺbky v mnohých smeroch, ktoré vtedy neboli a nemohli byť jasné ani emigrantom v Moskve, tým menej však emigrácii v Londýne. Veď naši prebehlíci predstavovali priame informačné zdroje z obdobia, kedy front rozdelil Európu. Tu sa politickí pracovníci ukázali ako komunisti- emigranti, s čím sa nijako netajili. Nikdy nebolo cítiť však v ich reči snahu naoktrojovať vlastné myšlienky, ale vedeli pri tom čerpať z informácií z domu a tieto skĺbiť s korigovaním názorov, nevynímajúc ani názorov vlastných, ktoré neboli vždy presné vzhľadom na ich pomerne dlhú absenciu z domova. Mnohé názory sa ukázali aj buď falošné, alebo nejasné. Tieto diskusie jednoznačne ukázali, že dobrovoľníci sú skupinou,ktorá môže slúžiť ako reprezentačná,odzrkadľujúca názory celého ľudu doma. V tejto skupine boli zastúpené totiž naozaj všetky sociálne vrstvy obyvateľstva od jednoduchých občanov až po vysokoškolákov.
Výsledok tohto prieskumu bol že naši ľudia doma - rovnako ako títo prebehlíci vojaci odsudzujú klérofašistický režim doma a krutosti fašistickej vojnovej agresie a aj ich barbarskú rasistickú ideológiu . Navyše treba zdôrazniť, že išlo o mladých ľudí, ktorí neboli nikdy vedení k nejakej ideológii, tobôž nie ku komunizmu, skôr možno povedať, že boli vystavení masívnym tlakom klérofašistických informácií doma. Napriek tomu vedeli zaujať také zdravé pokrokové stanovisko k mnohým pálčivým problémom ako napríklad k problému vzťahu Čechov a Slovákov, k problému usporiadania budúcej republiky a k ďalším iným, ktorými sa nie len stotožnili, ale do istej miera aj korigovali názory doma i v zahraničí. Na izbách to priamo vrelo a vojaci sa predbiehali vo svojich názoroch Týmto sa možno aj účinne zablokovali niektoré nezdravé tendencie, ktoré presadzovala londýnska emigrantské skupina na čele s Benešom, keďže boli odtrhnutí od diania doma. Dokument "Prevolanie k slovenskému národu a armáde", ktorý bol jednomyseľne schválený príslušníkmi pluku slovenských dobrovoľníkov v Usmani je toho jednoznačným dôkazom.
Ak niekto dnes uvažuje o tom, že pri zrode tohto dokumentu stáli význační politicky dobre podkutí jednotlivci alebo skupiny, dopúšťa sa špekulatívneho skresľovania. Je pravda, že slovné formulácia nebola dielom dvoch tisícov vojakov, u ktorých úroveň vyjadrovacích schopností nebola vždy primeraná. Vášnivé debaty a otvorenosť s ktorou sa každý jednotlivec vyjadroval,nepripustili žiadnu pochybnosť o vyjadrených myšlienkach, ktoré tento dokument zakotvil,aj keď formuláciu bolo treba redigovať .
Na Všeslovanskom zjazde vojakov v Moskve nás vynikajúco reprezentoval náš 50-členný spevokol pod vedením por. Branislava Rapoša. Prezident Dr Eduard Beneš v Moskve, kde sa podpisovala zmluva o priateľstve a spojenectve vypočul si naše stanovisko v zmysle "Prevolania" V tejto delegácii boli pplk. Viliam Lichner a npor Emil Čaplovič . Prejavy našich príslušníkov v rozhlase vyvolali ohlas doma í v zahraničí.
Tieto udalosti posilňovali "sebavedomie" našich príslušníkov a odlišovalo nás to ostro od bežných vojenských zajatcov. Myšlienky "prevolania" sa šírili rozhlasom a neostali nevyhnutne bez vplyvu ani na koncepciu londýnskeho a domáceho centra odboja.
Náš pobyt v Usmani na nešťastie nebol celkom bez zdravotných problémov. Strava bola kalorický nedostačujúca napriek zvýšeným prídelom, čo bolo v tých ťažkých zásobovacích časoch aj istou obeťou zo strany našich hostiteľov v tamojšej kríze a nedostatku vyvolaného vojnou.
V ambulantnej časti som pracoval ja, zatiaľ čo Dr. Svoreň prevzal starosť nad lôžkovou časťou. Po istom čase sa začali medzi mužstvom i dôstojníkmi prejavovať znaky nedostatočného prívodu bielkovín, t.j. časté nočné močenie a neskôr aj opuchy a svalová slabosť, Mnohých bolo treba odoslať na lôžkové oddelenie, kde sa účelným režimom, avšak veľmi opatrne realimentovali(vyrovnávali následky podvýživy). Horšie bolo, že sa tieto príznaky začali objavovať aj u mňa,avšak situácia absolútne nepripúšťala, aby som mohol opustiť svoju lekársku prácu čo len na hodinu. Riešili sme to tak, že Dr. Paľo Svoreň z nemocnice vo vrecku donášal doplnky stravy a vitamíny, ktoré som tajne požieral v noci pri vchode do dôstojníckej ubikácie, schovaný za sudom, do ktorého sa chodilo v noci močiť. Táto "pozorovateľňa" ma čo raz viac presviedčala, že som nebol sám postihnutý a že prvý príznak hypoproteinémie (nedostatku bielkovín v krvi) t. j. časté močenie sa začína povážlivé objavovať aj u našich dôstojníkov. V tom čase sme boli iba dvaja lekári na 2000 príslušníkov a nepoznali sme v práci odpočinku. Toto zaťaženie sa podstatne priostrilo keď sa objavilo niekoľko horúčkových stavov, u ktorých sa napokon potvrdilo naše podozrenie na škvrnitý týfus. Bolo treba rýchle konať, avšak tak, aby nevznikla zbytočná panika. Lekári a naši sanitári nepoznali dňa a noci, trvalo to tri- štyri dni bez prerušenia,kým sa celé osadenstvo, ubikácie, pomocné miestnosti lágru, sklady atď. všetko odvšivilo. Pravda tým to všetko nekončilo, pretože bolo treba izolovať ihneď každú teplotu,zodpovedne rozhodnúť o diagnóze, a celú procedúru odvšivovania zopakovať vo všetkých zložkách. Vcelku bolo iba osem prípadov škvrnitého týfu, vracali sa k našim útvarom až keď sme boli už v Jefremove. Celá táto akcia prebehla pri plnej záťaži bežnej rutinnej práce, ktorej veru nebolo tiež málo. Prehliadky mužstva a dôstojníkov museli pokračovať priebežne až do nášho odchodu z lágru. Je ťažko predstaviť si potrebné vypätie síl,ktoré si toto všetko vyžadovalo, pretože okrem našich vlastných zdravotníkov bol v lágri iba jediný ruský lekár administratívne činný, nevykonávajúci zdravotnícku prácu. Po zdolaní epidémie nás tento ruský kolega zavolal a vyjadril sa o našej práci tak, že to čo sme dokázali je hotový zázrak, v ktorý by neuveril až by to nebol videl na vlastné oči. Netajil sa tým, že epidémie škvrnitého týfu vyžadujú v lágroch obvykle vysoké obete na životoch, dosahujúce stovky, ba často vymiera väčšina osadenstva. Vtedy sme si uvedomili, že okrem šťastia naša intenzívna práca nebola nadarmo a že možno sme uchránili množstvo vojakov pred katastrofou. Dnes po časovom odstupe je mi jasné, že keby sa boli zanedbali prvé varovné prípady a neurobili tak intenzívne a urýchlení opatrenia, možno že by sme dnes ani nepísali históriu druhej paradesantnej brigády, pretože by málokto z našich slovenských dobrovoľníkov prežil veľkú epidémiu ak by sa jej dovolilo rozšíriť sa do rozmerov, ktoré už nie je možno zvládnuť. Po týchto dramatických dňoch nás už ďalšie zdravotné problémy nezužovali s výnimkou menšej epizódy povianočného obdobia, ktorá má aj akýsi humorný nádych.
Naši hostitelia sa totiž pýtali akú slávnostnú hostinu by sme si želali v období vianočných sviatkov. Pretože mnohí opisovali naše domáce vianočné zvyky ako nemysliteľné bez kapustnice, zohnali v lágru zázračným spôsobom nepredstaviteľné množstvo kapusty pre celý pluk dobrovoľníkov. Táto hostina sa neobišla pravda bez početných zažívacích ťažkostí, ktoré končili však na šťastie ľahko a boli vyvážené slávnostnou atmosférou Vianoc, ktorú si chlapci vytvorili v rámci možností aj so skromne vyzdobenými stromčekmi na ubikáciách lágru.
Náš pobyt v lágru slúžil medzi iným aj preverovaniu všetkých príslušníkov pluku, keďže s každým sa konal pohovor. Celkove preverovanie našich príslušníkov dopadlo tak, že mizivý počet vojakov nebol preverený a títo ostali v lágri ako zajatci. Išlo zväčša o niekoľkých vojakov nemeckej,alebo maďarskej národnosti,pravda pri individuálnom posudzovaní každého; národnosť sama pri tom nehrala rolu. Drvivá väčšina dobrovoľníkov bola kladne preverená a čakali už iba na vstup do čsl. armádneho zboru v SSSR. Už vtedy bolo rozhodnuté,o čom sme aj všetci vedeli, že sa z nás má vytvoriť parašutistická jednotka, preto sme žili už iba v očakávaní kedy vyjdeme z lágru ako slobodní vojaci. Tento vytúžený okamih sa konečne dostavil. Napokon 9. januára 1944 sme boli už v posádke v Jefremove, kde nás očakávala tvrdá príprava už ako slobodných príslušníkov novovytvorenej 2. čsl. samostatnej paradesantnej brigáde v SSSR.
3.časť - PRÍPRAVA v JEFREMOVE A v PROSKUROVE
V Jefremove sa stmeľovala 2. čsl. paradesantná brigáda spojením pluku slovenských dobrovoľníkov s doplnkami z náhradného práporu, kde boli prevažne zakarpatskí Ukrajinci a Volyňskí Česi. Veliteľ plk. Přikryl nás čoskoro predvolal k raportu, kde sa mi javil skôr ako dôstojník so sklonmi k drilu a k autoritatívnemu rozhodovaniu, pretože sa nám usiloval robiť lekciu z otázok zdravotníckej prevencie a liečby , avšak v jeho pokynoch sme ihneď našli odborné slabiny. Možno, že túto tému zvolil z nedostatku iného nápadu, ako nadviazať s lekármi osobný kontakt. Isté je, že sa nám neskôr nemiešal do zdravotníckej služby, azda často aj na úkor riešenia nedostatkov tejto dôležitej zložky tylu. Pribudli aj posily lekárov zväčša záložných dôstojníkov, šéflekárom bol npor. Dr V. Winter, ja som bol pridelený k prvému práporu, Dr Svoreň k druhému práporu, pri ostatných jednotkách a v brigádne j ošetrovni pracovali ďalší ako Dr. Ševaník, Dr. Singer, Dr. Singerová, Dr. Rubín, ktorý bol zubný lekár, napriek tomu mal vykonávať všeobecnú lekársku prax.
Naše vzťahy boli dlho zatienené istou nedôverou, pretože sme prešli zo slovenskej armády, ktorá v ich očiach stále bola poznamenaná pečaťou Hitlerovho spojenca a preto našu situáciu vôbec nechápali reálne. Okrem toho zohrali úlohu aj iné momenty: Dr. Svoreň a ja sme iba nedávno absolvovali dôstojnícku školu, ktorá bola na veľmi dobrej úrovni a preto sme mali v čerstvej pamäti zásadné princípy vojenskej medicíny, ktorú naši noví kolegovia - záložníci už dávno zabudli. Mužstvo opäť dôverovalo viac "svojím " lekárom, ktorí s nimi stáli v kritických situáciách. Cestu k nám si prvý našiel Dr. Rubín,ktorý mal problémy pri výkone služby,pretože ako zubný lekár nemal prehľad v špecifickej problematike vojenskej medicíny, Čoskoro nás začal pravidelne konzultovať, čím vznikol medzi nami veľmi dobrý a obojstranný kolegiálny vzťah.
Druhým bol Dr. Singer, ktorý zrejme tušil moje zmýšľanie, sám bol členom strany( o čom som sa dozvedel až doma) a toto vytvorilo isté podvedomé môstiky porozumenia medzi nami. S dôstojníkmi a mužstvom pokračovali naše veľmi dobré vzťahy zocelené spoločnými zážitkami našej doterajšej anabáze.
Pracovné úlohy nás plne zamestnávali. Predovšetkým bolo potrebné prezrieť celé mužstvo a dôstojnícky zbor, aby sa stanovila ich spôsobilosť na parašutistický výcvik. Predpisy boli prísne,presne špecifikované a zodpovednosť za prípadné nešťastie zo zdravotných príčin spočívali na lekároch. Viac možností zdravotných prekážok bolo u dôstojníckeho zboru,než u mladých a zdravých vojakov, pretože v časti dôstojníkov samotný vek a s tým nastupujúce cievne zmeny nabádali k opatrnosti. Obvykle sme sa stretávali s tým, že prezentujúci sa, u ktorých sa našli zdravotné chyby sa na vlastnú zodpovednosť hlásili k výcviku. Sám veliteľ brigády plk. Prikryl bol z hľadiska predpisov zdravotne neschopný. Druhým príkladom bol poddôstojník Harus, ktorý napriek vysokému veku mal za sebou napokon všetky cvičné zoskoky.
V druhej polovici januára začali špecializované kurzy, z čoho nám vyplynula úloha vycvičiť nový sanitárny zbor, pri čom nám bolo tiež treba oboznamovať sa sústavne s taktikou zdravotníckej služby u paradesantnej jednotky, pretože táto má isté odlišnosti v porovnaní s inými vojenskými útvarmi. Začiatkom februára začal paradesantný výcvik,ku ktorému patrili aj výcvik v telesnej zdatnosti, nácvik bezpečného skladania padákov, balenie vojenskej techniky a napokon základne zoskoky s padákom v rôznych modifikáciách. Tu bolo treba veľmi účinne ošetrovať a liečiť bežné úrazy ako hlavne kĺbové úrazy: distorzie (vykrútenia) a vyvrtnutia, pohmoždenia, krvácania, zlomeniny rebier, rúk a nôh, ktoré však boli výnimočné. Vojaci s týmito úrazmi si nemohli dovoliť dlhšie trvajúce vyradenie z výcviku, pretože tento pokračoval veľmi rýchlym tempom. Ukázala sa tu opäť chuť spolupracovať, čo prinieslo pozoruhodné výsledky: Z počtu 13559 zoskokov bolo iba 117 zranení, z čoho iba jeden mŕtvy, čo sú cifry veľmi priaznivé v porovnaní s priemernou úrazovosťou pri paradesantnom výcviku. V prípade smrťou končiaceho zoskoku voj Takáča sa zistilo, že tento zoskočil hlavou dopredu, namiesto nohami dopredu a preto sa mu padákové povrazy omotali okolo tela. Nepomohlo ani otvorenie pomocného padáka, pretože zamotané povrazy zabránili funkcii aj tohto.
Okrem týchto bežných úrazov sme mali spočiatku aj komplikácie zo silných mrazov ako oznobeniny a slabšie omrzliny, ktoré však skoro ustali ledva sa vojaci naučili správne používať teplú výstroj, t.j. plstené čižmy- válenky, vatované šatstvo a čapice -ušianky. Týmto komplikáciám z mrazu boli vystavení aj zdravotníci ako aj iné odborné vojenské profesie, ktoré držali službu pri zoskokoch a mali menej telesného pohybu ako cvičiaci vojaci.
V našej zdravotníckej osvete sme boli spočiatku izolovaní, až neskôr keď sa utvorila skupina osvetárov brigády bolo pocítiť účinnú, hlavne organizačnú pomoc z ich strany.
Pre nás zdravotníkov bolo pôžitkom sledovať ako rýchle sa naše mužstvo zotavovalo z útrap, ktorým boli nedávno vystavení a čoraz viac vytvárali elitnú jednotku zloženú zo zdatných atleticky stavaných, zväčša mladých mužov. Lekárske ordinácie pre bežné ochorenia sa stali takmer nepotrebnými pre zdatnosť a zdravie mužstva
Tvrdá každodenná práca bola spestrená niektorými udalosťami ako návštevou Klementa Gottwalda, Fierlingera, gen. Kratochvíla ( veliteľa čsl. vojenských jednotiek ), gen. Nižborského v druhej polovici februára a napokon bola slávnostná prehliadka brigády s odovzdaním brigádneho práporu 22- 23. apríla za prítomnosti politických pracovníkov z Moskvy a delegácií sovietskej, poľskej a juhoslovanskej.
Paradesantná výcviková ukážka, v ktorej veliteľ druhej roty druhého práporu Karol Švarz plnil úlohu obsadenia letiska a poobede ukážky ostrej streľby zapôsobili silným dojmom. Tieto udalosti zamestnávali viac-menej veliteľské kádre, avšak naša zdravotnícka služba ich zaisťovala plnou pohotovosťou.
