Proces s dr. Jozefom Tisom - pasáže zo záverečnej reči obžalobcu dr. Rašlu
Spracované podľa knihy Proces s dr. J.Tisom - Spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkaya vydanej Tatrapresom 1990

VÁŽENÍ SUDCOVIA!
   Roku 1936, v záverečných manévroch európskeho fašizmu v španielskej revolúcii, keď európsky fašizmus a nacizmus skúšal svoje sily a svoje metódy na mohutný a brutálny úder na pokrokový a civilizovaný svet, odznel pamätný výrok. Pred útokom Francových vojsk na hrdinsky sa brániaci Madrid vydal Francov generál Queipo de Llano pyšný rozkaz: "Štyri kolóny pochodujú na Madrid a piata očakáva v meste, aby nás prijala." Od tohto času vošiel zlopovestný výraz "piata kolóna" do dejín vojny a diplomacie ako nová tajná a zákerná zbraň. Nacistické Nemecko, najmä jeho vedenie malo úmysel - a aby som sa tak vyjadril - životný cieľ ovládnuť svet. Tento cieľ a takéto plány mal Hitler ešte predtým, než sa ujal v Nemecku moci a vo všeobecných črtách, ba až cynicky ich uviedol v knihe Mein Kampf. Pred týmto súdom bol čítaný dokument z knihy od Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu, tzv. Hossbachov protokol, ktorý nedokazuje nič iné, len to, že presné písomné zachytenie plánu na ovládnutie sveta predniesol Hitler dňa 5. novembra 1937 na konferencii v ríšskom kancelárstve. V tomto dokumente sa hovorí, že Hitler predniesol základné myšlienky, pokiaľ ide o možnosť a nutnosť rozšíriť nacistickú zahraničnú politiku, a vyhlásil, že v prípade jeho smrti má byť tento prejav pokladaný za jeho poslednú vôľu, za jeho testament. Na tejto konferencii Hitler uviedol ako prvý cieľ: napadnutie Rakúska a Československa, ktoré mu má slúžiť ako odrazový mostík na ďalšie ovládnutie druhých krajín. Pritom kládol osobitný dôraz na to, aby sa útok na Československo uskutočnil rýchlosťou blesku (blitzartig schnell). Pol roka po tom, dňa 21. apríla 1938, predniesol Hitler pred generálom Keitelom základný náčrt útoku proti Československu, tzv. Fall Grün (Zelený plán). Hitler totiž bezpodmienečne potreboval pre úspech svojej ďalšej politickej kariéry a vôbec pre to, aby dokázal najmä generalite svoju "genialitu" mať bleskový úspech. Nemecká generalita, potomci junkerov, sa dívali na Hitlera ako na povýšenca a ťažko niesli, že oni, starí príslušníci šľachty, majú byť podriadení tomuto povýšencovi a bývalému kaprálovi. Môžeme síce dnes pochybovať o úprimnosti nemeckých svedkov, vypočúvaných v Norimbergu, ktorí vyhlásili niečo, čo sa zdá veľmi senzačné: nemecké vojenské kruhy mali pripravený roku 1938 plán prevratu a že by boli istotne Hitlera povalili, lebo považovali jeho plány na ovládnutie sveta za fantastické a neverili v ich úspech. Títo svedkovia ďalej potvrdili, že Hitlera zachránilo len to, že sa mu podarilo v prípade Mníchova donútiť vlastne Francúzsko a Anglicko ku kapitulácii a kaprál Hitler vraj presvedčil nemecké vojenské velenie o superiorite nacistickej politiky a od tohto dňa sa začína viera nemeckých vojenských odborníkov v Hitlerovu genialitu. Opakujem znovu, že nechcem hodnotiť vierohodnosť takéhoto svedectva tých Nemcov, ktorí sa potom dobrovoľne zúčastnili na všetkých ďalších zločineckých Hitlerových akciách. Je to však zrejmá do očí bijúca skutočnosť, že Hitlerovi tak veľmi záležalo na tom, aby dosiahol bleskový vojnový úspech svojej politiky. Takýto úspech nemohol demonštrovať na prípade Rakúska, pretože išlo o štát s obyvateľstvom nemeckej národnosti, ktoré v prevažnej väčšine psychologicky podľahlo nacistickej propagande a bolo zrejmé, že za nijakých okolností sa nepostaví na odpor proti anschlussu. Anschluss mal v histórii pomeru Rakúska k Nemecku už svoju tradíciu a teda prípadný vojenský útok Hitlera proti Rakúsku nebol by býval takou manifestáciou, ktorou by bol mohol ako kaprál presvedčiť junkerských generálov o svojej štátnickej a vojenskej genialite. Tomuto