Stmeľovanie brigády nebolo však vždy hladko prebiehajúcou idylou. Predovšetkým boli tu diskriminačné tendencie z londýnskeho centra odboja, ktoré sa pokúšali neuznávať hodnosti získané v slovenskej armáde.( Ak by bolo došlo k prijatiu týchto tlakov, bolo by to znamenalo morálny rozpad celej jednotky, ktorej jadro tvorili vojaci a dôstojníci slovenskej armády). Tieto tendencie boli škodlivé nie len preto, že bol nedostatok dôstojníckych a poddôstojníckych kádrov, ale hrozili vytvoriť bariéru medzi slovenskými a českými príslušníkmi brigády, napriek tonu,že proces stmeľovania bol prvoradou úlohou. Vplyv prostredia, najmä priateľské vzťahy k obyvateľstvu a ku zboru našich ruských inštruktorov navádzali prvky pokrokového politického zmýšľania u našich vojakov bez rozdielu hodností. Týmto tendenciám nepriali kruhy, ktoré boli blízke londýnskemu centru odboja a osvetová práca sa u brigády odsúvala s výhovorkami, že takúto funkciu československá organizačná štruktúra v armáde nepozná. Bola tu teda zrejme tendenčnosť brzdiť "propagandu", ktoré nevoňala londýnskym kruhom a bola iste aj prežitkom z "nepolitičnosti" armády, propagovanej v predmníchovskom Československu. Toto bolo na škodu procesu stmeľovania brigády a unikali včasnej kontrole aj nezdravé tendencie, ktoré by sa pri hlbšej osvetovej práci vôbec neobjavovali. Osvetová práca sa u brigády začala síce už na podnet návštevy K. Gottwalda vo februári 1944 a organizoval ju por. Pavel Gajdoš, ktorý si svojimi ľudskými prístupmi a osobnosťou získal čoskoro dôveru, avšak pokiaľ neboli vytvorené aj organizačné podmienky pre prácu na širšej báze nedala sa dosť pružne riešiť všetka problematika. Takýmito problémami bola istá národnostná nedôvera medzi Slovákmi a českými dôstojníkmi z Londýna, pozostatky nezdravého výcviku drilom namiesto získavania vojakov: k dobrovoľnej disciplíne a spolupráci, problém vojakov, ktorí prišli od partizánov a ich splynutie s prísnym režimom brigády, neskôr po pridelení Volyňských Čechov k brigáde bolo treba sa vyrovnať s ich nedovoleným opúšťaním posádky pre navštevovanie rodiny a napokon trenice medzi jednotlivcami, ktoré boli nie vždy opodstatnene vypichované ako antisemitizmus. Mnohé z týchto problémov tleli už v Jefremove, avšak prejavili sa vypuklejšie až v Proskurove. Napriek tomu, že tieto problémy mali málo spoločného so zdravotnou službou, prežívali sme ich s ostatnými, pretože sa o nich hovorilo a náš úzky vzťah k mužstvu nám dovoľoval nahliadať hlbšie do príčin a súvislostí.
Pokiaľ ide o javy drilového prístupu (preháňanie, "buzerovanie") pri výcviku vojakov a ukladanie " trestov " za neuspokojivý výkon išlo zrejme o pretrvávanie návykov niektorých dôstojníkov, ktorí boli vedení k takémuto prístupu zo slovenskej armády, avšak ani v československej armáde za prvej republiky nebolo drilovanie a preháňanie vojakov celkom neznáme. Naproti tomu v ruských jednotkách takýto stav sa prísne odsudzoval! U príslušníkov partizánskych jednotiek boli oprávnené požiadavky na povýšenie a pri primeranom presvedčovaní by sa bola upevnila aj ich disciplína, ktorej uvoľnenie bolo spôsobené inými podmienkami pri partizánskom vedení vojny .
Aj posledná otázka t. zv. "antisemitizmu " sa zbytočne nadsadzovala, nešlo sa však na korene vecí. Naši vojaci boli zväčša jednoduchí, priami a čestní mladí muži, ktorí nikdy nemali nič spoločného s fašistickým zmýšľaním, avšak mali svoju hrdosť a cit pre spravodlivosť. Zo strany vojakov židovskej národnosti, ktorí k nám prišli z náhradného práporu padli niekedy diskriminačné narážky na našich vojakov, pretože slovenská armáda bola spojencom Hitlera. Takéto nedomyslené narážky pôsobili samozrejme urážlivým a provokačným účinkom. Okrem toho naši vojaci, ktorí citlivo reagovali na akékoľvek "rodinkárstvo" kritizovali kmeňovú súdržnosť medzi vojakmi židovského pôvodu, mnohí z nich pracovali totiž v skladoch a pri prideľovaní materiálov zo skladov často uprednostňovali svojich najbližších priateľov a súkmeňovcov.
"Ideologický" problém, ktorý z toho vznikal bol niekedy preceňovaný a neriešila ho ani stranícka skupina, ktorej zloženie nezaručovalo pochopenie skutočných koreňov týchto svárov. Na tieto nešváry ,respektíve ich škodlivosť a neprípustnosť v armáde vystúpili v československých listoch aj naši politickí činitelia v Moskve Firlinger, Kopecký,(čo zbytočne prilievalo olej do ohňa) škoda iba, že ich rozbor bol všeobecný, málo adresný a málo analytický na konkrétne prípady incidentov. Osveta u brigády, ktorá sa medzitým upevňovala docielila neporovnateľne lepšie výsledky svojimi konkrétnymi prístupmi, ako akékoľvek iné "politické" prejavy v novinách, alebo vyhrážky o vylúčení z armády. Ku konečnému zbrataniu všetkých zložiek brigády bez ak ohľadu na národnosť a rozmanitosť ciest ktoré viedli príslušníkov do zahraničnej armády došlo až v bojových akciách,kde sa ukázalo, že všetci sme na jednej lodi, že naše osudy sú späté a že všetci donášajú tie najväčšie obete pre spoločnú vec. Heslo : bratstvo spečatené krvou nie je iba prázdnym heslom, ale skrýva v sebe skutočnú pravdu- o tom som sa presvedčil sám.
Niekedy medzi koncom apríla až do polovice mája sa brigáda presunula do našej novej posádky v Proskurove. Tu už bola atmosféra viac frontová, pretože nálety Nemcov boli pomerne časté. Prechodne k nám prišla aj skupina asi 150-tich Slovákov, ktorí sa osvedčili ako partizáni v Odese a odišli neskôr, aby boli začlenení k tretej čsl. brigáde.
V Proskurove nadväzoval výcvik na predchádzajúce prípravy k paradesantnému nasadeniu, prevládali však taktické cvičenia zamerané na operácie v tyle nepriateľa a pod vedením npor. P. Marcellyho sa uskutočnil kurz hĺbkového prieskumu a spojenia s partizánmi.
Vybraná skupina mužstva a poddôstojníkov odišla do kurzu u partizánskeho štábu v Kyjeve a bola cvičené pre organizovanie partizánskych jednotiek a operácií partizánskeho spôsobu boja. Toto všetko nasvedčovalo, že naša jednotka bude nasadené ako výsadková. V tom čase nikto netušil, že budeme nasadení ako pechota ani to, že sa bude od nás požadovať aj partizánsky spôsob boja. Keby sme toto predvídali bolo by osožné keby sa už v tom čase cvičil aj základný dôstojnícky káder na partizánsky boj, ktorý má inú taktiku než boj v regulárnej armáde. Keď prešla brigáda po potlačení SNP do hôr mohla byť lepšie pripravené a nebolo by potrebné živelne si osvojovať partizánsku taktiku boja, na ktorú naši dôstojníci ani vojaci neboli pripravovaní.( No v tom čase to nikto nemohol predvídať ).
Dôstojnícke kádre boli posilnené príchodom dôstojníkov z Anglicka, medzi inými prišiel aj škpt. Uchytil, s ktorým sa moje cesty okrem služobných stykov počas všetkých akcií zblížili najviac počas partizánskej činnosti v horách, keďže naše skupiny vojakov bývali v spoločnej zemlianke. Cvičenia v blízkom letnom tábore kládli zvýšené nároky aj na počty zdravotníkov, ktorých bol už dávnejšie pociťovaný nedostatok. Na šťastie bola naša služba posilnená príchodom niekoľkých nových lekárov z Londýna (Dr. Flach, Dr. Flax, Dr. Löb).
Začiatkom júla sme privítali návštevu politických pracovníkov z Moskvy, medzi nimi aj K. Gottvalda. Boli veľmi spokojní a bojovou pripravenosťou brigády. Po ich návšteva došlo však k ohrozeniu, ktoré mohlo podlomiť bojovú pohotovosť brigády a oddialiť možnosť jej nasadenia. Bola to epidémia dyzentérie, ktoré vznikla okolo poloviny júla 1944. a vyžiadala maximálne vypätie síl zdravotníckych i veliteľských kádrov. Spolu ochorelo 235 členov brigády (čo je veľmi vysoká cifra). Nie je možno ex post zistiť, či bola infekcia zavlečená z cvičných táborov v lese, alebo či to boli pozostatky niektorej staršej epidémie v kasárňach, kde sme boli ubytovaní.
V tom čase som pracoval ako lekár u delostreleckého oddielu a Dr. Svoreň ako lekár druhého práporu. Ihneď po objavení prvých hnačiek sme prejavili isté obavy a zašli sme aj za vtedajším šéflekárom Dr. Valterom Winterom s návrhom konzultovať hygienikov a zaviesť ihneď prísne protiepidemické opatrenia. Ostatní lekári však spolu s Dr. Winterom zaujímali vyčkávacie stanovisko. Možno, že ich derogovalo, že práve tí najmladší a svojimi vojenskými hodnosťami "najnižší" lekári zo "slovenskej" armády sa im pokúšali radiť čo treba robiť, aj keď navrhované opatrenia nepatria do ich kompetencie, ale do kompetencie šéflekára.( Na vojne to už tak býva, že vyššie "šarže" si neradi nechávajú radiť od tých "nižších".) Cítili sme sa teda izolovaní, avšak napriek tomu sme aspoň u našich jednotiek, za ktoré sme zodpovedali začali na vlastnú päsť intenzívnu hygienickú propagáciu, a pravidelné prehliadky ubykácií a kuchýň s izoláciou každého prípadu s hnačkou. Naši velitelia nás v tom podporovali, keď sme im vysvetlili, že zvýšená činnosť nenesie riziká, iba potenciálne zlepšenie.
Naši sanitári sa rozbehli, aby kontrolovali umývanie rúk, čistotu pri jedení, dezinfekciu záchodov a nabádali k pitiu iba prevarenej vody, čo sa podporilo zvláštnymi prídelmi čaju na izby. Kuchynský personál bol celý prešetrený a odobrali sa vzorky zo stolice ako u jediných kuchárov práve u našich jednotiek v celej brigáde, napriek tomu, že mnohí krútili hlavami. V našich jednotkách sa teda urobil istý poplach, avšak chorých v reláciách celej brigády stále pribúdalo . Po istom časovom odstupe sa k nám dostavili lekári z ruskej nemocnice a oznámili, že naše prípady sa potvrdili ako črevná dyzentéria. V skupine boli lekári hygienicko epidemiologickej služby a po kontrole opatrení u všetkých útvarov vysoko vyzdvihli a vytýčili ako vzor opatrení u môjho delostreleckého odd. a u druhého práporu, kde bol lekárom Dr. Svoreň . Veliteľa brigády žiadali, aby nás dvoch uvoľnil k spolupráci na projekte zdolania epidémie, ktorý vypracovali a ktorého realizáciu prevzali na seba spolu so mnou a Dr. Svoreňom. Táto spolupráca sa ukázala veľmi užitočná a rozumeli sme si s hygienikmi výborne.
Šéflekár brigády bol poverený napísať informatívny článok o boji proti dyzentérii a čoskoro sme zmobilizovali všetkých pracovníkov zdravotníctva spolu veliteľskými kádrami u všetkých útvarov k zvýšenej aktivite. Priebeh ochorení bol pomerne ľahký, pretože mužstvo bolo zaočkované, no malo to aj tú nevýhodu, že zvýšená odolnosť u niektorých očkovaných mohla viesť aj k: bezpríznakovému nosičstvu, ktoré možno dokázať iba bakteriologickou kultiváciou. Táto bola samozrejme urobené u všetkých, ktorí prichádzali do styku so stravou (kuchári,skladníci, atd.) avšak nedala sa z technických dôvodov robiť v širokom meradle. Opatreniami sa postupne docielilo zníženie počtu nových ochorení. Epidémia vrcholila 9. augusta, potom sa počty prípadov začali znižovať zväčša koncom augusta, keď nás zastihla správa o Slovenskom národnom povstaní doma.
Táto správa pôsobila nepredstaviteľne povzbudivým účinkom na všeobecnú náladu, pretože to bol v našich predstavách okamih pre nasadenie brigády do tyla nepriateľa tak ako to vyplývalo z celej našej doterajšej prípravy. Pokiaľ došlo neskôr k zmenám v bojovom nasadení brigády ako pešej útočnej jednotky v karpatsko- duklianskej operácii, necítim sa povolaný diskutovať o príčinách, následkoch a účelnosti, pretože sa k týmto otázkam už vyjadrili vojaci a tiež historici.
Chcem sa teda obmedziť iba na aspekty, ktoré ovplyvnili prácu na úseku zdravotníckeho zabezpečenia. V najbližších dňoch sa brigáde presunula cez Tarnopol a Lvov do Przemyslu a to veľmi urýchlene, no namiesto výsadky došiel prekvapujúci rozkaz na odovzdanie a uskladnenie padákov v Przemyšlu a vojaci mohli si ponechať ďalej so sebou už iba ľahké osobné zbrane a jeden palebný priemer streliva. Bola vytýčené úloha, urýchleným presunom prejsť na frontovú líniu a tam vystriedať sovietsku streleckú divíziu. Vzdialenosť, ktorá nás delila od cieľa bola asi 120- 130 km, čo sa malo prekonať peším pochodom za 24 hod.
V tom čase som bol predvolaný k veliteľovi brigády, ktorý mi oznámil, že som bol vymenovaný z veliteľstva Zboru do funkcie prednostu zdravotnej služby Brigády a Dr. P. Svoreň bol menovaný veliteľom brigádneho obväziska (Žiaľ bez ďalších pridelených lekárov.) Mojou úlohou bolo ihneď zreorganizovať službu s rešpektovaním novej situácie bojového nasadenia, postarať sa o doplnenie zásob zdravotníckeho materiálu, prepraviť ho a zorganizovať v spolupráci s veliteľom tylu odsun chorých a ranených. Dopravné prostriedky pre tento ciel však neboli pridelené, pretože u brigády bol citeľný nedostatok aut a pokiaľ tieto boli k dispozícii, museli sa použiť predovšetkým na prepravu nutných materiálov a bojovej techniky. Organizácia zdravotnej služby v 2. p.d. brigáde bola v podstate rovnaká ako u čsl. armády a podobná ako u sovietskych jednotiek. Zberači ranených nadväzovali na prácu práporných obväzísk, kde bol jeden lekár. Ranení z práporných obväzíšť sa odsúvali na brigádne obväzisko, kde sa im dostavalo rýchlej kvalifikovanejšej pomoci a ranení sa triedili na skupiny podľa indikácií k ďalšej liečbe. Časť ranených ostávala na lôžkovom oddelení , iní sa zrýchlene odsúvali na oddelenia poľných nemocníc. Brigádne obväzisko sa teda členilo na prijímacie, operačné, lôžkové a odsunové oddelenia. Všetky tieto mali mať presne vymedzenú náplň práce. Podľa systemizácie mali tu pracovať teda traja až štyria lekári. Prekvapilo ma teda, že na brigádnom obväzisku ostal pre celú túto prácu po reorganizácii v Przemyslu iba jediný lekár Dr.Svoreň, pretože ostatní lekári brigádneho obväziska boli odvelení k náhradnému práporu, vrátane predchádzajúceho šéflekára Dr. Wintera, hoci tento bol chirurg a preto jeho miesto bolo na operačnom oddelení brigádneho obväziska. Ani predtým, ani potom mi doteraz nikto nevysvetlil, prečo bolo brigádne obväzisko takto okyptené práve pred nasadením do bojov, čím bola práca narušená práve v najkritickejších chvíľach.
4.časť - II.ČS. PARADESANTNÁ BRIGÁDA V KARPATSKO-DUKLIANSKEJ OPERÁCII
Toto obdobie je pomerne krátke avšak je tak nahustené mimoriadnymi udalosťami, že každému účastníkovi sa vrylo do pamäti ako zážitok dokazujúci, že ľudské odhodlanie, hlboké presvedčenia a nadšenie dokážu robiť zázraky. Tento časový úsek je zaiste aj poznamenaný nezabudnuteľnými pocitmi smútku nad tými čo padli alebo boli zmrzačení a týchto nebolo málo. Veď brigáda v tom čase tvorila jednu dobre stmelenú veľkú rodinu a preto každý z nás bol navždy poznačený pocitmi prežívania útrap najbližších kamarátov. My lekári sme toto prežívali o to viac, že sme každého jednotlivca prakticky aj osobne poznali, pred našimi očami z nich vyrástli zdatní junáci kypiaci zdravím a straty toľkých životov tých najlepších doliehajú na nás až doteraz.
Všeobecná situácia bola takáto: Útok sovietskych vojsk v smere Krosno-Dukla sa zastavil a nepriateľovi sa podarilo v tomto prielome sústrediť veľké živé sily i techniku, nehovoriac o pre nepriateľa výhodnom zvažujúcom sa teréne a dobre vybudovaných viacerých obranných líniách. Tieto okolnosti pomáhali nepriateľovi a sťažovali, ba ohrozovali postup sovietskych vojsk na Duklu. V tejto situácii nasadenie 2. čsl. p.d. brigády malo za cieľ posilniť sovietsku útočnú zostavu na ľavom krídle prielomu, zabrániť obkľúčeniu útočiacich sovietskych vojsk a spolu s ďalšími sovietskymi posilami vytlačiť nepriateľa, rozšíriť prielom a cestu na Duklu. Toto sú fakty známe a opísané vo viacerých u nás publikovaných historických štúdiách, preto netreba sa o nich viac rozpisovať.
Rozkaz k presunu brigády z Przemyslu na front prišiel 11. septembra 1944, nás zdravotníkov čakala úloha urýchlene etablovať brigádne obväzisko tesne za frontom v Jacmierzi, kde bolo aj SV (stanovisko veliteľa) brigády.