cieľu malo slúžiť Československo. Hitler si však uvedomoval, akú vojenskú hodnotu v tom čase predstavovalo Československo. Na našich západných hraniciach boli už na jar 1938 vybudované moderné železobetónové opevnenia. Československo malo väčšie letectvo ako Francúzsko. Malo však okrem toho aj iný významný prvok vojenskej obrany, a to spojenecké zmluvy. Hitler vedel, že nálada európskeho obyvateľstva je protinacistická, že v takom prípade, ak by sa boj proti Československu pretiahol, t. j. ak by Československo vydržalo v obrannej vojne proti nacizmu určitý čas, mohlo by to mať na verejnú mienku v Európe a v iných častiach sveta taký vplyv, že by sa mohla očakávať intervencia proti Nemecku. Preto Hitler nachádza tento recept: "Blesková akcia, vyvolaná incidentom tak, aby bola vylúčená nepriateľská svetová mienka." Vo štvrtom bode plánu Grün hovorí: "Politicky sú rozhodujúce prvé štyri dni vojenskej akcie. Ak sa nedostaví značný vojenský úspech, istotne vznikne európska kríza. Hotový fakt však musí preukázať nezmyselnosť zahraničnej vojenskej intervencie, prilákať spojencov do plánu (rozdelenie koristi) a demoralizovať Československo."
   Svetovej verejnej mienke sa teda malo dokázať, že útok na Československo je oprávnený, že Československo ako štát nemá raison d´étre, a celá vec mala plán taký, aby pochodovali štyri kolóny proti Republike a piata kolóna aby v Republike čakala...
   Tu nejde o vojenskú úvahu. Nechcem pred súdom viesť dišputu o tom a robiť úsudky ex post, ako by boli prebiehali vojenské akcie proti Československu. Ide mi len o to, upozorniť na obavu Hitlera, že by sa akcia proti Československu mohla predĺžiť na dlhší čas ako na 8 dní. Na tok histórie majú však veľa ráz vplyv aj náhodné udalosti a nepredvídané okolnosti... Ak by niekto namietal najmä vojenskú nepripravenosť Západu, možno proti tomu namietať, že Mníchovom sa Hitlerovi poskytol celý rok času na šialené zbrojenie, a to aj zo zbrojoviek na obsadenej časti Československa. Pre súd je však dôležitá iná okolnosť tohto nemeckého plánu obsadiť Československo - a to je ten fakt, že sa spoliehal na piatu kolónu. Príslušníci piatej kolóny, ktorí konali či už zo strachu pred boľševizmom (ako to uvádzali vo svojej terminológii), alebo z nenávisti proti pokroku a či z lásky k nacistickému a fašistickému učeniu, rovnakou mierou prispeli k uľahčeniu Hitlerovho pochodu do Československa. Československo bolo pre Hitlera skúšobným kameňom. Záležalo mu, aby dosiahol zlikvidovanie Československa suchým postupom... Mníchov znamenal zradu. Mníchovom zradila Európa samu seba, zradila svoje dejiny. Mníchov znamenal zbabelosť. Demokracie sa neodvážili postaviť na odpor zločincovi... Tí čo bojovali proti Mníchovu, tí ktorí bojovali proti ideológii, ktorá viedla k Mníchovu, nebili sa len za jednotu československého štátu. Tí sa bili proti antisociálnym tendenciám, bili sa proti tomu všetkému, čo je obsahom fašistického režimu: teroristické organizácie, kynoženie sociálnych hnutí, politický totalizmus, rasistické zákonodarstvo a inštitúcie, zbožňovanie surových pohanských zvyklostí, perzekúcia antisocialistická, antidemokratická, v krátkosti by sa to dalo povedať aj tak, že to bol boj proti diablovi a peklu. Československo ako štát slúžilo nacizmu a fašizmu za terč pre svoj obsah... Ideologické pozadie Mníchova a celej tej zločineckej vojny, ktorú potom Mníchov splodil, vytváralo sa dávno pred Mníchovom. Obsah piešťanského manifestu, ktorého spoluautori boli obžalovaní, všetky ich prejavy a články, spálenie československo-sovietskej zmluvy dňa 5. júna 1938 v Bratislave, protičeské štvanice, návšteva vraha českého národa K. H. Franka na ružomberskej fare u Hlinku - to všetko boli základné kamene Mníchova. Obsahom ideológie obžalovaných boli tri zložky: protidemokratická, proti-česko, proti-slovanská a protisocialistická...