Po príchode do Jacmierza po ostreľovanej ceste sme sa ihneď pustili do práce. Budovu školy určenej pre obväzisko bolo treba pripraviť, čo sa vykonalo za usilovnej a svedomitej práce zdravotníkov. Zriadili sme provizórne dve operačné miestnosti a niekoľko príručných miestností pre ranených a materiál. Liekov i obväzového materiálu bolo na šťastie dostatok, keďže sme sa ešte stačili zásobiť z armádnych zdrojov v Przemysli. Znepokojovalo ma viacej, že sme nemali pridelené žiadne autá na odsun ranených, avšak veliteľ brigády pplk. Přikryl pri svojej návšteve ošetrovne spolu s náčelníkom tylu npor. Dr. Ledererom prisľúbili improvizovať odsuny z vlastných zdrojov veliteľstva. Prípravné práce trvali až do rána. Lekári práporov a ich príslušné obväziska boli ešte na presune, spojenie som s nimi nemal. Až neskôr ma zastihla správa, že náš prvý prápor prekonal peším pochodom cestu vyše 100 km bez prestávky súc na ceste celý deň a celú noc, aby došiel z Przemyslu do nových priestorov, vyčleneného úseku fronty a aby vystriedal sovietsku jednotku už dňa 12.9.1944 o 6 hodine ráno. Pretože druhý prápor ešte bol na ceste pripadla samotnému prvému práporu úloha prevziať úsek pridelený celej brigáde. Mužstvo po takomto neslýchanom výkone bolo vyčerpané napriek vysokej telesnej zdatnosti už aj preto, že mali na sebe naložené celé strelivo, 76 mm delá tiahli v záprahu, 82 mm mínomety niesli rozobrané na chrbtoch. Cesty boli blatisté a sťažovali tento mimoriadny výkon. Po takomto úsilnom pochode I. prápor zaujal obranné postavenie v priestore Zarszin, Novosielce, Pisarovce so SV a práporovým obväziskom v Novoselciach, pričom hliadkovaním zaisťoval úsek, ktorý mal prevziať druhý prápor, ktorý bol vtedy ešte na presune po svojom príchode.
Podarilo sa mi už iba letmo doplniť materiál prápornej obväzovne 1. práporu najnutnejším obväzovým materiálom a informovať práporných lekárov o taktike práce, vyžadujúcej iba zákroky život zachraňujúce s urýchleným odsunom do zázemia. Už ten samý deň t. j. 12 septembra poobede bol prvý prápor nasadaný do bojovej akcie v smere Pielňa, Nadolany, Novotaniec, čo vyžadovalo predtým odmínovať prístupový priestor. Zdravotnícka služby teda na všetkých stupňov bola v stave plnej pohotovosti, pretože prví ranení boli odsúvaní na ošetrenie v noci 12.septembra kedy bola nasadená 2. rota l. práporu pod vedením npor. Pivolusku. Bolo treba odmínovať priechod v smere postupu. Naši vojaci vytlačili Nemcov z predsunutých postavení, prenikli až do Pielne, avšak pre nedostatok streliva sa tento úspech nevyužil napriek nasadeniu posíl. Celý prápor na príkaz veliteľa brigády ustúpil cez zamínovaný terén na východiskové postavenie pod ustavičným ostreľovaním pri veľkých stratách na životoch a vyradených pre zranenie.
Po príchode 2. práporu do Zarszyna boli nasadené dve roty tohto práporu v smere Odrzechova, avšak postup bol zastavený. Bola dobytá Milča a prebiehali prudké boje o Besko, ktoré bolo dobyté až o 11 hod. na druhý deň 16.septembra. Dňa 14. septembra prekvapil nás rozkaz veliteľa brigády, ktorý nariadil sústrediť štábnu rotu na posilnenie útoku na Besko. Tento rozkaz sa týkal aj zdravotníkov a preto s ponechaním minimálnych stavov som uvoľňoval každého kto nebol potrebný na obväzisku. Úspešný postup 2. práporu končil porazením obrany Nemcov na Východ od Pastviska
Medzitým 1. prápor útočil v smere Nadolany - Roztoky, ďalej 16.septembra Vola Sekova -s konečným cieľom dobyť Pulany, po čom podľa prísľubu maršala Koneva mala byť brigáda odsunutá na SNP. Dňa19. septembra bol tento cieľ dosiahnutý spolu s účasťou posily sovietskych tankov. Brigáda vcelku prelomia 3 dobre vybudované postavenia Nemcov. Brigáda týmto splnila
uložené bojové úlohy a nasledovalo sústredenie do Krosna s prípravou leteckého presunu na SNP. Cesta sovietskych vojsk na Duklu bola prispením 2.p.d. brigády otvorená, pričom brigáda oslobodila 12 poľských obcí. Zaplatila za toto ťažkú daň v stratách 143 mŕtvych, 438 ranených a 47 nezvestných. Odchádzala na Slovensko oslabená o 628 príslušníkov.
Z týchto dní bojov za obdobie od 12.septembra do 20.septembra boli najdramatickejšie pre nás zdravotníkov prvé 2-4 dni. Na brigádnej ošetrovni sa prvý deň premlelo asi 160 ranených, ktorým bolo treba dať buď prvú pomoc, prekonať stavy šokov, zrevidovať u časti ranených, ktorí boli provizórne ošetrení ich zranenie a urýchlene sa postarať o presun do tylu. Aby sme toto zvládli zrušili sme jednu z operačných miestností a obe operačné miesta sme sústredili v jednej izbe, aby bola ľahšia spolupráca. Dr. Svoreň, ktorý mal chirurgické skúsenosti pracoval na ťažších prípadoch a konzultoval aj moju prácu na nutných zákrokoch, ktoré som vykonával na druhom stole vedľa neho. Niektorí ošetrovatelia prispievali tým, že boli nútení vykonávať ľahšie lekárske zákroky, povrchnejšie črepiny odstraňovali sami a poskytovali anestéziu. Po operačných zákrokoch obväzovali a umiestňovali ranených v priľahlých izbách. Priestory pred ošetrovňou boli tak zablokované, že bolo ťažko nimi prechádzať a zbežným vyšetrením určovať poradie naliehavosti. Najviac ranených pochádzalo z prvého práporu. Obdivovali sme statočnosť ranených, ktorí so zaťatými zubami znášali veľké bolesti a s dôverou sa odovzdávali do našich rúk. Niektorí nám pritom rozprávali aj o svojich zážitkoch, medziiným sme sa dozvedeli, že napriek vystrieľaným nábojom skupiny našich vojakov postúpili až do pozícií Nemcov, kde boli nútení používať v útoku iba fínske dýky, ktorými boli ozbrojení proti strelným zbraniam nepriateľa, keďže náboje mali vystrieľané. Ústup ktorý bol nariadený z veliteľstva mal za následok množstvo zranení na mínových poliach. Veľa bolo zranení nôh aj črepinové zranenia, priestrely a zástrely boli časté. Naša práca sa v niektorých momentoch zdala nezvládnuteľná najmä preto, že namiesto systematizovaného počtu 4 lekárov sme pracovali dvaja. Preto od operačných stolov sme museli často odbehávať a pomáhať v urgentných situáciách medzi ležiacimi na izbách a chodbách kde boli zranení ošetrení tak nahustení, že sme ich prekračovali, aby sme poskytli pomoc vojakom ku ktorým nás sanitári volali.
Taktika zdravotnej služby vyžaduje urýchlený odsun do dobre vybavených nemocníc v zázemí. Toto sme si uvedomovali. Preto sme urýchlene vyčlenili zranených, ktorí vyžadovali prednostný odsun a vyhľadal som náčelníka tylu npor. Dr. Lederera, ktorého som informoval o naliehavosti danej situácie. Neviem akým zázrakom pristavil autá ktorých bol nedostatok a dal k dispozícii aj zo svojich rezerv mužstvo, ktoré pomáhalo ranených nakladať a takto odsun sa zorganizoval úspešne. Naše priestory s ležiacimi sa postupne začali vyprázdňovať a nával práce sa koncom druhého dňa až na tretí stabilizoval. Počas týchto hodín plných vzrušenia a zdanlivo neriešiteľných situácií sa naši zdravotníci ukázali ako iniciatívni, skvelí partneri lekárov. Trpké pocity, zanechali v nás ojedinelé prípady, keď zraneniu niekoľko našich vojakov podľahlo priamo v našich rukách napriek všemožnej pomoci. Po tieto dni samozrejme nikto z nás ani oka nezažmúril a únava bola taká, že sme nakoniec museli vypracovať harmonogram núteného odpočinku. Bola povolená jedna hodina spánku, pričom neboli problémy so zaspávaním, ktoré sa dostavovalo prakticky okamžite,ale skôr so zobúdzaním.
Nával práce sa iba postupne zmenšoval, veľká vďaka pri vytvorení lepších podmienok patrí náčelníkovi tylu, ktorý si vzal za svoju úlohu urýchľovať odsun a tak pomohol zvládnuť našu prácu, ktorá v niektorých chvíľach sa zdala zúfalou. Tiež sme si cenili, že nám vypomohol pridelením vojakov z tylových rezerv pri návale práce.
Po treťom dni nasadenia sme síce nemohli oddychovať so založenými rukami, avšak pracovné nároky boli už také, že sa dali zvládnuť bez zbytočnej nervozity, napriek tomu, že celé obdobie nasadenia v karpatsko-duklianskej operácii bolo pre nás maximálnym vypätím všetkých kapacít odborných fyzických, vytrvalosti a schopnosti improvizácie; toto ovzdušie pretrvávalo až keď bol druhý prápor na presune do Krosna a zanedlho za ním prvý prápor po splnení bojovej úlohy.
Práce s likvidáciou brigádneho obväziska, nakladaním a presun do Krosna prebiehali ako v sne, v ktorom nám kazili náladu spomienky na strašné prežité dni.
5. časť - NA POMOC SLOVENSKÉMU NÁRODNÉMU POVSTANIU
Odchodom do Kroscienka sa nám otvorili perspektívy, že čoskoro uvidíme našu vlasť, aby sme zasiahli na našej pôde k jej oslobodeniu. Pre zdravotníkov bolo práce stále dosť, pretože sme doliečovali ešte ľahšie prípady zranení a museli sme sa postarať o ranených, ktorí boli v našej starostlivosti odsunom do poľných nemocníc. Napokon bolo aj potrebné zabaliť celý materiál brigádneho obväziska a takto ho pripraviť na presun vzdušným mostom. Netešili sme sa veru ani tomu, že Dr. Svoreň a ja sme dostali prvé vojenské vyznamenania a boli sme povýšení. Spomienky na prežité chvíle boli ešte stále živé a tlmili všetky ostatné pocity.
Príchod vládnej delegácie ako aj vyznamenania a povýšenia išli akosi pomimo nás, bez našej priamej prítomnosti, pretože nával prípravných prác ospravedlňoval našu osobnú neúčasť.
Samotný presun lietadlami netreba bližšie opisovať, pretože komplikácie, ktoré vznikli v dôsledku nepriaznivého počasia sú všeobecne známe. Aj môj presun sa dvakrát nepodaril a museli sme sa vrátiť. Až tretie vzlietnutie bolo úspešné a pristali sme na Troch Duboch. Ruch na letisku Tri Duby bolo možné porovnávať s medzinárodným letiskom a obdivoval som dokonalú organizáciu, ktorú riadili sovietski dôstojníci spolu s našimi. Nebolo času na zdržiavanie presunu do Badína, kde nás všetkých priviezli a ubytovali. Až tam sme sa dozvedeli, že veliteľ brigády a časť štábu prileteli už prvou prepravnou skupinou lietadiel dňa 26.9., že situácia na frontoch je povážlivá a že všetky nádeje na záchranu sa vkladajú do brigády a do príchodu sovietskej armády. Za niekoľko dní na to skutočne už aj boli naše prvé -stále ešte neúplné jednotky nasadené do boja na západnom smere od Zvolena, kde nemecký nápor hrozil obsadením Zvolena.
Pre zdravotnícke zaistenie brigády vznikli celkom nové a nepredvídané problémy, s ktorými som sa musel ihneď vyrovnať.
Organizácia zdravotnej služby, ako som už spomínal sa členila na niekoľko koordinovaných zložiek, ktoré boli predstavované zberačmi ranených, prápornými obväziskami a brigádnym obväzišťom, na ktorom sa koncentrovali ranení vyžadujúci náročnejšie zákroky a ktoré potom organizovalo urýchlený a diferencovaný odsun do zázemia. Práca všetkých týchto zložiek nadväzovala na seba, čo bolo podmienkou pre úspešné fungovanie zdravotníckeho zaistenia. Tým, že presun brigády sa uskutočnil lietadlami, ktorých prílety boli nepravidelné, narušované poveternostnými podmienkami došlo aj k narušeniu zloženia a úplnosti organizačnej štruktúry zdravotníckej siete, čo bolo treba pohotovo korigovať.
Preto som si vytvoril plán použiť brigádne obväzisko ako rezervu pre zdravotnícke zaistenie tých jednotiek, ktoré prichádzajú do Badína, Vlkanovej a Sielnice a súčasne ho použiť ako doplnkovú bázu, z ktorej sa materiálne zásobovali a doplňovali zdravotníkmi také jednotky, kde bola neúplná sieť. Preto bolo treba zabezpečiť aj nadväznosť na špeciálne zariadenia poskytujúce kvalifikovanú pomoc v povstaleckej armáde.
V niektorý z najbližších dní som zašiel na veliteľstvo armády v Bystrici, kde som vyhľadal na zdravotnej správe plk. Dr. Jána Paškana. Tento ma srdečne uvítal, informoval ma ako ma prehlásili za "nezvestného" po mojom prechode k sovietskej armáde a že o mne dobre vedeli z počutia z rozhlasu rádio Moskva, a že čakali na môj prílet s brigádou. Dr. Paškan odsúhlasil moju reorganizáciu zdravotníckej štruktúry a dohovorili sme s ním všetky podrobnosti odsunu ranených i zásobovania s tým, že tylovou nemocnicou pre brigádu bude armádna tylová nemocnica na Sliači.
Tieto opatrenia sa ukázali veľmi účelné, pretože naše bojujúce jednotky utrpeli aj priame straty v ich zdravotníckych kádroch. Pri presune z Krosna havarovalo medzi inými aj lietadlo so skupinou zdravotníkov, v ktorom zahynul aj mladý práporný lekár ppor. Dr. Dobrý.
Brigádu čakala úloha držať úseky, ktoré boli najviac ohrozené, Dnes sa nám môže javiť priamo paradoxné, že v SNP sa zúčastnilo asi 70 tisíc povstaleckých vojakov a partizánov pričom 2.paradesantná brigáda mala necelých 2000 bojovníkov, a bola iba v priebehu akcií doplnená ďalšími 850 neskúsenými vojakmi z povstaleckej armády. Brigáda bola nasedená prakticky bezprostredne po ťažkých stratách na Karpatoch, ktoré narušili aj bojové zostavy hlavne útočných jednotiek. Sedemnásť havarovaných lietadiel stálo životy medziiným aj 68 príslušníkov brigády. Stará bolesť t.j. nedostatok ťažkých zbraní, spojovacej techniky a do istej miery aj nedostatok vlastných áut kládla zvýšené nároky na koordináciu s povstaleckou armádou. Napriek týmto podmienkam a napriek tomu, že brigáda bola rozptýlená na všetky také úseky, kde hrozilo okamžité a najväčšie nebezpečie zo strany útočiacich nacistov, brigáda sa podstatnou mierou zaslúžila o oddialenie obsadenia povstaleckého územia nepriateľom a umožnila ústup do hôr, ktorý bol podmienkou pokračovania ozbrojeného odporu proti okupantom v horách.
Bojové akcie brigády chcem iba vymenovať, pretože ich podrobné hodnotenie je kompetenciou vojenských a historických odborníkov: Už 6. októbra bol nasadený neúplný 2. prápor v dvoch zoskupeniach pod velením škpt. Vrzalu a majora Vovsa, aby zastavili postup nepriateľa na Zvolen u Jalnej a Hronskej Breznice. Ťažké boje tu prebiehali najmä pri obsadzovaní Klačan,Trnavej Hory a Dúbravy, avšak vďaka útočnej taktike brigády sa tu front stabilizoval keď 9. októbra sa doplnili stavy 2.práporu mužstvom, ktoré bolo práve prepravené z Krosna na Tri Duby.
Ihneď na to bolo treba urýchleného zákroku proti postupujúcim nemeckým jednotkám ohrozujúcim Zvolen od Banskej Štiavnice. Táto úloha pripadla 11. októbra prvému práporu pod velením npor. A. Kováča, pretože veliteľ 1.práporu, škpt. Uchytil ešte nedošiel. Bolo treba zabrániť ďalšiemu postupu nacistov Kozelníckou dolinou z Banskej Belej napriek ich výraznej prevahe v tankoch. Aj tu došlo k stabilizovaniu a brigádne jednotky boli vystriedané jedným kompletným práporom povstaleckej armády, aby tým umožnili reorganizáciu brigády v Badíne.
Táto reorganizácia sa však neuskutočnila, pretože bolo treba opäť zastaviť Nemcov, ktorí postupovali na Zvolen od Krupiny, kde bola prelomená naša obrana, ktorú zabezpečovala Veličkova skupina. Preto 20. októbra bola nasadená 2.p.d. brigáda v troch skupinách na smer Krupina.: Prvý prápor sa zmocnil Dobrej Nivy, avšak bol vystriedaný zálohou t.j. prezvedným oddielom,pretože bolo treba presunúť prápor do ďalšieho kritického bodu ohrozenia t.j. do priestoru Brezna k Čiernemu Balogu neskôr do Podbrezovej.
Druhá skupina škpt. Vrzalu a posila partizánskej skupiny Trojana ovládala priestor Dobrá Niva - Sása.
Tretia skupina škpt. Taláska obsadila osady Sása a Pliešovce a úspešne odrážala Nemcov, avšak väčšia časť 2.p.d. brigády bola narýchlo odvelená na obranu Detvianskej doliny pod velením škpt. Vrzalu.
Ako vidno na všetkých úsekoch boja brigáda zasahoval na najkritickejších miestach, avšak iba za cenu jej rozptyľovania na pozície, ktoré boli od seba vzdialené.
Od 23. októbra brigáde predstavovala takmer jedinú organizovanú jednotku, ktoré viedla ústupový boj smerom na Banskú Bystricu a do hôr -a to v jednom smere cez Vígľaš, Zvolen, Badín, Banskú Bystricu, v druhom smere od Podbrezovej do Moštenice. Banskú Bystricu chránila tiež brigáda pod vedením škpt. Vrzalu až do 27. októbra kedy gen. Viest vydal na Donovaloch rozkaz k prechodu na partizánsky spôsob boja.