   Chcem teraz pristúpiť k tomu bodu, kde je obhajoba a obrana obžalovaných zámerne vedená na také hmlisté scestie, že je nebezpečenstvo, že v tejto otázke by mohol vojsť do dejín "historický blud". Ide o vznik Slovenského štátu. Obžaloba viní obžalovaných jasne z činnosti a z trestného činu, ktorý nazývame "prispenie k rozbitiu republiky". Rozbitie republiky a vznik Slovenského štátu to sú dva rozličné pojmy. Republiku rozbil Hitler. Pokiaľ ide o činnosť obžalovaných, trestná je len tá činnosť obžalovaných, ktorou prispeli k rozbitiu republiky. Vznik Slovenského štátu je už inou kapitolou. Je to pokus viesť obranu v tom smere, že sa obhajuje iba vznik Slovenského štátu a že sa tu nehovorí o tej činnosti, ktorou obžalovaní prispeli (teda zavinili) k rozbitiu republiky. Vznik Slovenského štátu nielen obžalovaní, ale aj verejnosť datuje dňom 14. marca 1939. Pomoc pri rozbíjaní republiky, a to špeciálne práca piatej kolóny sa však datuje omnoho skôr. Rozbíjanie republiky z vojenského hľadiska je nepretržitým radom udalostí a činností, najmä za rok 1938, ktoré súhrnne vytvorili situáciu, že Hitler nemusel pre riskantný podnik napadnutia Československa použiť svojich 37 divízií. Pomoc pri rozbíjaní republiky a činnosť piatej kolóny sú všetky tie prejavy, tie napísané články, tie návštevy u predstaviteľov nacistického Nemecka, o ktorých tu boli prednesené dôkazy. Páni sudcovia nejdem opakovať. Zaoberám sa však tou časťou obrany a obhajoby, v ktorej sa hovorí o vzniku Slovenského štátu, lebo pozornosť sa chce skoncentrovať na tento bod. Pred Národný súd boli postavení skoro všetci členovia Slovenského snemu, ktorí 14. marca 1939 pod dojmom referátu obžalovaného dr. J. Tisu hlasovali Slovenský štát. Všetci sa bránia tým, že konali v núdzi, že tu nemohlo ísť o slobodné rozhodovanie, že za iných okolností by neboli hlasovali za vytvorenie Slovenského štátu atď. Korunu týmto svedectvám dáva výpoveď predsedu vtedajšieho snemu, svedka dr. Martina Sokola. M. Sokol potvrdil pri výsluchu doslovne: "Nebyť nátlaku Hitlera, nebol by Slovenský snem vyhlásil samostatnosť Slovenska." Hádam len obžalovaný Mach vyhlasuje, že on hlasoval z presvedčenia za Slovenský štát. Sama obhajoba tu ďalej tvrdí, že odhlasovanie vzniku Slovenského štátu sa nemôže obžalovaným pričítať za vinu, lebo sa to konalo pod nátlakom. K tomu by som pridal: vznik je nezákonný a tento akt nemožno z hľadiska nijakého zákona sankcionovať. Dovoľujem si však vyhlásiť, že tým nijako nezmenšujem váhu obžaloby, keď sa aj ja prikloním k náhľadu, že vznik Slovenského štátu je nelegálny. Veď o to práve ide. Aj medzinárodné fóra uznali ilegalitu vzniku Slovenského štátu, hoci neskoršie sa tu stali také fakty, ako diplomatické uznanie tohto štátu. Medzinárodný vojenský tribunál kvalifikoval činnosť nacistického Nemecka a najmä Hitlerovu činnosť pred