V tom čase partizánsky štáb odišiel už 26. októbra do Nízkych Tatier, zatiaľ čo jadro brigády bolo ešte iba v okolí Badína,25. októbra ničilo ešte mosty, aby sťažilo postup nepriateľa a dňa 27. októbra stále ešte krylo ústup z Banskej Bystrice smerom na Staré Hory.
Štáb brigády dosiahol 27. októbra oblasť Motyčky - Bukovec, kde dáva veliteľ brigády rozkaz vystúpiť do hôr cez Kozí chrbát.
V týchto zložitých a ustavične premenlivých situáciách nebolo vždy možno držať sa štábu brigády, do ktorého sme organizačne patrili jednak ako šéflekár,teda člen štábu, pretože kontrolovanie zdravotníckeho zabezpečenia jednotiek brigády vyžadovalo samostatnú pohyblivosť. Preto som uvítal, keď mi veliteľ brigády pridelil služobné osobné auto so šoférom .Toto mi umožnilo presunúť sa tam kde som myslel, že ma najviac potrebujú, mojim zástupcom bol Dr. Pavel Svoreň z našej pôvodnej brigády a s ním sme striedavo plnili organizačné a liečebno-preventívne úlohy, ktorých bolo práve dosť pre ustavične sa meniacu situáciu a rýchle zmeny v bojovom nasadení jednotlivých častí brigády. Všade kde sme sa ukázali bolo možno sa presvedčovať, akú veľkú nádej vkladajú ľudia do brigády, dokonca tieto postoje mohli brzdivo pôsobiť na obranyschopnosť a bojové nadšenie povstalcov, ktorí vkladali všetky nádeje v nás a očakávali, že všetko vybojuje brigáda a blížiace sa sovietske vojská. Brigáda však zriedka bojovala sama. Zväčša bola nasadzovaná v súčinnosti s povstaleckými alebo partizánskymi jednotkami, na ktoré sa rýchlo prenášalo bojové nadšenie a skúsenosti príslušníkov brigády a z dočasných úspechov vznikajúce sebavedomie. Boli to naozaj vynikajúci spoločníci v ťažkých chvíľach.
Straty na ľuďoch utrpela brigáda počas týchto tuhých bojov, avšak v porovnaní s úspechom tieto neboli veľké a zďaleka sa nepohybovali v tých počtoch ako za karpatsko-duklianskej operácie. Pri zaistení ranených nám pomáhali pomerne dobré dopravné možnosti a preto práca práporných ošetrovní i odsun do tyla prebiehali hladko, prichádzalo však aj k takým situáciám kde aj zdravotníci museli siahnuť k strelným zbraniam.
Tak sa stalo pri odrážaní útoku Nemcov zo smeru Banskej Štiavnice, kde Nemci obkľúčili našu rozviedku a práporného lekára Dr.Igora Löba s jeho ošetrovateľmi. Títo sa však bránili so zbraňou v ruke a podarilo sa im bez strát vysekať sa z obkľúčenia pri čom spôsobili dokonca Nemcom straty.
Od 22. októbra došlo ku generálnemu tlaku Nemcov na povstalecké územie zo všetkých strán. Napriek tomu, že niektoré časti brigády boli odtrhnuté od hlavných zložiek a rozmiestnené za účelom zdržovania útokov Nemcov, hlavnou úlohou zvyšku brigády ostalo kryť ústupovú cestu do hôr.
Veliteľ plk. Přikryl mi dal inštrukcie, aby som zaisťoval naším brigádnym obväzišťom túto hlavnú akciu a teda nerozptyľoval sa kontrolou ostatných vzdialenejších odvelených zložiek, napriek ich bojovému nasadeniu. O tieto bude postarané v zväzku armádnych skupín ku ktorým boli pridelené.
Preto od tohto času sme sa pohybovali už v priamom styku so štábom brigády na trase: Vígľaš, Zvolen, Badín, Banská Bystrica, Uľanka, Staré Hory, Bukovec. Toto jadro brigády zabezpečovalo ústup v priamom dotyku s nepriateľom a malo za úlohu pred ústupom ničiť mosty, zatiaľ čo iné jednotky brigády boli stále ešte odvelené a nasadené vo viacerých iných smeroch.
Využívajúc svoju pohyblivosť, ktorú mi umožňoval môj služobný voz som prechádzal už iba po tejto trase aj v tých dramatických okamihoch keď nemecké lietadlá krúžili nad nami. Pamätám na šoféra auta, ktorý mi bol pridelený z povstaleckej armády a ktorý mi ostal v pamäti ako predstaviteľ jednoduchého radového vojaka - povstalca. Bol to úprimný srdečný mládenec, ktorý bol hrdý na svoje pridelenie k brigáde, avšak žalostne neskúsený v "bojových " situáciách. Musel som ho opakovane inštruovať, že nesmie auto zastaviť uprostred cesty a utekať voľne do poľa keď sa nad nami objavia nemecké lietadlá, ako sa to opakovane stalo. Postupne sa naučil kryť auto pri ceste a kryť sa nenápadne v bezpečí.
Dňa 26. 10. sme ešte natankovali na letisku Tri Duby kvalitný letecký benzín do auta a do rezervných konvíc, pretože bolo potrebné už aj letisko zničiť pred postupujúcimi nepriateľskými vojskami a zapáliť lietadlá. Nemci sa v tom čase už blížili k Badínu a naše jednotky boli s nimi v priamom dotyku -ako bolo možno usudzovať zo streľby. Cesty sa stávali čoraz viac nepriechodné pre davy ustupujúceho vojska a civilov.
Postup sa spomaľoval a bolo potrebné pokračovať na ceste dňom -nocou.
V Bystrici sme sa už nezastavili a dal som pokyny dopraviť materiál brigádnej ošetrovne aspoň do Uľanky, kde sme mali krátku prestávku a dožičili si niekoľko hodín spánku v autách odstavených pod krytom pri ceste. Spojenie so štábom bolo už len zo správ, ktoré nám odovzdávali príslušníci brigády prechádzajúci okolo nás. Tak sme sa dozvedeli, že časti brigády majú ešte brániť vstup do Bystrice aspoň cez noc, aby umožnili ústup do hôr. Brigáda sa má sústrediť podľa pokynov veliteľa v priestore Motyčky, Jelenec, Bukovec.
Po niekoľkohodinovom odpočinku sme sa pustili na ďalšiu cestu a večer 27.10. sme sa dostali do Motyčiek, kde sme strávili noc v akejsi krytej stodole, ktorá bola okrem nás prepchatá vojakmi povstaleckej armády a civilmi. Tam sme sa aj dozvedeli, že veliteľ brigády s niekoľkými príslušníkmi štábu sú v blízkom Bukovci.
Začíname sa cítiť trochu viac uvoľnení, pretože v priestore Jelenec, Motyčky sú už zväčša známe tváre, sú to príslušníci niektorých častí brigády. Hneď na druhý deň zavčasu ráno ideme do Bukovca, kde sa stretáme a veliteľom brigády Přikrylom. Do Bukovca doviezli niečo proviantu, ktorý sa rozdáva vojakom. Dávam pokyny svojim ošetrovateľom, aby sa nabalili najprv obväzovým materiálom a liečivami a až im ostane priestor, nabrali aj proviant . V tomto predchádzam príkladom a preto jediný proviant, ktorý sa mi ušiel je niekoľko kociek komprimovaných kávových konzerv. Přikryl oznamuje, že prechádzame na partizánsky spôsob boja podľa rozkazu gen. Viesta, vidieť na ňom však istú bezradnosť. Vyslovuje názor, že by bolo treba utvoriť menšie skupiny po 20 mužoch a postupne sa spojiť s ČA. Vystupujeme na Kozí chrbát, avšak skupina sa drží zatiaľ pokope a túto skupinu - iste iba jednu z mnohých odhadujem na niekoľko sto mužov.
6. časť - Ústup do hôr
Výstup na Kozí chrbát zavčas ráno 28.10 bol ťažký nielen fyzicky, ale aj psychicky. Mlčky sme stúpali a mne nedalo, aby som sa nezamýšľal nad poslednými inštrukciami. Veliteľ Prikryl nám tlmočil rozkaz gen. Viesta na prechod k partizánskemu spôsobu boja. Ako a pre koho mohol byť tento rozkaz záväzný, keď väčšina príslušníkov brigády a povstaleckej armády jeho vyhlásenie nepočula a dokonca sme nevedeli kde sa t. č. nachádzajú naše jednotky. Ako chápať všeobecne vyznievajúce prehlásenie veliteľa Přikryla o rozdelení brigády na skupiny po 20- tich členoch a ich postup s cieľom spojiť sa s Červenou armádou? Podobné myšlienky zaujímali aj mojich spoločníkov, pretože po čase sa ma na to opýtali. Medzitým situácia s rozdrobením sa na skupiny sa realizovala živelne, pretože v takom veľkom húfe nebolo možno postupovať v horách. Formou debaty sme si vyjasnili s mojimi spoločníkmi, že smer ktorým teraz kráčame je jediné možné východisko, na ktorom momentálne nemožno nič zmeniť, že sa v budúcnosti ukáže či brigáda ostane vo väčších alebo menších celkoch, že naše automaty sú teraz najlepšou zárukou prežitia a napokon, že skôr alebo neskôr budeme potrebovať nadviazať styky s civilným obyvateľstvom bez čoho nemôžeme prežiť. Je pozoruhodné že nikomu z našich príslušníkov neprišlo ani na um dostať sa domov, alebo k príbuzným, hoci pre niektorých boli ich rodné dedinky, alebo mestečká takmer na dosah.
Doháňame skupiny našich a iní doháňajú nás. Pritom sa známi vojaci zvítavajú a často pripájajú. Pripadá mi to ako miešanie karát, avšak niet v tom nič živelného,náhodného, naopak uplatňuje sa tu prirodzený výber partnerov, ktorí sa poznajú,volia si takto svoju skupinu,v ktorej sú takí, ktorí sú odhodlaní položiť jeden za druhého aj život.
Hlad a smäd hasíme zbieraním lesných plodov, večer nám vypomôžu niektorí naši vojaci konským mäsom, ktorým sa zásobili z uhynutých koni. Spánok pri ohňoch neosviežuje, pretože privrátená časť tela k ohňu sa pečie, zatiaľ čo opačná strana mrzne. V doline srne počuli guľometnú paľbu, o ktorej sme sa neskôr dozvedeli, že Nemci chceli zabrániť prechodu ustupujúcich jednotiek na Prašivú a vyzývali vojakov k zajatiu. Naši delostrelci z brigády pod velením kpt. K. Víteka však zakročili a zlikvidovali celú skupinu Nemcov a takto zabránili masovému zajímaniu vojakov a partizánov. Stratili sme pritom aj niekoľkých mužov, avšak nepriateľ mal väčšie straty. Keď k nám prenikla táto správa, brali to všetci ako dôkaz, že brigáda je stále bojaschopná napriek tomu, že je prerušené spojenie s velením. Veď to boli prvé ale súčasne jediné výstrely namierené proti Nemcom, ktoré odzneli za presunu povstalcov do hôr v okamihoch, ktoré mohli byť pre mnohých osudné. Tento postoj silne kontrastoval a náladami mnohých - aj keď nie všetkých príslušníkov povstaleckej armády, ktorých sme stretali blúdiacich húfne zväčša bezradných a bez zbrane. Ich jediným cieľom bolo ako sa dostať domov. Odhodené zbrane sa povaľovali všade a vrcholce kopcov sa zmenili na korzo, kde sa preplietali všetkými smermi skupiny vojakov i civilov. Tí, čo boli odhodlaní ostať v horách mali pri sebe zbraň, ti čo nemali zbraň, patrili k tým, s ktorými sa už nedalo rátať.
Po viac menej prebdenej noci ideme ďalej našou cestou. Moja skupina pozostáva zväčša z ošetrovateľov a viacerých vojakov od rôznych jednotiek brigády, ktorí sa z istých sympatií pripojili k nám. Úsilným dlhým pochodom po vrcholoch sa dostávame k akýmsi senníkom, z ktorých je výhľad do doliny, kde leží pred nami akási dedinka ako na dlani. Vojaci našej skupiny navrhujú prečkať noc a večer urobiť prieskum a zásobiť sa potravinami v dedine. Senníky sú skutočne lákavou skrýšou a preto všetci sa odhodlávame k návrhu, ktorý bol vyslovený. Po zotmení schádzame do dediny rozvinutí v útočnej zostave s automatmi pripravenými k paľbe. Situácia je však pokojná a preto vchádzame do jedného z domov posmelení svetlom v oknách. Tu sa dozvedáme, že je to dedinka Magurka, a že tu Nemci ešte neboli, naopak partizáni strážia prístupové cesty z doliny na kraji dedinky. Gazdiná nás uhostila aspoň vytúženým chlebíkom a s veľkými ospravedlneniami nám balí skromné, avšak pre nás vzácne zásoby. Vidíme však v jej tvári pochopiteľnú nervozitu a preto odchádzame.. Krátkou opatrnou prechádzkou po dedine vidíme občas sa vynárajúce ozbrojené postavy partizánov a niekoľkých vojakov v uniforme, čo nám zatiaľ stačí, aby sme s čiastočnom pocitom bezpečnosti sa vrátili do našich senníkov. Dve noci, ktoré sme tu zostali sa ukázali veľmi užitočné, pretože sme boli už dosť vyčerpaní, avšak každému bolo jasné, že treba pokračovať v ceste, veď senníky boli na dohľad z dediny a preto bolo nemysliteľné dlhšie sa tu zdržiavať. Nad nami na hrebeňoch hôr sa silne znížil pohyb vojakov, avšak ojedinelé skupiny stále prechádzali oboma smermi. Tento pohyb mal ten význam, že sme od nich získavali správy o situácii. Tak sme sa dozvedeli, že skupina npor. Karola Víteka sa stretla úspešne s Nemcami v Hiadeľskej doline, avšak ešte viac nás zaujala správa, že pomerne blízko od nás veliteľ Přikryl opäť sústreďuje brigádu pod svojim velením. Bola to už otázka iba krátkeho pochodu keď sme sa s našimi opäť stretli na Soliskách. Plk. Přikryl ma uvítal v chate, kde býval spolu s niektorými členmi štábu a politickými pracovníkmi,(Šverma, Slánsky, Laušman), niekoľkými dôstojníkmi slovenskej armády a veliteľskými kádrami partizánov na čele s Asmolovom. Brigáda sa teda opäť začala formovať, no predstavovala skupinu okolo 600 osôb s čím sa spájali aj nové problémy. Už v tejto etape rozptyľovanie brigády viedlo k istému premiešaniu bojových zostáv vojakov v horách tým, že k jadru brigády sa pripájali dôstojníci a vojaci z povstaleckej armády a naopak príslušníci brigády, ktorí nenašli spojenie a jadrom brigády sa pripájali k partizánskym skupinám. Mnohí z vojakov povstaleckej armády nevydržali s brigádou až do konca a pri jej presunoch našli spôsoby úniku do bezpečnejších podmienok. Vojaci brigády ktorí prešli k partizánom boli pre brigádu stratení, pretože ich hlavný partizánsky štáb už nikdy viac neuvoľnil napriek neskoršiemu opakovanému naliehaniu plk. Přikryla už počas pobytu na Krpáčovej. Pokiaľ sme mali možnosť stretávať sa s našimi príslušníkmi, ktorí vstúpili do partizánskych jednotiek títo boli spokojní, pretože nemali také problémy so zásobovaním potravinami, bývaním ani s konsolidáciou svojich skupín ako brigáda, ktorá vystúpila do hôr ako posledná - bez zásob a bez peňazí.
Oveľa závažnejším problémom bolo však stravovanie veľkých zoskupení ľudí ako tomu bolo v prípade sústredenia brigády v jednom súvislom priestore. Velenie povstaleckej armády nepripravovalo dostatočne partizánsky boj v horách vytvorením početných zásobovacích základní v horách, takže väčšina armádnych zásob šatstva i potravy vyšli nazmar. Až neskôr počas nášho rozhovoru na "Práčovni" plk. Přikryl sa zdôveril, že pred vstupom do hôr sa na veliteľstve I. čsl. armády prideľovali veliteľom peniaze na vyživovanie ich jednotiek v horách v sumách, ktoré sa pohybovali okolo jedného až viac miliónov slovenských korún. Z dôvodov, ktoré mi bližšie neobjasnil, či už preto, že časti brigády v tom čase ešte bránili Bystricu a ústupové cesty na Pohroní, pričom jednotky zoskupené okolo štábu brigády sa nachádzali stále ešte v Starohorskej doline, jediné finančné prostriedky, ktorými disponoval plk. Přikryl pre výživu brigády boli asi 100 až 150 tisíc slovenských korún, čiže smiešne malá suma pri vtedajších cenách. Hliadky vyslané do dedín pre zásoby sa vrátili bezvýsledne, pretože všade boli už dediny obsadené Nemcami, ktorí hliadkovali aj na prístupových cestách do hôr.
V týchto podmienkach mužstvo doslovne hladovalo a strovili sa aj posledné zvyšky koniny. Zdravotný stav začínal byť povážlivý, čo sa prejavovalo hlavne v hnačkách a iných zažívacích chorobách, infekciách dýchacích ciest a oznobeninách nôh z potrhanej obuvi.
Výročie októbrovej revolúcie si pripomenula brigáda dôstojne na zhromaždení, ktoré uviedol plk. Přikryl a na ktorom prehovoril veliteľ partizánskeho štábu Asmolov, Laušman a Slánsky. Naše pokusy o zásobovanie boli však vykúpené aj stratami. Kpt. Obdržálek a jeden vojak boli na jednej z týchto výprav zranení a s najväčším vypätím síl dopravení na Solisko . To vak znamenalo súčasne prezradenie miesta pobytu brigády.
Pretože naše prieskumy ukázali, že Nemci sa koncentrujú v Lupčianskej doline a chystajú na nás útok, bolo potrebné pripraviť ústup do hôr. Prístupové cesty boli strážené predsunutými hliadkami brigády, s ktorými sa stretli postupujúci Nemci zavčasu dňa 10. novembra. V záujme posilnenia týchto hliadok plk. Přikryl vyslal ppor. Dzamku s jeho čatou, aby zdržiavali postup Nemcov, zatiaľ čo celá brigáda začala výstup a ústup cez Chabenec. Prvý šiel na čele celej skupiny plk. Asmolov s J. Švermom a ďalšími partizánmi, ktorým bola zverená ochrana J. Švermu.
Jednotky brigády kryli a chránili chrbát celej ustupujúcej masy vojakov. Čoskoro sa zaisťujúce zložky brigády a to rota npor. Pivolusku a čata Dzamkova dostali už aj do paľby Nemcov.
Títo naši príslušníci sa zaslúžili riskovaním svojich vlastných životov proti veľkej presile nepriateľa o to, že kým sa Nemci prebojovali na Soliska a zapálili všetky objekty, členovia partizánskeho štábu a politickí činitelia, vrátane J. Švermu a R. Slánskeho, partizáni a brigáda už ustúpili do bezpečnej vzdialenosti na svahoch Chabenca.
Tento tragický výstup na Chabenec, ktorý znamenal však jedinú záchranu celej veľkej skupiny netreba úplne podrobne opisovať, pretože v hlavných rysoch je už známy z rôznych kníh a hlavne preto, že sa vymyká ľudským schopnostiam opísať atmosféru a boj so smrťou, ktorý vyžadovalo u každého takmer nadľudské sily aby sa vyslobodil z objatia "bielej smrti", ktorú chystala fujavica, ktorá sa spustila s čoraz väčšou mohutnosťou. Stačí povedať, že víchor pri jeho vrcholení zrážal skrčené postavy k zemi, že nebolo možno v jeho nárazoch niekedy urobiť krok dopredu, že zadúšal dych a hlasy tak, že nebolo možno vzájomne komunikovať a že v okamihu vymazal a zavial stopy chodcov, ktorí postupovali v zástupe po vyšliapaných stopách za sebou. Ak bolo vidno spočiatku isté úsilie pomáhať tým, čo boli vyčerpaní, sila víchrice pri jej vyvrcholení toto fyzický znemožnila. Vlastné sily ledva stačili na to, aby sa vojaci udržali na svojich nohách, každý druhý - tretí krok padali a narastalo nebezpečie že tí čo ich víchor zrazí z nôh už nebudú schopní vstať a že tí, čo zablúdia,alebo sa odtrhnú od kompaktnej masy ustupujúcich sa prepadnú do hlbokých jám krytých závejmi, z ktorých už viac niet úniku. U tých ktorí neboli dosť teplo oblečení začali sa ukazovať príznaky svalovej slabosti a bezmocnosti. Pri tomto boji so smrťou, ktorý by ani najschopnejší režisér hororových filmov nevedel zobraziť však ani jediný z príslušníkov brigády nezahodil zbraň. Bol to akýsi automatizovaný reflex sebazáchovy. Už za tmy čelo sprievodu zrazu zabočilo ostro doprava do údolia, kde bolo potrebné opakovane sa prebrodiť cez široký potok a napokon sa celá skupina usadila na noc v lese pri ohňoch.
Ráno 11.novembra sa vyčerpaní vojaci ledva držia na nohách, Veliteľ brigády po porade s politickými pracovníkmi a Asmolovom vydáva rozkaz rozdeliť sa na menšie skupiny a prejsť cez Hron s cieľom sústrediť sa v oblasti Detvy.
Dozvedáme sa o smrti Jána Švermu a veľkej skupiny našich príslušníkov, ktorí zapadli do závejov a zamrzli. Ich počty a mená som sa už nikdy nemohol dozvedieť ani po skončení vojny.
Utvárajú sa skupiny, ktoré odchádzajú dolu dolinou. V doline niečo nižšie sú rozostavané partizánske hliadky, ktoré z dôvodov utajenia neprepúšťajú skupiny ďalej do doliny. Vraciame sa teda späť s mojou skupinou, v ktorej sú zväčša zdravotníci a viacerí podkarpatskí Ukrajinci a stretávame škpt. Uchytila a kpt. Harničára s ich skupinami. Títo sa odhodlali prechádzať priečne cez hory vzdušnou čiarou podľa kompasu, ktorý má u seba škpt. Uchytil. Škpt. Uchytil má zranené, vykĺbené rameno a po provizórnom ošetrení víta príležitosť, že sa k nemu pripájame. Pokračujeme v predieraní sa cez lesy a húštiny dolu kopcom a opäť hore kopcom v členitom teréne, čo sa ukáže po prekonaní cesty cez Chabenec ako druhá skúška zdatnosti hoci aj menej nebezpečná ako cesta cez Chabenec. Po vyčerpávajúcom prekonaní terénu dochádzame neskoro večer do doliny a po vyšliapanom chodníku do veľkej chaty, ktorú obýva pplk. Miloš Vesel aj so svojou skupinou. Dozvedáme sa že je to chata "Pod Smrečinami" a že roztrúsené v údolí a jeho okolí sú ďalšie podobné avšak menšie chaty. Škpt. Uchytil nepokladá za správne riešenie pokračovať v ceste bez proviantu a v stave vyčerpanosti v akom sa nachádzame. Ihneď na druhý deň vystupujeme asi 300 m za chatou do 45 stupňového svahu a na jeho vrcholci začíname kopať zemlianky za využívania prirodzených nerovností terénu. Z chaty "Pod Smrečinami" máme požičané náradie, píly,sekery, s ktorými naši chlapci z Podkarpatskej Ukrajiny vedia majstrovsky narábať. Za niekoľko dní bývame v bezpečí.
Naši ošetrovatelia so mnou a iným vojakmi bývame s Uchytilom v zemlianke, kde sme si vyrobili aj drevené prične. Je nás tu vyše dvadsať až dvadsaťpäť mužov. Z benzínového suda máme piecku, v tejto je vyvŕtaná diera pre kovové vedro ,v ktorom môj ošetrovateľ Marek Hefka varí. Nad nami v malej vzdialenosti sú tri malé zemlianky, ktoré si vykopali kpt. Harničár so svojimi mužmi. Prístup k zemliankam nedovoľuje prepad zo žiadnej strany, zemlianky sú zapustené úplne do zeme a zhora tak maskované, že ani zo vzdialenosti niekoľkých metrov nie sú nápadné. Zapájame sa do systému deľby práce so skupinami pplk. Vesela tým, že sa striedame vo vysielaní stráží dolu do údolia a do skupín, ktoré na chrbte vynášajú zásoby v noci z dediny Dolná Lehota. Naša dolina sa volá Vajsková dolina, v ktorej tečie potok a okrajom lesa možno ľahko zísť do dediny Dolná Lehota. Postupne sa dozvedáme, že povyše chaty "Pod Smrečinami" sú skupiny našich vojakov pod Babou, nižšie v údolí sa dočasne ubytovali naši aj v chate "Na dvoch vodách" avšak neskôr si vybudovali zemlianky, pretože chata nie je celkom bezpečná a teraz slúži iba pre naše stráže. Napravo z chaty "Dve vody" do strmých kopcov je ďalšia chata "Pod Ždiarom", ktorú tiež obsadili naši. Po takejto čiastočnej konsolidácii je už aj času dosť na úvahy a debaty, takže sa dostávame aj k pálčivej otázke druhého rozdrobenia brigády. Škpt. Uchytila si vážime pre jeho uvážlivosť, vojenské a rozhodovacie schopnosti a stáva sa takto uznávaným a obľúbeným veliteľom našej skupiny. Rozoberáme situáciu, z ktorej vyplýva záver, že veľké zoskupenia vojakov sú krajne nebezpečné, veď ani partizáni, ktorí odišli do hôr ešte pred brigádou teda už 26. októbra, nebývajú nahustení na jednom mieste v horách. O to dôležitejšie je však nepretržité spojenie medzi skupinami, bez ktorého nemožno organizovať nič, t.j. ani zásobovanie, obranu, prieskumnú činnosť ani bojové akcie. Vyciťujeme kritiku voči veliteľovi Přikrylovi, že taktiku udržiavania spojenia medzi jednotkami nevypracoval, pre všetky alternatívy pohybov jednotiek t.j. pre rôzne situácie, ktoré bolo treba predvídať. (A mohol ich naozaj niekto predvídať ?) Isté je, že bolo od začiatku jasné, že brigáda v horách nemôže vždy ostávať spolu ako jeden celok, čo aj dokázal praktický život. No dilema tu bolo stále: Udržať mužstvo ako akcieschopnú jednotku, alebo rozdrobiť na samostatné celky?
Vzal som si poučenie z tejto potreby UDRŽIAVAŤ SPOJENIE aspoň pre svoju lekársku činnosť a vyberal som sa až takmer denne na cesty k naším okolitým skupinám roztrúseným po celej doline . Spoznával som ich zdravotný stav a podľa našich zásob liečiv a obväzov pomáhal kde bolo treba. Nikdy som neoľutoval, že som sa k tomu odhodlal. Naši vojaci si to vysoko oceňovali, že o nich javí niekto starosť a prispievalo to napokon aj k posilneniu spolupatričnosti. Moja znalosť terénu sa až neskôr ukázala ako neoceniteľný prínos v kritických situáciách. Odovzdával som všade správy o iných skupinách, ktoré som navštívil a od kamarátov alebo z dediny.
Zdravotný stav postihnutých sa upravoval, omrzliny nôh sa liečili, začali sa však objavovať zhybové bolesti a kpt. Harničár dostal silný ischias. Celkove však zlepšením zásobovania ustúpili hnačky a hladové opuchy som už nevidel. Naši ošetrovatelia ma pri týchto obchôdzkach nesprevádzali,pretože bolo potrebné, aby zamenili zdravotnícku techniku za zbraň. Vykonávali strážnu službu, ktorá zabezpečovala údolie dňom i nocou proti prepadom a zúčastnili sa na zásobovacích akciách, kedy chodili celé skupiny v noci do dediny.

PREPAD NA KRPÁČOVEJ
Niekedy okolo 20.novembra ma vyhľadali niekoľkí naši príslušníci, ktorí mi oznámili, že plk. Prikryl sa usadil so zvyškami brigády na lome "Krpáčová", že sa dozvedel o mojom umiestení vo Vajskovej doline a prikazuje, aby som sa k nemu pripojil na štáb brigády, kde je moje miesto. Ťažko mi bolo odpojiť sa od tých, s ktorými som kráčal bok po boku v najhorších situáciách, ale musel som poslúchnuť. Keď som sa dostavil k plk. Přikrylovi ubytoval ma v dome riaditeľa lomu Ing. Maršálka, v ktorom býval aj on s niekoľkými dôstojníkmi. Veľmi podrobne sa ma vypytoval o našich skupinách vo Vajskovej doline a mal som dojem, že sa o nich dozvedá podrobnosti prvý ráz z mojich úst. Vymienil som si, že niektoré dni budem naďalej navštevovať a ošetrovať skupiny vo Vajskovej doline, čo plk. Prikryl ochotne odsúhlasil, pretože uznal účelnosť tejto činnosti.
Moje dojmy z nového sídliska brigády neboli zvlášť povzbudivé. Predovšetkým počty našich pôvodných príslušníkov sa stenčili a predstavovali podľa môjho odhadu sotva polovinu pôvodnej zostavy na Soliskách. Medzi nimi sa voľne pohybovali neozbrojení civili, ktorí zrejme hľadali u brigády útočisko a z humanitných dôvodov nebolo mysliteľné ich zahnať. Toto však zvyšovalo nebezpečia prezradenia. Ďalšie nebezpečia spočívalo v tom, že partizáni skupiny Surkova, ktorí obývali pôvodne Krpáčovú rovnako ako aj niektorí naši vojaci odchádzali na priepustky do dediny často aj vo dne, čo nebolo absolútne dovolené u našich skupín vo Vajskovej doline z dôvodov prísneho utajovania. Pohyb na Krpáčovej sa preťahoval, hoci pôvodne sa mal obmedziť iba na 5- 6 dní, aby sa poskytla možnosť zotavenia a prípravy na ďalší presun. Tento čas však nebol dosť rýchlo využitý na plánovité rozčlenenie brigády na menšie celky a stanovenie ich oddelených sídlisk, hoci skúsenosti nasvedčovali o výhodách usídlenia skupín v neprístupných bezpečných zemliankach vysoko v horách. Komisárom brigády bol sovietsky kpt. Glider, hoci predtým na návrh Slánskeho bol do funkcie komisára alebo azda jeho zástupcu menovaný aj Laušman. Tieto vzťahy mi neboli celkom jasné, no nevedel som si vysvetliť prečo Laušman, ktorého miesto bolo pri štábe brigády sa v tom času zdržoval v relatívnom bezpečí v chate pod Ždiarom, hoci jeho miesto bolo pri brigáde.
Plk. Prikryl aj musel byť vedomý rizika, ktoré bolo spojené s dlhším pobytom veľkého zoskupenia na úzkom priestore. Z tohto zoskupenia odchádzali niektoré skupiny viac-menej na vlastná naliehanie (škpt. Srp, skupina kpt.Figuru a mjr. Fišeru). Pravda ako prvá bola vyslaná na východ prieskumná skupina so škpt. Marcellym na čele s cieľom preskúmať vhodnejšie priestory pre jednotky brigády.
Jedného dňa prišiel za mnou ošetrovateľ Gruber, ktorý ma informoval, že medzi civilmi sa skrýva akýsi docent - lekár Klein, ktorý je bezradný. Vyhľadal som ho a dohovorili sme sa, že preberie ošetrovanie civilov, ktorí sa pričlenili k brigáde a potom so súhlasom plk. Přikryla sa premiestnili ako "nemocnička" do chaty na "Hornom Lome", kde som ich zásobil skromne liečivami. Pretože sa do tejto chaty presunuli aj zdraví civili zmenšilo sa tým nebezpečie prezradenia umiestnenia brigády.
Inak naša vlastná ošetrovňa sa nachádzala v murovanej budove oproti bývalým stajniam kde bývalo mužstvo. Vedľa ošetrovne boli aj niektoré "administratívne" zložky našich jednotiek a bývalo tam niekoľko dôstojníkov. Na " Flotácii",umiestnenej na stráni k lesu boli skupinky, a zvyšky amerických letcov, ktorí sa pripojili k brigáde. Na štábe sa zdržovali okrem veliteľa plk. Přikryla, veliteľ štábu škpt. Hlásny a kpt. Glider ako (skutočný) komisár, častými účastníkmi porád bol mjr. Stanek a pplk. Kišš z povstaleckej armády, no prichádzali a odchádzali aj ďalší dôstojníci, ktorí buď odovzdávali hlásenia alebo preberali rozkazy. Varenie pre štáb obstarali dve príslušníčky brigády, ja som sa stravoval zväčša na vlastnú päsť, pretože som bol pohyblivý pri plnení zdravotného zaistenia na viacerých miestach. Bojové úlohy okrem zaisťovania prístupových ciest ku Krpáčovej sa nerysovali v dohľade. Komisár brigády venoval veľké úsilie politickej práci, hľadaniu kontaktov v dedine a príprave letákov. Na nálade mužstva sa začali ukazovať následky dlhšej relatívnej nečinnosti, ktoré osvetový dôstojník Pavel Gajdoš sa usiloval vylepšovať neúnavnou drobnou politickou prácou u mužstva. Často som si kládol otázku: Na čo vlastne čakáme? Až neskôr po prepade na Krpáčovej, pred ktorým sme stáli v tom čase som sa dozvedel, že veliteľ brigády plk . Přikryl mal z hlavného štábu partizánskeho hnutia, ktoré jedine vlastnilo vysielačku, prisľúbenú zásielku munície, zbraní a iného materiálu, ktorý sa mal padákmi zhadzovať pri Krpáčovej začiatkom decembra. Táto zásielka nikdy neprišla, čo aj z historického hľadiska vnucuje otázku, čo bolo príčinou toho nezdaru. Ak bola zásielka naozaj prisľúbená, resp. akým iným skupinám sa dostal tento materiál určený pre vyzbrojenie a výstroj brigády, ktoré boli nevyhnutné na zachovanie ďalšej bojaschopnosti brigády?
Počas pobytu na Krpáčovej brigáda vyslala spojky do hlavného štábu partizánskeho hnutia (HŠPH), u ktorého boli aj politickí pracovníci, vrátane Slánskeho a Laušmana.
Slánsky bol členom HŠPH. Slánský prišiel aj na štáb brigády tesne pred hroziacim prepadom Krpáčovej a viedli sa s ním rokovania. Ak by bol mal výhrady k dlhému pobytu brigády na Krpáčovej, bol by to iste aj vyjadril, čo sa však nestalo. Ak by sa takto vyjadril bol by som o tom vedel, pretože Přikryl ma vtedy už denne informoval o všetkom,čo malo akýkoľvek vzťah k pohybom brigády, veď som bol cennou spojkou s celou veľkou skupinou vo Vajskovej doline, ktorú bolo potrebné priebežne informovať.
Z toho usudzujem, že zotrvávania brigády na Krpáčovej bolo v súlade aj so zámermi Hlavného partizánskeho štábu. Tieto styky s HŠPH s brigádou a bezstarostnosť jednaní, ktoré prebiehali mohli budiť dojem, že všetko je v najlepšom poriadku a preto pripisujem skôr akejsi podvedomej predtuche, že som každú noc chodil spať úplne oblečený so svojou osobnou zbraňou pri sebe.
Zavčas ráno 30.11. guľometná paľba z bezprostrednej blízkosti ohlásila prepad Krpáčovej nacistami. Vďaka môjmu zvyku spať oblečený dostávam sa medzi prvými von z domu, čoskoro z okraja lesa, v ktorom som už v bezpečí sledujem na chvíľu utekajúcich vojakov pod hustou guľometnou streľbou. Nemožno rozoznať, kto sa kryje prískokmi a kto podľahol zraneniu. Všetci však nestačili sa zachrániť útekom a vidím aj malé hlúčky zajatých, ktorých Nemci s namierenými automatmi zhromažďujú za poslednou budovou. V tom začínajú aj vyšľahávať plamene z vedľajších stavení.