rokom 1939 ako konšpiráciu pre rozpútanie zločineckej vojny. Jeho diplomatické a politické činy, najmä v súvislosti s Mníchovom odporujú medzinárodnému právu, sú protiprávne, a teda zo zločinu nemôže vzniknúť právny akt... Podobá sa to temer anekdote, že Hitler, ktorý zbavoval slobody a štátnej suverenity iné európske kultúrne národy, ktorých štátna tradícia sa datuje od stredoveku, naraz milostivo dovolil vznik nového štátu pre dva a pol milióna obyvateľov. Keby to nebolo myslené ako rafinovaný trik nacistov, mohli by sme byť my Slováci týmto činom urazení. Mohli sme to totiž pokladať za urážku, že Hitler nepovažuje nás Slovákov za takých, ktorí by mohli byť nebezpeční pre jeho ríšu a nacizmus - teda že im dovoľuje mať samostatný štát a samostatnú armádu. Za to by sme sa totiž boli mohli pred tvárou iných európskych národov hanbiť. Lenže Hitler to tak nemyslel. Slovensko potreboval len ako propagačný prostriedok a ako koliesko do celkovej svojej vojenskej stratégie.
   Najlepším dôkazom pre toto tvrdenie je uzavretie tzv. ochrannej zmluvy (Schutz-vertrag), ktorú obžalovaní uzavreli s Hitlerom a ktorá bola daná do vena tomuto tzv. samostatnému štátu. Poukazujem na tú okolnosť vyplývajúcu z predložených dôkazov, že obsah ochrannej zmluvy bol hotový ešte pred 14. marcom 1939. Najmä obžalovaný Ďurčanský bol oboznámený s textom tejto zmluvy ešte pred 14. marcom a pri rokovaniach s nacistickými činiteľmi vyslovili s ňou súhlas. A Tuka podpísal za Slovenský štát túto zmluvu vo Viedni už 18. marca. Nacistická propaganda prirodzene vykladala túto zmluvu ako záruku samostatnosti a nezávislostí Slovenského štátu. Vec sa má v skutočnosti však celkom inak. Poukazujem tu na dôkaz vykonaný v Procese s Tukom -vojenský posudok. Podľa plánu Grün v zhode s plánom nacistickej politiky mali zlikvidovať Československú republiku bez akéhokoľvek zvyšku Pôvodne mali vojenské operácie za úlohu obsadiť Čechy a Moravu a Slovensko malo byť rozdelené, najmä Maďarom. Tu však zasiahol W. von Brauchitsch (maršal). Všeobecne bolo známe historicky tradičné spojenie maďarských feudálov s poľskou vládnou kastou. Tejto skutočnosti si musel všimnúť najmä vojak. Brauchitsch mal istotne hodnoverné správy, že priateľstvo medzi maďarskou a poľskou vládou je takého rázu, že v prípade vojenského konfliktu ríše s Poľskom (a ten bol naplánovaný), mohlo by Maďarsko zaujať voči Poľsku prinajmenšom blahovoľnú neutralitu, čo v slovníku totálnej vojny znamená skoro spojenectvo, a teda wehrmacht by musel proti Poľsku operovať na skrátenej šírke frontu, t. j. zo západu a z Východného Pruska. Nemeckému veleniu bolo vtedy už jasné, že v prípade vojenského konfliktu s Poľskom prispejú Poliakom pomocou ich západní Spojenci. Z toho hrozilo nebezpečenstvo, že ak by sa wehrmacht zaplietol v Poľsku do časové dlhších operácií (nie bleskovou vojnou), mohol