Moje osobné návštevy u našich skupín viedli k tomu, že som poznal všetky cestičky na okolí. Keď som videl, že Nemci z Krpáčovej neprenasledujú vojakov do lesa, vystúpil som až na vrcholec svahu, kde bol výhľad na Vajskovú dolinu a sledoval som z úkrytu, či nepriateľ nepostupuje aj ku skupinám v doline . Tu však bol pokoj. Dve vody boli opustené pretože naše stráže sa stiahli do lesov. Tak som došiel až na chatu "Pod Smrečinami" skupiny pplk. M. Vesela,kde som informoval, čo sa stalo, no celá skupina bola už predtým v pohotovosti, pretože stráže hlásili streľbu. Pripojil som sa opäť k svojej pôvodnej skupine v zemlianke škpt. Uchytila, kde sme vo zvýšenej pohotovosti čakali vývoj udalostí. Mnohí z vojakov i civilných osôb sa roztrúsili po skupinách vo Vajskovej doline. Nové prírastky prijali aj na chate "Pod Smrečinami",medzi nimi sa ukázal aj doc. MUDr. F. Klein, no o väčšine príslušníkov, ktorí ušli z Krpáčovej sme zatiaľ nevedeli nič. Npor. Čabelka, ktorý ušiel z Krpáčovej mi odovzdal plný plecniak liekov, ktoré sa mu podarilo zachrániť z ošetrovne na Krpáčovej a tiež spisové materiály, ktoré boli veľmi kompromitujúce, ak by sa dostali do rúk Nemcov. Tieto kompromitujúce spisy sme spálili. Ešte som sa nestačil ani usadiť, keď prišla správa od npor. Paľa Grausa, ktorý ostal vo Vajskovaj doline, že veliteľ štábu škpt. Hlásny je ťažko zranený a leží v sklepe u ing. Maršálka. V noci som sa vybral svojimi známymi cestičkami a našiel som škpt. Hlásneho v ťažkom stave v sklepe jedinej budovy, ktorá ostala na Krpáčovej neporušená, t.j. v dome ing. Maršálka. Nasadil som plnú dávku sulfónamidov proti infekcii s tým, že treba pripraviť odsun do nemocnice som sa vzdialil s prísľubom, že budem zatiaľ denne v noci dochádzať. Moja druhá návšteva ukázala, že stav sa trochu stabilizoval, škpt. Hlásny vnímal okolie a napriek stále ťažkému stavu sa občas aj usmieval. Aj odsun do nemocnica s falošnými dokladmi sa pripravoval úspešne za pomoci obetavých zamestnancov lomu. V tom zaznelo na dverách klopania a vstúpil do miestnosti plk. Přikryl a kpt. Glíder. Ako lekár som si osvojil aj určitý psychologicky postreh, ktorý mi okamžite prezradil, že títo dvaja sú v ťažkom duševnom rozpoložení t.j. "psychicky na dne". (Telegraficky heslovite som ich informoval o všetkom, čo sa stalo, o našich zastrelených zajatcoch medzi ktorými bol aj intendant brigády npor. Lederer. Odobrali sme sa od škpt. Hlásneho s tým, že prítomný zamestnanec ma uistil, že presun do nemocnice je už zabezpečený.
Plk. Přikryl ma požiadal aby som ho zaviedol k niektorej skupine vo Vajskovej doline, pretože sa nemajú kde uchýliť. Viedol som ich teda niekoľko hodinovým pochodom, pri ktorom sa mi javili dosť silne vyčerpaní a úryvkovite som sa dozvedel od nich, že idú až od skupiny škpt. Fišeru, kde zažili ďalší prepad Nemcov dňa 2.decembra. Napokon sme dospeli k chate pod Ždiarom, kde som kontaktoval veliteľa a komisára brigády so skupinou, ktorá bývala v chate. Chatu obývala skupina škpt. Pazderku, ktorého zvítanie s Přikrylom a Gliderom bolo nápadne chladné až nevrlé. Pretože nič iného nepozostávalo ostali v chate nocovať a ja som sa vrátil neskoro nad ránom ku svojej skupine v zemlianke nad chatou "Pod Smrečinami"
V súvislosti s opísaným prípadom ťažkého zranenia náčelníka štábu Hlásneho natíska sa otázka, ako je možné, že tento dôstojník rovnako ako mnohí iní prežili v horách ťažké zranenia, alebo ochorenia. Veď opisovaná situácia, pohyby, prepady a prenasledovania nevyhnutne znemožňovali kvalifikovanú zdravotnícku starostlivosť. Pokúsim sa preto načrtnúť akými smermi sa uberala starostlivosť aj v týchto neuveriteľných podmienkach. Na tomto príklade možno aj dokázať, že povstanie a boj v horách bol CELONÁRODNOU záležitosťou, a že bez širokej podpory zdrvujúcej väčšiny národa by sme nemohli prežiť ani len desať dní bez potravín, bez informácií o pohyboch nepriateľa,bez liekov a bez ošatenia. NÁROD STÁL ZA NAMI a iba s ich pomocou sme sa udržali a bojovali aj ďalej. Ak by tomu tak nebolo bývalo, nik by sa nebol našiel, kto by sa odvážil pritúliť našich,obstarať im proviant a všemožnú pomoc, vrátane liečiv, riskovať obstarávanie falošných dokladov pre ranených a ich liečenie v nemocniciach, ktoré boli na obsadenom území. Tieto akcie nemohli ostať utajené, avšak KOLABORANTI boli v tak mizivej menšine, že nepredstavovali podstatné nebezpečenstvo pre túto celonárodnú pomoc. Boli obdobia, keď sme s civilným obyvateľstvom boli v každodennom styku. Nikto z nich nemal napísané na čele ako zmýšľa. Nech sme oslovili kohokoľvek KAŽDÝ nám vychádzal v ústrety.
Musím predoslať, že naši príslušníci a tiež štáb brigády nikdy neprestali ani v horách vidieť vo mne "šéflekára brigády" a keď aj chápali moje obmedzené možnosti, tento vzťah ľudí ku mne nesmierne zaväzoval a nútil k mnohým improvizáciám, ktoré iste nemožno nájsť v žiadnej príručke zdravotníckej služby v armáde.
Už pri vstupe do hôr na úpätí Kozieho chrbta som presvedčil celú skupinu našich sanitárov, že sme neprestali byť zdravotníkmi a preto treba nabaliť všetky vrecká a ruksaky predovšetkým obväzmi a liekmi. Stálo nás to niekoľko dní hladovky, pretože na zásoby potravín už nebolo miesta.
Keď sme dostihli brigádu na Soliskách tu sa situácia ukázala dosť priaznivá, pretože okrem mňa tu boli ďalší lekári Dr. Svoreň, Dr. Flach, Dr. Flax, Dr. Löb a prihlásil sa aj Dr. Poradovský. Napadla ma myšlienka, že je potrebné racionálne rozdelenie všetkých tu jestvujúcich prostriedkov a preto sme medzi sebou urobili inventarizáciu a rozdelili si čo bolo k našej dispozícii rovnomerne medzi sebou. Našli sa dokonca skalpely,pinzety, kliešte na trhanie zubov a iné drobné inštrumentárium, okrem obväzov a liekov. Trval som na tom, aby sa obväzový materiál rozdelil rovnomerne skupinám s tým, že kde nebol zdravotník, prebral obväzy veliteľ. Závažnejšie lieky ako sulfónamidy, injekcie a iné dôležitejšie lieky sa porozdeľovali medzi lekárov. Netušil som ešte vtedy, že tento plán môže zlyhať ledva dôjde k ďalšiemu rozptýleniu brigády . K tomu došlo po prechode Chabenca.
Na lome Krpáčová sme už ostali iba dvaja lekári t.j. ja a Dr. Löb, pribudol k nám civil doc. Dr. Klein, ktorého som však ja musel vybaviť prostriedkami, pretože tento nemal pri sebe nič. Situácia na Krpáčovej bola teda taká, že liečiv sme mali veľmi málo t. j. to čo bolo u dvoch lekárov a malá zásoba u mojich sanitárov vo Vajskovej doline . Títo sanitári nám však neboli na osoh, pretože museli prevziať radovú vojenskú službu s automatmi pri všetkých akciách tak ako ostatní vojaci - partizáni. Bolo treba konať. Stal som sa iniciatívne -agresívny až neodbytný. Přikrylovi i komisárovi Gliderovi som pri každej príležitosti referoval o zdravotnom stave brigády a o tom, že nutne potrebujeme zásobiť sa liekmi. Odovzdal som kompletné zoznamy čo potrebujeme. Cez zamestnancov Krpáčovej sa uskutočnil nákup, alebo zbierka v okolí, čo dovolilo vybaviť dosť slušne zásobenú ošetrovňu. Využil som túto príležitosť k presunu zdravotníckej starostlivosti pre civilov na Horný lom so schválenia veliteľa Přikryla.
Sledoval som tým aj zámer nekoncentrovať všetky zdravotnícke prostriedky na jednom mieste. V ošetrovni brigády pôsobil predovšetkým Dr. Löb a ja som tak príležitostne vypomáhal,avšak ako ťažisko mojej práce som si ponechal naďalej rozptýlené skupiny vo Vajskovej doline.
Po prepade Krpáčovej som sa uchýlil ku svojej vernej skupine škpt. Uchytila nad chatou "Pod Smrečinami". Ťažko si predstaviť moju radosť keď som sa dozvedel, že veľkú časť našich liekov z ošetrovne zachránil v ruksaku npor. Čabelka, ktorý ich dopravil do chaty "Pod Smrečinami" . Chata "Pod Smrečinami" sa takto stala našou novou ošetrovňou a býval tu aj Dr. Löb a Dr. Klein. To najnutnejšie bolo teda zachránené pre bežnú ambulantnú starostlivosť. V ďalšom sme našli aj cesty ako zabezpečovať pre prípad potreby nemocničné liečenie cez našich civilných spojencov. Tak ako sa mi podarilo umiestniť poraneného škpt. Hlásneho s pomocou zamestnancov Krpáčovej, najmä Žiaka a Dobroviča, ktorých mená sa mi navždy zaryli do pamäti,mali sme s nimi dohovorenú pomoc aj pre iné nutné prípady. Ostávala iba otázka falošných dokladov.
Takéto doklady zadovážili pre brigádu plk. Kišš a kpt. Búrik, bývalí príslušníci povstaleckej slovenskej armády a boli k dispozícii nie len pre prieskumníkov vysielaných do tyla nepriateľa, ale aj pre takých,ktorých by sa ukázalo nevyhnutné odoslať do nemocnice. V nemocnici v Podbrezovej MUDr. Róbert Kristek riskoval svoju osobnú slobodu a azda aj život,že takéto pochybné prípady zranení a chorôb z hôr vedel v nemocnici nenápadne umiestniť a utajiť pred prezradením a pred Nemcami. Bolo by toto všetko možné ak by sa nebol opieral o najširšiu predstaviteľnú pomoc a porozumenie všetkých zamestnancov nemocnice a aj všetkých ostatných pacientov?
Moje potulky od skupiny k skupine vo Vajskovej doline mali aj ten význam, že ak nebolo niektoré liečivo ihneď k dispozícii mal som prehľad či ho možno dostať v chate "Pod Smrečinami", alebo či ho treba zadovážiť z lekárne v obsadenom území pomocou našich civilných pomocníkov.
V horách ma vždy udivovalo, aká bola pomerne malá chorobnosť v podmienkach ,ktoré za normálnych okolností v civilnom živote by boli katastrofálne Iba po vojne sa vedecky dokázalo, že stresové situácie vyvolávajú zvýšenú produkciu nadobličkových hormónov, ktoré pomáhajú výrazne zdolávať choroby. Toto ja azda jediné vysvetlenie aj pre ustálenú zdravotnú situáciu našich vojakov v horách.
Najväčšiu starosť mi robili omrznuté,alebo oziabnuté nohy a ruky, čo vyžadovalo dlhé liečenie s preväzovaním. Pacienti a ich kamaráti sa po krátkej inštruktáži naučili správnu techniku a robili si preväzy sami. V ojedinelých prípadoch iba som musel robiť operačný zákrok s odstránením mŕtveho tkaniva. K ostatným chorobám patrili ojedinelé prípady zápalu pľúc, úrazy ,niekoľko akútnych zápalov obličiek, reumatické choroby, ischias, hnačky, kratšie trvajúce horúčkové infekcie a pod. Pred ukončenia nášho pobytu v horách sa objavila zvláštna viróza, pri ktorej sa niekedy dostavili aj príznaky zápalu mozgových blán. Potrebná bolo aj sústavne bojovať proti zavšiveniu, no s veľkými obavami som vždy sledoval mne už z lágru veľmi dobre známe príznaky podvýživy s opuchmi a príznaky avitaminóz,ktoré sa z času načas objavovali v dosť hrozivej miere.
V čase keď som pravidelne chodieval navštevovať naše roztrúsené skupiny vo Vajskovej doline som netušil ešte, že čoskoro budem musieť,hoci aj veľmi nerád, vypustiť zo svojho programu túto činnosť a prenechať liečebne preventívnu starosť kolegovi Dr Löbovi. Stalo sa to tým, že ma veliteľ brigády povolal natrvalo do chaty na "Práčovni",kde som dostal ako " politickú" úlohu zachytávať a zapisovať všetky dostupné rozhlasová správy, pretože som ovládal viac cudzích jazykov a tiež rýchlopis. Trvalo to istý čas než som si na túto novopridelenú funkciu privykol. Tento môj pobyt na štábe zlomil aj istú nedôveru, alebo odstup, ktorý som niekedy pociťoval zo strany Přikryla k mojej osobe. Plk. Přikryl i kpt. Glider mi nikdy nezabudli, že s mojou pomocou našli opäť svoje jednotky vo Vajskovej doline a prestali predo mnou mať tajnosti. A tak som sa nevdojak dozvedel aj veľa vecí,ktorá mali mať viac menej veľmi dôverný charakter a ktoré viac-menej osvetľujú aj atmosféru na Přikrylovom štábe, dilemy, ktoré museli riešiť ako aj vzájomné vzťahy spolupráce s HŠPH, resp niektorými osobami tohto HŠPH . K týmto otázkam sa vrátim v ďalšom, hoci už nesúviseli s mojou funkciou "šéflekára",ale viac s novou funkciou "pribratého" pomocníka a dôverníka štábu.
7. časť - KONSOLIDOVANÁ BRIGÁDA V AKCII
Po nejakom čase asi v polovici decembra sa plk. Přikryl a kpt. Glider nasťahovali do chaty "Na Práčovni",kde s nimi bol vrchný strážmajster Minárik a jeho dvaja žandári Hatiar a Bobčák, dvaja dôstojníci zo slovenskej armády (por. Čulka -nový náčelník štábu a kpt. Novák) ako aj traja poddôstojníci -príslušníci brigády. O príčinách tohto presťahovania je ťažké sa vyjadriť. V chate pod Ždiarom bola výhoda, že to bolo bližšie k Slánskemu a Lietavcovi, ktorí bývali niečo vyššie v jednej odľahlej chate pod Skalkou a k plk. Asmolovovi bolo tiež lepšie spojenie od Pazderku, resp od Slánskeho. Isté je, že chata skupiny Pazderku bola dosť preplnená a podmienky pre riadiacu prácu neboli najvhodnejšie. Na dopadnutie Přikryla bola vypísaná cena 1/2 milióna korún, čo iste neprispelo k pocitom bezpečnosti hostiteľov v chate pod Ždiarom a iných skupín vojakov a partizánov bývajúcich ešte vyššie smerom k úpätiam hôr (Laušman, Slánsky, Lietavec, Asmolov).Toto azda aj vysvetľuje prečo sa Přikryl rozhodol bývať oddelene.
Do chaty "Na Práčovni" bol z Vajskovej doliny prístup tak strmý, že z tejto strany nehrozilo nebezpečenstvo prepadu. No chata nebola zďaleka ideálne situovaná, pretože prístup z Horného Lomu bol pomerne ľahký a bolo ho treba ustavične strážiť.
Plk. Přikryl trval na tom, aby som pravidelne dochádzal k ním na štáb a často sa stávalo, že som tam musel už aj prenocovať. Obaja spolu s Gliderom mi dávali pri každej príležitosti najavo ich vďačnosť za moju "vernosť brigáde",čím zrejme mysleli aj moje lojálne chovanie v tom kritickom čase, keď sa mnohí od nich odvrátili. Stal som sa akýmsi "pribratým členom ich skupiny", ktorý často aj dostával úlohy sprostredkovať styk s inými skupinami v blízkosti, zatiaľ čo vojakov bývajúcich s nimi v chate vysielali ako spojky do vzdialenejších miest, aby zisťovali polohu rozptýlených skupín brigády.
Posledné udalosti, t. j. prepad na lome Krpáčová spôsobil zvýšené rozptýlenie príslušníkov brigády, takže bolo potrebné pozisťovať stavy a rozmiestnenie, nehovoriac o tom, že vznikli opäť aj zásobovacie problémy.
Tak napr. z piatich lekárov, ktorí boli ešte okrem mňa na Soliskách ostal iba Dr. Igor Löb, ktorý aj našiel napokon útočište v chate "Pod Smrečinami". O ostatných štyroch sme sa dozvedeli až keď sa sústreďovala brigáda v Kežmarku t. j. po skončení bojov v horách. Už vtedy sa vedelo, že na severnej strane Nízkych Tatier je naša skupina pod vedením kpt. Muzikanta. O škpt . Štěrbovi sa nevedelo, skupina Fišerova sa po prepade, ktorý nasledoval pár dní po prepade Krpáčovej opäť konsolidovala. V tej istej oblasti u Mýta pod Ďumbierom sa zdržiavali kpt. Pivolúska a npor.J. Mráz, mjr. Voves a iní.
Do Vajskovej doliny sa okrem iných presunuli po prepade Lomu bratia Grausovci a kpt. Steiner, o škpt. Stanekovi sa až neskôr dostala k nám správa, že bol zajatý Nemcami, no najviac úzkostí a neistoty sa rozprestieralo okolo skupiny Marcellyho, o ktorej v tom čase neboli správy, až po sústredení v Kežmarku vyšlo najavo, že boli prepadnutí a Marcelly ťažko ranený.