by Západ napadnúť ríšu na najcitlivejšom mieste, v Porúrí. Nacisti teda museli Poľsko zlikvidovať bleskovo, a to skôr ako sa dá vo Francúzsku vykonať riadna mobilizácia. Preto potrebovali mať Poľsko obkolesené zo všetkých strán, potrebovali ho mať zovreté do klieští a preto im tak záležalo dostať za každú cenu do rúk karpatskú oblasť. Potrebovali mať Slovensko vojensky v rukách. A tak ochranná zmluva nie je nič iné ako prenajatie slovenského územia na operačnú základňu proti Poľsku a vôbec proti východu. Poukazujem na tu čítaný dokument o návšteve Ďurčanského a Macha u ríšskeho maršala Goeringa dňa 11. októbra 1938: už vtedy mu ponúkali Slovensko ako leteckú základňu pre budúci nemecký útok proti Východu. A ochranná zmluva je len presnou realizáciou tejto ponuky Ďurčanského a Macha. Priebeh útočných nacistických operácií proti Poľsku (a potom neskôr aj proti ZSSR) jasne ukazuje dôležitosť a cenu tejto zmluvy. Proti Poľsku zaútočilo Nemecko tromi armádnymi skupinami. Jedna armádna skupina generála von Lista nastupovala proti Poľsku zo slovenského územia. Generál List mal svoj veliteľský stan v Žiline. Nemecké letecké operácie do poľského tyla a bombardovanie najdôležitejších poľských mobilizačných stredísk sa viedlo a dirigovalo z letísk na Slovensku. Formálne to bolo umožnené ochrannou zmluvou. Ak sa obžalovaní bránia, že pri uzatváraní tejto zmluvy neboli vedení takýmto úmyslom a že ochranná zmluva mala slúžiť len na zabezpečenie Slovenska proti prípadnému útoku Maďarov, poukazujem tu opäť na okolnosť, že zmluva bola uzavretá fakticky podľa ponuky dr. Ďurčanského učinenej ešte pred vyhlásením Slovenského štátu. Ochranná zmluva je teda len časťou nacistického útočného plánu -a teda logicky i dialekticky vyplýva, že aj vyhlásenie Slovenského štátu úzko súvisí so všeobecným nacistickým útočným plánom proti Európe.
   Pri tejto príležitosti sa treba zmieniť aj o vojenskom význame vytvorenia tzv. Schutzzone - vojenského ochranného pásma na západnom Slovensku. Bol to opäť rafinovaný nacistický trik: vytvoriť si útočnú základňu na území, ktoré formálne nie je ríšskym územím. V ochrannom pásme (centrom boli Malacky) bolo výcvikové stredisko pre bombardovacie letectvo, pre tankové vojská a bola tu mohutná základňa, z ktorej bolo možné dirigovať nacistický nástup proti východu a juhu. Nemeckí vojenskí odborníci dobre pochopili strategickú dôležitosť tohto územia. Obžalovaní sa bránia, že sa nemohli stavať na odpor tejto nemeckej požiadavke, že zmluvu o ochrannom pásme museli uzavrieť a že pri tom nemali úmysel napomáhať ríši pri vedení vojny. Ide tu však o viac než iba konštatovanie historického faktu - objektívne je to súčasť nemeckej vojenskej stratégie, a teda že Slovensko nie je "Herzenssache des Fuhrers" (srdečnou záležitosťou vodcu), ale len súčasťou nacistického sprisahania proti mieru.