Pri svojich veľmi častých návštevách na štábe v chate "Na Práčovni" som si všimol živý styk uskutočňovaný cez spojky s ilegálnymi pracovníkmi v dedinách, reorganizáciou boli zvyšky mužstva brigády rozdelené na I. prápor, ktorý pozostával zo skupín vo Vajskovej doline pod velením pplk. M. Vesela a druhý prápor v oblasti nad Mýtom pod Ďumbierom. Z týchto skupín iba I. prápor pplk. Vesela bol použiteľný pre bojové akcie, spojenie s druhým práporom bolo ťažké a škpt. Fišera nesúhlasil, aby Přikryl za ním vysielal spojky.
Tým, že pribudli ďalší vojaci vo Vojskovej doline pribudlo aj viac hladných krkov k tým, čo aj tak trpeli chronickou podvýživou. S veľkými obavami som sledoval, že sa opäť začali ukazovať príznaky hladovania, opuchy, apatia, svalová slabosť a zlé hojenie rán.
Ošatenie a obuv u mnohých boli v tak zlom stave, že nedovoľovali ani vychádzať zo zemianok a brigáda, ktorá bojovými akciami kryla celý ústup armády do hôr, kde opäť na viacerých miestach bojovala s Nemcami mala už takmer úplne vyčerpané strelivo. .
Odhodlal som sa upozorniť Přikryla na tieto hrozivé okolnosti. Tento o nich síce vedel, ale nebol si vedomý nebezpečia podvýživy, ak táto potrvá ešte dlhšie. Vypytoval sa ma veľmi podrobne, takže som musel vysvetliť, že hladovka ak prekročí istú hranicu môže byť aj ireverzibilná až smrteľná bez nemocničnej odbornej liečby. S veľkou trpkosťou sa mi vtedy Přikryl zveril, že z mnohomiliónových súm, ktoré sa rozdeľovali medzi veliteľov pri ústupe armády do hôr dostal na vyživovanie brigády raz 100 tisíc od Asmolova a raz 50 tisíc od Slánskeho, čo bolo už dávno spotrebované. Má však prisľúbené peňažné fondy od civilných darcov. O prisľúbenej zásielke streliva, trhavín a ošatenia, ktoré sa očakávalo, že bude zhadzované padákmi začiatkom decembra sa vyjadril, že tomu neverí. Bol som veľmi smutný, keď som si uvedomil, že brigáda, ktorá bola vždy až doteraz v najriskantnejších situáciách vystavovaná najväčšiemu ohrozeniu, musí teraz žobrať, aby prežila. Bolo to paradoxné, že práve táto bojaschopná jednotka nebola vybavená ani peniazmi na stravu, ani strelivom.
Môj styk so štábom sa stal prakticky každodenným keď ochorel strážmajster Hatiar na ťažký akútny zápal obličiek. {Úplný pokoj na lôžku a diéta sú síce rozhodujúcou liečbou, avšak možnosť ohrozenia z komplikácie na srdci a zlyhanie obličiek som nemohol podceňovať.) Pacient Hatiar bol pri tom buď nedisciplinovaný alebo azda ani podmienky v chate nedovoľovali dodržiavať moje lekárske nariadenia, najmä ležať na lôžku. Preto cez zamestnancov na Lome sme už pripravovali jeho presun do nemocnice v Podbrezovej, zatiaľ som však musel jeho stav prakticky denne kontrolovať. Na šťastie bol priebeh choroby priaznivý a obišlo sa to bez hospitalizácie.
Pri týchto návštevách, ktoré sa preťahovali až do noci som sa často stretával s bratmi Búrikovými zo slovenskej armády, ktorí organizovali spolu s plk. Kiššom pomoc brigáde v zbieraní peňažných fondov a oblečenia. Na štáb boli dopravené písacie stroje a rádio, ktorým sa celý deň sledovali správy. Z nich čerpané informácie slúžili na písanie letákov. Zatiaľ sa vybavilo s pomocou národných výborov aj zásobovanie brigády na potvrdenia o odbere potravín, podpísané plk. Přikrylom a Glíderom. V oblasti Liptovského Mikuláša naše spojky medzitým zbierali vysoké finančná príspevky na zásobovania brigády. Táto zbierka bola úspešná, pretože brigáda sa tešila u obyvateľov povesti legendárnej jednotky.
Predvianočné obdobie bola relatívna pokojné, čo som využil k istej zdravotníckej propagande o nutnosti sústavného odvšivovania, pretože som mal obavy z možnosti epidémií. Tiež som naliehal na to, aby sa sledoval každý prípad so zvýšenými teplotami. U napolo hladujúcich vojakov bola oslabená imunita a preto aj skreslená schopnosť tela reagovať vysokou teplotou na vážne infekcie. Tejto osvetovej činnosti neunikla ani chata "Na Práčovni", kde sa disciplinovane podriadili mojim inštrukciám a denne sa svojpomocne odvšivovali.
Vianoce som strávil u svojej skupiny v zemlianke škpt. Uchytila, kde pripravil môj ošetrovateľ Marek Hefka ako trochu nezvyklé jedlo makové slíže- teda ozaj veľmi skromnú štedrovečernú večeru.
Prepad na Lome však ovplyvnil aj ďalšiu prácu štábu. Plk. Přikryl a komisár Glider pocítili na vlastnej koži čo to znamená pohybovať sa hladný, smädný, nevyspatý v obkľúčení nepriateľa, nemať kde hlavu skloniť a uvedomili si aj, že prepadom na Lome došlo k odcudzeniu štábu a ku kritike štábu od dôstojníckeho zboru brigády. Najlepším dôkazom toho bolo veľmi chladné chovanie inak disciplinovaného dôstojníka akým bol kpt. Pazderka, alebo to, že neskôr keď vyslali za Fišerom spojky, tento naliehal, aby za ním viac nikoho zo štábu neposielali. Veliteľ brigády ho preto neskôr nahradil vo funkcii veliteľa II. práporu škpt. Šterbom.
Přikrylovi i Gliderovi však bolo jasné, že nemožno pripustiť ďalšie nešťastné prepady brigády, pretože by znamenali tragický koniec celej brigády. To čo už u partizánskych skupín bolo dávno samozrejmosťou, t. j. nutnosť udržať jednotky rozdelené do menších skupín sa realizovalo v brigáde až teraz za cenu trpkých skúseností. Všetko toto viedlo k hľadaniu opory pre brigádu v radoch ilegálnych pracovníkov v okolitých dedinách. Táto činnosť začala tvoriť jednu z podstatných zložiek práce štábu. Treba tu spomenúť, že nikto iný nebol na to lepšie povolaný ako štáb brigády, keďže táto mala dobrú povesť, každý o nej vedel a ani
žiadna iná jednotka v horách nebola v tomto smere aktívnejšia než sa k tomu prepracovala brigáda. Už počas pobytu na Lome sa nadviazali kontakty s ktorými sa obnovil styk na nezvyčajne širokej báze. Veliteľ sa stal oveľa uvážlivejší a usiloval sa podstatne viac opierať sa o mienku ostatných dôstojníkov zoskupených hlavne vo Vajskovej doline. Pplk. M. Vesel, ktorý bol veliteľom I. práporu, t. j. všetkých skupín vo Vajskovej doline bol častým návštevníkom na štábe a jeho informácie, názory i vojenské schopnosti pomáhali Přikrylovi naozaj vo veľkej miere.
Niekedy po Vianociach som sa nasťahoval na pokyn veliteľa Přikryla do chaty "Na Práčovni" a zdravotnú starostlivosť som prenechal MUDr. Igorovi Löbovi, ktorý bol v chate "Pod Smrečinami" . Poverili ma úlohou zapisovať správy z moskovského a londýnskeho rozhlasu, ako aj iných staníc pre ich spracovávanie formou letákov, no striedal som sa aj so strážami hliadkujúcimi v okolí, - tak ako každý iný užívateľ chaty okrem Přikryla a Glídera, čo som osobne privítal. Udržiaval som však aj naďalej hlavne kontakty s Vajskovou dolinou, kde som občas aj musel prespať v našej zemlianke u skupiny štkp. Uchytila.
Počas tohto prebývania v chate "Na Práčovni" bolo čoraz viac cítiť isté napäté ovzdušie, ktoré zavládlo medzi Hlavným partizánskym štábom a štábom brigády. Dôkazom toho boli časté výmeny listov, čo podľa mňa vyvracia tézu, že štáb sa ukrýval po prepade Lomu Krpáčová. Veď už za niekoľko dní po prepade Lomu ihneď po svojom návrate do Pazderkovej chaty pod Ždiarom sa uskutočnilo osobné stretnutie so Slánskym, čo sme sa v našej skupine dozvedeli od pplk. Vesela, ktorého vtedy ustanovili veliteľom I. práporu.
Niekedy v prvej tretine januára Glider sa osobne odobral do Hlavného partizánskeho štábu na prerokovanie situácie a aj na vyžiadanie streliva, ktorým partizánsky štáb disponoval. Naša skupina vo Vajskovej doline mala takmer úplne vyčerpané strelivo a sám som bol svedkom toho, že vojaci, ktorí odchádzali na stráž na Dve Vody si museli požičiavať náboje od iných. Glíder sa vrátil bez nábojov, avšak priniesol so sebou písomný rozkaz, ktorý bol určený na aktivizáciu operácií obsahujúci nereálne fráze o "zdrvujúcich útokoch" na nepriateľa a podobné povzbudzovania.
V štábe brigády panovala nervozita z obsahu týchto často prichádzajúcich listov a iba postupne a úryvkovite som sa dozvedal o bodoch, ktoré viedli k vzájomnej, obojstrannej kritike a rezervovanosti, spomeniem iba niektoré kritiky, ktorými sa mi Glider netajil:
Hlavný partizánsky štáb sa zdržoval hlboko v horách ukrytý a nemal priamy osobný kontakt so skupinami, opieral sa iba o správy, ktoré k ním nepriamo a živelne prenikali. Najbližšími jednotkami boli však stále jednotky paradesantnej brigády, ktoré obklopovali HŠPH zo všetkých strán. Z tohto vysvetľoval Glider, že dochádzalo niekedy k nereálnym rozkazom ako napr. naviazať kontakt s Lichnerovou skupinou, ktorá už medzitým sa dávno presunula na celkom iné miesto. K prepadu na Lome podľa Glidera by nebolo došlo ak by brigáda tam nebola čakala na zásielku streliva z padákov, ktorú prisľúbil HŠPH.
Slánsky žiadal Prikryla čoskoro po prepade na Lome, na porade v chate na Skalke, aby sa I. prápor presunul z Vajskovej doliny na druhý breh Hrona. Už samotný presun by bol ohrozil brigádu tým, že ju zmasakrujú po ceste, pretože celé Pohronie mali Nemci dobre a husto obsadené, nehovoriac o tom, že druhý a tretí prápor bol vtedy severne od Hronu odtrhnutý od velenia a nikdy viac by sa už nedal s nimi nadviazať kontakt. Oponovaním si Přikryl urobil zo Slánskeho nepriateľa.
Nedostatok finančných zdrojov nútil zakupovať potraviny proti potvrdenkám podpísaným Přikrylom, čo ohrozovalo bezpečnosť vyzradením miesta pobytu. Partizáni chodili dolu do dedín za dňa. Niektorí nezodpovední z nich strieľali, robili výtržnosti, ba došlo aj k mu, že bol prepadnutý jeden dedinčan a okradnutý o hodinky. Dokonca poštovnú kasu s inkasovanými peniazmi ulúpili. Nešlo vždy len o radových partizánov, ale Glider sa sťažoval aj na jedného z nich, ktorý bol veliteľom partizánskeho oddielu. Aj keď sa jednalo o ojedinelé a výnimočné prípady, ktoré neunikli potrestaniu, toto všetko ohrozovalo bezpečnosť brigády, narušovalo prácu s dedinčanmi, na ktorých bola brigáda totálne odkázaná. Takéto kritiky partizánov neprispievali k tomu, aby HŠPH podporoval brigádu, naopak priostrovali vzájomné vzťahy. Glider obviňoval tiež nezakryte HŠPH, že jedná s brigádou macošsky, kritizoval že zlí poradcovia (medzi inými Laušman) ovplyvňujú rozhodovanie komisára HŠPH Slánskeho a niekedy naznačoval aj, že za smrť Švermovu boli predovšetkým zodpovední jeho sprievodcovia, ktorí pozostávali z členov partizánskej skupiny.
Názorové diferencie panovali aj v otázke použitia ilegálnych ozbrojených družín, ktorými HŠPH chcel zahájiť občianske ozbrojené povstanie proti Nemcom, hoci ich výzbroj pozostávala zatiaľ iba zo smiešne nepatrného počtu strelných zbraní.
Glider varoval, že by takýto nepremyslený čin nemal úspech, ba naopak, že by hrozilo tým, že by Nemci vyvraždili a vypálili celé dediny. Ostro kritizoval aj dvojkoľajnosť vo vedení HŠPH, ktorá vznikla tým, že sa Slánsky odsťahoval od Asmolova na určitý čas, čo viedlo k chaotickým direktívam.
Asmolov na jednej strane kritizoval našu brigádu, že sa Přikrylovi nepodarilo udržať ju pohromade, avšak Glider polemizoval, že Jegorovova skupina v ktorej bolo vyše 3000 mužov bola rozpustená a Jegorov sa hlásil koncom novembra na HŠPH iba s 18 mužmi, čo mu nielen hladko prešlo, ale dokonca bol opäť poverený velením partizánov na Lome. Tieto polemiky tiež neviedli k obľube brigády u predstaviteľov HŠPH a po vojne sa vrátili ako bumerang na hlavu celej našej 2 partizánskej p. d. brigády.
Tento nezdravý napätý pomer pretrvával do konca pobytu v horách, čím sa Přikryl dostal medzi dva mlynské kamene. Hlavný partizánsky štáb nachádzal stále chyby v jeho riadiacej činnosti a dokonca z neznámych príčin ho obvinil z absurdných činov, že vraj usiluje o znovu vybudovanie Viestovej armády v horách. Žiaľ po vojne aj mnohí poprední politickí činitelia, ktorí z veľkej časti prežili toto obdobie v teple a v bezpečí sa odhodlali "písať dejiny" a obraz brigády preberali a papúškovali ho podľa týchto pokrivených obvinení.
Podriadené jednotky brigády naproti tomu nevedeli nič o týchto napätých výmenách názorov a nevideli do pozadia týchto vzťahov. Preto keď dostávali od Přikryla pretlmočené príkazy z HŠPH na aktivitu, ktorá nemala žiadne materiálne a situačne predpoklady ( ako napríklad: pripraviť "povstanie" ,alebo zdrvujúci úder na "ustupujúceho nepriateľa" atď. ) to všetko iba podrývalo ešte väčšmi autoritu Přikryla pokiaľ dôstojníci brigády nevedeli, že tieto inštrukcie vychádzajú z HŠPH, a že ich nevymýšľa plk. Přikryl .
Na základe nesprávnych informácií o stave nepriateľa sa uskutočnil dňa 1. februára 1945 prepad údajne ustupujúcich jednotiek v Dolnej Lehote, ktorý na príkaz zhora uskutočnil pplk. Vesel s celým I. práporom. Došlo k prepadnutiu Nemcov v dedine, avšak sa ukázalo, že buď orosené automaty a zmrznuté alebo zvlhnuté strelivo zlyhalo, takže z našich automatov miesto súvislých sálv vychádzali iba ojedinelé výstrely. Nemcov po zuby vyzbrojených v dedine vtedy bolo najmenej 4-5 krát toľko ako v našej prepadovej skupine, čo viedlo k prenasledovaniu našich až do Vajskovej doliny po chatu "Dve vody". Duchaprítomnosťou a odvahou zachránil pplk. Vesel skupinu, tým že vyšiel na strmé svahy nad cestou a zhodil na útočníkov niekoľko protitankových granátov a niekoľko sálv z automatu a takto ich zastavil, po čom ustúpili.
Tento prepad priostril zásobovaciu situáciu vo Vajskovej doline, pretože dediny boli obsadené Nemcami a zásoby práporu sa čoskoro úplne vyčerpali.
V brigáde sa v tom čase už začiatkom roka vytvárali viaceré diverzné skupiny a okrem toho sa pravidelne vysielali hliadky do tyla Nemcom na zistenie pohybov nepriateľa a čom cez HŠPH sa podávali vysielačkou hlásenia veliteľom ukrajinského frontu. Zásluhy z a túto prieskumnú činnosť ani doteraz nikto nepripísal jednotkám paradesantnej brigády. Diverzné skupiny odchádzali do okolitých oblastí, ktoré boli niečo vzdialenejšie od ubytovacích priestorov brigády a od dedín, aby nevyprovokovali odvetné akcie Nemcov proti dedinám. Akcie boli úspešné, treba spomenúť iba úspechy Pazderkovej a potom aj Grausovej diverznej skupiny ktorým sa podarilo zničiť auta naložené nemeckými vojakmi. Okrem toho u Predajnej škpt. Margitan vykoľajil vlak, niekoľkými sabotážnymi akciami sa podarilo zadržať nemecké vlaky. (Všetky tieto akcie sa odohrávali na miestach vzdialených od sídla brigády a preto dnes ich už ani nikto (okrem niekoľkých historikov )nepripisuje brigáde, možno ani o nich nevedia.
Treba sa mi však vrátiť k iným činnostiam brigády a to k málo známej úspešnej diverznej činnosti a k politicko -organizačnej práci . Najmä táto posledná časť mala veľký avšak doteraz nedocenený význam.
V politicko -organizačnej práci boli na brigádu naviazané početné ilegálne národné výbory v ilegálnom okresnom výbore komunistickej strany mala brigáda svojho spojovacieho dôstojníka a úspešne sa rozvíjala aj organizácia početných ozbrojených družín u civilného obyvateľstva.
Tieto práce boli koordinované aj na spoločnom aktíve ilegálnych pracovníkov a brigády v januári na Hornom Lome.