   Tento, podľa obrany obžalovaných nedobrovoľný a Hitlerom fakticky vynútený vznik Slovenského štátu obžalovaní využili na realizáciu svojich politických cieľov. Vznik im umožnil činnosť, za ktorú ich obžaloba robí zodpovednými a ktorú im pripisuje k vine. Treba poukázať na to, že nežalujeme nejaký imaginárny pojem "štát", tu nie je vedená diskusia o oprávnenosti štátu atď. Štáty vznikajú a zanikajú. Predmetom uvažovania a hodnotenia môže byť len vnútorný obsah tohto štátu, režim, ktorý tu panoval - a to režim stredoveký, totálny, režim protislovanský a proti-pokrokový. Preto v obžalobe žalujeme konkrétne činy obžalovaných, ktorých sa dopúšťali ako predstavitelia a orgány tohto štátu. Ich obrana, že konali pod nátlakom Nemecka, je vyvrátená už tým faktom, že vlastne uviedli do života a dali zákonnú formu tým ideám a tomu programu, ktorý hlásali od piešťanského zjazdu, ktoré boli obsahom ľudáckeho programu a týmto ideám dali veľa ráz výraz vo svojich článkoch a publikáciách ešte pred 14. marcom 1939. Všetko robili v plnom vedomí a podľa svojho presvedčenia. V Slovenskom štáte nebola zavedená nijaká inštitúcia, ktorá by bola bývala v rozpore s predošlým programom obžalovaného. Totalitná vláda jednej strany HSĽS, úderná, teroristická organizácia HG, ÚŠB, rasové zákonodarstvo, protidemokratický a protipokrokový boj, nenávisť k Čechom a k Sovietskemu zväzu, to všetko boli už stratené veci, plánované a hlásané dávno pred Mníchovom, pred 14. marcom 1939. Na realizovanie týchto plánov dal obžalovaným 14. marec 1939 iba reálnu možnosť. Z etického hľadiska je zavrhnutiahodný zločinný úmysel takisto ako sama možnosť tento úmysel realizovať. Opakujem: úmysel tu už bol dávno predtým, než Hitler umožnil jeho realizovanie. Za trvania Slovenského štátu sa v podstate nestalo nič také, s čím by obžalovaní neboli súhlasili pred vznikom tohto štátu.
   Hitler pripravil a naplánoval prepad Poľska ešte pred vznikom Slovenského štátu. Po 14. marci Nemci vykonávali na území Slovenska prípravy tohto prepadu. Prestavba mostov, komunikácií a pod. sa vykonávala len z vojenských dôvodov. Obžalovaní sa bránia, že o týchto prípravách nevedeli a že vôbec nevedeli, že sa chystá vojna proti Poľsku. Poukazujeme tu opäť na dokument, ktorý sa tu čítal ako dôkaz, a to zápis o výsledku spoločného zasadania a rokovania ríšskych zástupcov s príslušníkmi slovenskej vlády v Bratislave dňa 17. júna 1939 podpísaný nemeckým konzulom v Bratislave E. von Druffelom a generálom F. Barckhausenom. Z neho je zrejmé, že zasadnutia sa zúčastnili aj obžalovaní dr. Tiso a dr. Ďurčanský. Podľa toho sa slovenská vláda zaviazala, že podnikne všetko, aby zamedzila v každom ohľade také styky voči Poľsku, ktoré by odporovali nemeckým záujmom. Sú tam uvedené konkrétne opatrenia, ako sa tu čítalo. Tento dôkaz vyvracia obranu obžalovaného, že by neboli vedeli o nepriateľských úmysloch ríše proti Poľsku. Ako ďalší doklad pre tento bod obžaloby (B-1b) poukazujem na dokument prečítaný ako dôkaz, a to tajný spis nemeckého Hlavného veliteľstva brannej moci (OKW) zo dňa 23. augusta 1939 podpísaný Keitlom, o príprave mobilizácie proti Poľsku a o smerniciach týkajúcich sa nástupu nemeckých vojsk zo Slovenska proti Poľsku. Tento tajný spis dostal aj generál Barckhausen v Bratislave s tým, aby o obsahu ihneď upovedomil slovenskú vládu. V spise je výslovne uvedené, že slovenská armáda sa nepoužije v prípade vojny mimo hranice Slovenska a ďalej je tam zaznamenané, že letisko v Spišskej Novej Vsi sa použije pre nemecké bombardovacie letectvo. V tomto dokumente je tiež výslovne uvedené, že generál Barckhausen mal slovenskej vláde oznámiť, že Slovensko dostane naspäť tie územia, ktoré Poľsko v období Mníchova roku 1938 zo Slovenska okupovalo. Je to teda jasný dôkaz o tom, že dr. Tiso nehovoril pravdu, keď tvrdil, že z vlastnej iniciatívy nechcel ísť ďalej než na to územie, ktoré Poliaci na jeseň 1938 odtrhli od Slovenska. Nemci by mu totiž neboli dovolili ísť ďalej. Týmto dokumentom je ďalej vyvrátená obrana obžalovaných, že nevedeli, že bude vojna s Poľskom a že nepomáhali nemeckej armáde zákerne prepadnúť Poľsko.