Ako hrom z čistého neba prišiel do toho rozkaz R. Slánského Gliderovi, ktorým poveruje výhradným vedením ilegálnej politickej práce a prípravou ozbrojeného povstania obyvateľstva v našej oblasti (Brezno, Podbrezová) Štefana Krčmárika namiesto M. Glidera. Glider potom disciplinovane sprostredkoval na Dvoch Vodách stretnutie tohto s jedným popredným civilným predstaviteľom ilegálneho hnutia, avšak bol veľmi roztrpčený,pretože došiel k presvedčeniu, že tento zásah Slánskeho vnesie dvojkoľajnosť a zmätok do celej politickej práce vykonanej doteraz zásluhou a s nemalou námahou brigády.
Aj organizačná štruktúra brigády sa vylepšila. Škpt. Šterba s ktorým bolo dočasne prerušené spojenie prišiel neočakávane do štábu brigády a posilnil svojou skupinou naše jednotky v oblasti Mýta pod Ďumbierom, kde bol poverený vedením II. práporu.
Našiel sa aj kontakt so škpt. Muzikantom a kpt. A. Kováčom, ktorí sa zdržovali na severnej strane Nízkych Tatier. Muzikantova skupina sa usadila v priestore Svilbová- Príslop nad Hornou Lehotou ako III. prápor a mala na starosti aj civilné družiny.
Hlavný štáb partizánsky už vtedy uvažoval o prekročení frontu a vyslal dvoch sovietskych dôstojníkov -partizánov spolu s naším styčným dôstojníkom Andrejčíkom za Přikrylom a žiadal ho o sprievodcov znalých v okolitých horách, aby ich previedli cez hory cez frontovú líniu. Tento pokus stroskotal, pretože ich Nemci rozprášili a niekoľkí členovia v zúboženom stave a vysilení sa vrátili na štáb brigády. V tom čase bez ohľadu na neúspech tejto hliadky došiel na štáb brigády rozkaz plk. Asmolova a Slánskeho, aby sa celá brigáda cez vrcholce Ďumbiera presunula cez frontovú líniu. Snehové podmienky boli veľmi zlé a ani na lyžiach by nebolo možno túto cestu uskutočniť. Ak by sa teda Přikryl odhodlal vyplniť tento rozkaz bola by to istá samovražda celej brigády. Okrem toho pri brigáde hľadalo útočisko aj množstvo civilných osôb, ktoré nebolo možno zanechať ich osudu ak nechcel Prikryl riskovať, že bude za to postavený pred súd. Preto Přikryl s Gliderom túto stratégiu zamietli s tým, že oznámili HŠPH,že poslúchnutie rozkazu by znamenalo fyzickú likvidáciu brigády. V ten istý deň však bol poverený škpt. Pazdereka so svojou hliadkou spojiť sa s II. a III. práporom a preskúmať bezpečné cesty prekročenia frontovej línie.
Pazderkova hliadka sa vrátila 16.2. a hlásila, že II. prápor aj III. prápor sa prebojovali k Červenej armáde; pričom najmä III. prápor spôsobil nepriateľom dosť veľké straty a zajal aj nejakých vojakov, ktorých odovzdali rumunskej oslobodzovacej jednotke. Potom Pazderka previedol do tyla frontu rumunskú rozviedku a chystal sa spoločný útok brigády a Rumunov v priestoroch nad Hornou a Dolnou Lehotou na ráno 17.2. Rumunské jednotky aj brigády tento priestor už aj obsadili a boli pripravené k akcii. Naše skromné obväzisko bolo na Hornom Lome. Rumunské velenie útok však odložilo. Potom dostali udalosti rýchly spád. Dňa 18.2.1945 prišiel na štáb brigády kpt. Alexander Kováč s osobným rozkazom od generála Slobodu ihneď prejsť cez frontu k náhradnému práporu v Poprade. Tento rozkaz teoreticky aj prakticky mal ten dopad, že od chvíle jeho prevzatia zrušil aj nereálny - pre nás samovražedný rozkaz ústupu brigády cez Ďumbier. Přikryl poslal správu na hlavný partizánsky štáb, ktorý sa rozhodol, že aj hlavný partizánsky štáb sa pripojí k brigáde a spolu s ňou prekročí frontovú líniu
Už v noci sa zhromaždili všetky skupiny 1. práporu a 19.2.1945 o 6 hodine spolu s civilnými občanmi sa vybrala brigáda a pod jej ochranou Hlavný partizánsky štáb na cestu preskúmanú predtým našou hliadkou vedenou Pazderkom. Zvyšok bola už takmer príjemná, avšak napínavá prechádzka okrajom lesa, pretože sme prechádzali ponad frontovou líniou, kde boli oproti sebe rozostavené rumunské a nemecké jednotky. V Mýte pod Ďumbierom sme sa už zvítali s príslušníkmi Červenej armády a rumunskej armády. Stretali sme tu aj niekoľkých partizánskych veliteľov, ktorí zostupovali z hôr v sprievode neveľkých - piatich až desiatich svojich spolubojovníkov, avšak veľké skupiny ako bola naša sme nevideli. Rovnako sme už nestretli v Mýte nikoho z príslušníkov iných práporov brigády.
Nasledoval presun do Brezna kde sme strávili niekoľko dní hygienickou očistou, aby sme sa čoskoro mohli sústrediť v Kežmarku a stretnúť kamarátov, ktorých osud ušetril a ponechal na žive.
V Kežmarku sa doliečovali ešte niektoré následky pobytu v horách. Zaskočila nás aj zvláštna horúčkovitá choroba, ktorá bola sprevádzaná niekedy aj miernymi príznakmi zápalu mozgových blán. Ochorel ňou aj kpt. Glider, ktorý však okrem mňa nepripustil k sebe žiadneho iného lekára. Pri mojich častých návštevách niekedy naznačoval, že je nepohodlným svedkom, pretože veľa vie o pozadí udalostí, ktoré sme prekonali a že preto sa proti brigáde zbierajú skreslené kompromitujúce materiály. Vtedy som nepripisoval objektívny význam týmto obavám, pokladal som ich skôr za prejav vyčerpania a choroby.
Až ďalší vývoj, ktorý nasledoval po vojne ma presvedčil, že slová Gliderove o očierňovaní zásluh brigády boli pravdivé. Toto nepriateľstvo HŠPH voči brigáde som vtedy nevedel chápať, pretože HŠPH mohol byť vo veľkej miere zaviazaný parabrigáde za svoje prežitie v horách. Veď všetky presuny členov HŠPH v horách sa udiali pod ozbrojenou ochranou brigády - počnúc útokom Nemcov na Prašivej, ktorý nik iný než príslušníci brigády odrazili, čím zachránili pred likvidáciou masy ľudí vrátane teda aj členov HŠPH. Únik HŠPH zo "Soliska" cez Chabenec zabezpečili pred nemeckým útokom tiež výhradne jednotky parabrigády. Napokon prechod na oslobodené územie cez frontovú líniu preskúmaný hliadkou Pazderku zabezpečovala pre HŠPH rovnako brigáda, čím uchránila HŠPH pred riskantným prechodom cez Ďumbier.
Veď stačí pozrieť na mapu a presvedčiť sa, že samotné rozloženie jednotiek brigády bolo také, že z veľkej časti chránilo prístupy k sídlu HŠPH, ktorý bol preto hlboko v horách bezpečne ukrytý.
Vynára sa teda otázka prečo vznikla postupne táto rivalita HŠPH voči brigáde, hoci vzťahy boli spočiatku veľmi priateľské. Boli by sme naivní, ak by sme nerátali s osobnými motiváciami zúčastnených osôb. Niektoré nešťastné a netaktné prístupy komisára Glidera iste zohrali tiež svoju rolu. Veď nemohla byť príjemné partizánskemu štábu otvorená kritika Glidera, že HŠPH macošsky jedná z brigádou, že finančne pridelil brigáde sotva jednu desatinu prostriedkov v porovnaní s inými skupinami, nemohla byť ani ľahostajná jeho kritika na lúpežnícke vyčíňania niektorých partizánov, avšak najnebezpečnejšou výčitkou Glidera boli jeho narážky na to, že Švermovu smrť zavinili viac menej jeho najbližší druhovia v partizánskom štábe, ku ktorému patril aj Šverma. Pravda, pri tragických udalostiach na Chabenci, ktoré viedli k Švermovej smrti neboli iba Přikryl a Glider ako svedkovia, ale takýmito potenciálnymi svedkami boli prakticky všetci príslušníci brigády, ktorí tam boli. Už samotný tento fakt mohol dať podnet k tomu, že týchto nepohodlných svedkov bolo účelné aspoň politicky umlčať spochybnením ich dobrej až legendárnej povesti. Brigáda sa skutočne aj počas jej pobytu v horách tešila obrovskej obľube obyvateľstva a tiež zvyškov povstaleckej armády, ktorí dôverovali brigáde viac než iným a hľadali s ňou spojenie. (napr. skupiny okolo Zvolena, skupina Tlachova v Pohroní atd.) Toto mohlo vzbudzovať aj pocity žiarlivosti až rivality.
Podriaďovať roztrúsené jednotky bolo jedným zo základných dohovorených smerníc partizánskeho hnutia, avšak o rivalite a pohoršeniu ktoré z toho vyplynula pre brigádu svedčí nepochopiteľná výčitka HŠPH proti Přikrylovi, že údajne chcel reorganizovať "novú Viestovu armádu ". Pocity rivality vzbudzovali zaiste aj úspešná politickú organizačná činnosť brigády, čoho dôkazom bol nepochopiteľný príkaz Slánskeho Gliderovi prerušiť okamžite túto činnosť a odovzdať ju Krčmárikovi.
Vnucuje sa aj otázka, či korene stalinských metód, ktorými sa odstraňovali nepohodlné osobnosti umele vykonštruovanými obvineniami nezohrávali svoju úlohy už vtedy pri zrode niektorých pokrivených tvrdení o parabrigáde, s ktorými si zatiaľ nikto nedal prácu : "vypočuť aj druhú stránku " . Ako je známe, okrem slovenského jadra brigády boli k parabrigáde pridelené aj doplnky dôstojníkov z Anglie. Títo sa zväčša ukázali ako čestní a obetaví bojovníci a samotné prostredie brigády vplývalo pozitívne na ich politické presvedčenie. V povojnových časoch však všetkých hádzali do jedného koša bez toho, že by každého z nich individuálne posudzovali. Táto diskriminácia tzv. "Londýnerov" mala nevyhnutne odraz aj na prístupe k parabrigáde. Veď nikto si v tom čase nemohol dovoliť oslavovať nie len týchto "Londýnerov", ale ani jednotky parabrigády, ktorým títo Londýneri velili, hoci títo ľudia nikdy nesklamali.
Tieto tendencie diskriminácie "Londýnerov" a potieranie zásluh parabrigády sa prejavovali už pri pobyte parabrigády v horách. Ostáva pre mňa otvorenou otázkou, kto tieto tendencie vniesol do Hlavného štábu partizánskeho hnutia, veď samotný hlavný veliteľ plk. Asmolov nemohol vedieť o týchto "Londýneroch " v parabrigáde ak by ho niekto nebol v tomto smere ovplyvňoval.
DOSLOV
Koniec vojny nedal na seba dlho čakať a zastihol našu už zreorganizovanú brigádu práve na presune v Žiline. Potom už brigáda zaisťovala južnú hranicu Slovenska a veliteľstvo sa dostalo do Banskej Bystrice. Doplnením sa zmenila brigáda v máji 1945 na 2.divíziu, kde som vykonával funkciu prednostu zdravotnej služby II. divízie.
Na veľkej slávnostnej prehliadke našich vojsk v Prahe sa zúčastnili všetky jednotky okrem II. paradesantnej brigády. Zrejme už vtedy sa začali sťahovať mračná nad našimi hlavami. Jednania o mojej aktivizácii do služieb armády sa preťahovali a preto v apríli 1946 som odišiel do civilného zamestnania, v ktorom som začínal celkom "od piky". V nasledujúce roky, ba desaťročia chodili za mnou a ešte viac za niektorými inými dôstojníkmi brigády naši bývalí príslušníci, ktorým bolo treba pomáhať, pretože na každom kroku ich odstrkovali a niekedy šliapali aj zákony, ktoré boli na ich strane. Z našich príslušníkov po rokoch sa niektorí vypracovali do vysokých vojenských funkcií, avšak tých bolo možno zrátať na prstoch jednej ruky. Z mnohých strán sa ozývali nekonkrétne námietky proti brigáde a zatiaľ, čo sa vyzdvihovali hrdinstva iných o brigáde sa viac menej veľmi dlho mlčalo.
Čoraz viac sa ukazovalo že "koho chcú biť, na toho nájdu palicu". Prejavilo sa to vypuklo v období vykonštruovaných politických procesov, kedy mnohých našich bývalých dôstojníkov bezdôvodne väznili, avšak doteraz sa nik z nich nedozvedel prečo a kto v tom mal prsty. Bolo tragédiou, že medzi týchto uväznených sa dostal aj plk. Přikryl, veliteľ brigády. Všetci boli neskôr rehabilitovaní. Přikryl mal podlomené zdravie tak, že mu to už znemožňovalo účasť na našich stretnutiach.
Život lekára ma naučil reálne hodnotiť ľudskú povahu, vlastnosti a aj slabosti. Hrdinovia sa nerodia. Iba životné situácie vytvárajú momenty, v ktorých duševné a morálne sily človeka nútia rozhodnúť sa, či jeho konanie bude smerovať k dobru druhých ohrozených ľudí, prípadne celej spoločnosti. V takýchto momentoch treba často potlačiť všetky osobné záujmy. Kto to dokáže v obzvlášť komplikovaných a nebezpečných situáciách prejaví sa často ako hrdina. No, ten istý človek, ktorý je v jednaj situácii schopný takéhoto rizika sebaobetovania a teda hrdinstva, v inej situácii môže sklamať, ba môže sa zachovať aj opovrhnutia hodnými spôsobom.
V zložitých situáciách, v ktorých život utváral rôzne podmienky pre osudy druhej paradesantnej brigády, zohrali úlohu tisícky neznámych vojakov, alebo aj viac-menej známych postáv, z ktorých som spomínal tých, s ktorými sa moje osudy skrížili, i želal by som si iba toľko, aby raz história bola spravodlivým sudcom a vyhodnotila kto z týchto postáv hral svoju rolu altruisticky a hrdinne, kto robil chyby a kto podrážal nohy iným pre svoje vlastné egoistické záujmy.
Jedno mi utkvelo v pamäti. Bez totálnej a spontánnej podpory civilného obyvateľstva by všetky akcie paradesantnej brigády neboli vôbec možné. Celý národ s mizivou výnimkou zradcov, alebo kolaborantov,ktorí mali krvavé ruky stál za nami. Časti týchto kolaborantov sa podarilo ujsť aj za hranice a ich zahnité myšlienky prežívali. S úžasom možno sledovať ako sa dnes tieto myšlienky importujú v ponovembrovom Slovensku a všemožne propagujú.
Dnes celý civilizovaný svet jednoznačne zavrhol a odsúdil fašizmus, Slovensko je však jedinou výnimkou, kde sa fašizmus vychvaľuje a propaguje. Nápadné s týmito činnosťami je aj ich prepojenie s expanzívnou politikou Katolíckej cirkvi na Slovensku, aká tiež nemá páru na celom svete. Stačí uviesť z neprehľadného množstva udalostí iba niekoľko málo údajov:
Kniha Milana Ďuricu, obsahujúca ohováračné bludy o protifašistickom odboji na Slovensku bola z týchto dôvodov pôvodne stiahnutá zo škôl na nátlak európskych demokratických orgánov. Dnes vychádza jej tretie vydanie vo vydavateľstve náboženskej literatúry "Lúč" Súčasná prezentácia sa konala na pôde Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty UK. Tento fakt je vychvaľovaný v časopise (katolíckej kultúry) "Kultúra" č. 11/2003.
Vydalo sa aj tretie vydanie knihy exponenta fašistického štátu Jozefa M. Kirschbauma : KRVÁCAJÚCA HRANICA miestnym odborom Matice slovenskej v Prievidzi..
V časopise Kultúra č. 5/2003 (Július Handžárik ).sa hodnotí 14. marec ako oslobodenie slovenského národa od českého útlaku, Adolf Hitler je tam predstavovaný ako dobrodinec slovenského národa. Pre fašistický- totalitárny režim sa vynašiel aj nový "lahodiaci" názov "autoritatívny režim."
Slúžia sa pietne omše za mučenícku smrť prezidenta Tisa, na ktorej arcibiskup metropolita Ján Sokol začal volať posunkami ľudí k oltáru a rozdávať im Sidorovu knihu "Takto vznikol Slovenský štát". (Kultúra č. 9/2003)
Pri odhaľovaní súsošia sv. Cyrila a Metoda v Komárne 12. júla 2003 pochodovalo sa aj v gardistických uniformách, ako prejav obdivu k tomu režimu.
Každému uvažujúcemu človeku sú súvislosti ako aj zámer úplne jasné. Nie je jasné iba jedno: Či s touto politikou bude možný náš vstup do Európskej Únie.
Napokon by som chcel povedať, že moje osobné spomienky nemôžu konkurovať s vedecky spracovanými historickými prácami. Oba tieto žánre sa však doplňujú. Široké pramene použité pri historických štúdiách viac- menej približujú informáciu k objektívnej skutočnosti. Takéto štúdie však dnes okrem odborníkov sotva kto číta. Na druhej strane osobné zážitky sa zužujú síce na miestne dianie, ktoré prežíval jednotlivec alebo istá skupina ľudí- a niekedy môžu byť aj poplatné istému subjektívnemu názoru. Bezprostrednosť takýchto zážitkov však ďaleko prekračuje suchopárne konštatovanie faktov a ich hodnotenia historickej štúdie.
Toto bolo mojím cieľom, keď som sa rozhodol uverejniť svoje zážitky- v období stretu diametrálne odlišných názorov na našu históriu oslobodzovania. Ak prečítaním týchto riadkov som docielil, že sa niektorí ľudia nad nimi zamyslia a začnú porovnávať s tendenciami, ktorých sme svedkom v súčasnosti, potom moje spomienky splnili svoj cieľ.
Bratislava,august 2003