   Za pomoc nacistického Nemecka pri vedení vojny treba považovať aj tú činnosť, ktorú obžalovaní vo svojej obrane ukazujú ako príklad hospodárskeho povznesenia Slovenska. To sa nesporne navonok prejavovalo ako hospodárska konjunktúra: uzavretie zmluvy o vojenskom priemysle, medzitým aj vybudovanie leteckej továrne na Slovensku, prekladanie zbrojnej výroby z ríše na Slovensko.
   Obžalovaní sa podieľali aj na príprave vojny proti ZSSR. Poukazujeme na ďalšie dôkazy, najmä na záznam z rokovania medziministerskej konferencie konanej 30. apríla 1941 v Bratislave, ktorú zvolali Nemci. Išlo o prerokovanie návrhu zmluvy o prechode a pobyte nemeckých vojsk na území Slovenska. Konferencie sa zúčastnili zástupcovia všetkých rezortov, najmä MNO a každému z účastníkov bolo zrejmé, že ide o konkrétne prípravy nacistického útoku na ZSSR. Na podklade tejto dohody vydával Mach dňa 5. mája 1941 prísne tajný plán Prešov a plán Nitra, v ktorých sú presné smernice zabezpečenia prechodu wehrmachtu cez Slovensko všetkými slovenskými úradmi, a najmä presné smernice o tom, akým spôsobom sa má tento prechod utajiť. Podľa prečítaného úradného záznamu MNO jednotky wehrmachtu prichádzali už 12. mája 1941 na Slovensko k východiskovému útoku proti ZSSR. A opatrenia slovenskej vlády (obmedzenie cestovania, prísna kontrola obyvateľstva, vyhotovenie zoznamu podozrivých osôb, najmä komunistov a príprava ich konfinácie) najvyššie nacistické miesta kvitovali ako veľkú pomoc pre konšpiratívnu prípravu útoku na ZSSR. Dôkazom toho je aj tu prečítaný list náčelníka generálneho štábu nemeckej armády generála F. von Haldera, adresovaný Tukovi ako predsedovi vlády, napísaný hneď na druhý deň po vypuknutí vojny, t. j. 23. júna 1941, v ktorom Halder v mene armády ďakuje za všetku pomoc, ktorou slovenská vláda umožnila Nemcom nástup ich armád proti ZSSR. Teda nešlo o nejakú nepatrnú a formálnu pomoc, keď generál Halder si práve v tomto okamihu našiel toľko času, aby osobitne Slovensku poďakoval za túto vojenskú pomoc. To je najzávažnejší dokument, ktorý usvedčuje obžalovaných, aké veľké vojenské hodnoty mali opatrenia slovenskej vlády pre prípravu vojny proti ZSSR. Pravda, na túto vojnu boli prichystané aj priame vojenské akcie zo slovenskej strany. Na východnom Slovensku skoncentrovali rýchle jednotky, z ktorých už na druhý deň sa vytvorila rýchla brigáda pod vedením pplk. Pilfouska a ešte dňa 23. júna 1941 prekročila slovenské hranice. Za vypovedanie vojny ZSSR sa obžalovaní pokúšajú vinu zvaliť na Tuku. Obžalovaný dr. Tiso sa bránil len formálne tým, že on neurobil nič iné, len dňa 24. júna 1941 poslal Hitlerovi telegram šikovne vraj štylizovaný tak, že Hitlerovi oznamuje, že "slovenské vojská idú po boku Nemcov bojovať proti ZSSR". Svedectvom Ludina a iných svedkov však bolo dostatočne preukázané, že Nemecko nijako nenaliehalo na obžalovaných, aby vojnu vyhlásili a viedli ju. Ludin dokonca vyhlásil, že je celkom isté, že Hitler by nebol proti Slovensku nič podnikol, keby Slovensko nebolo vyhlásilo a viedlo vojnu proti Sovietskemu zväzu. Pravdivosť jeho svedectva možno preukázať aj tou skutočnosťou, že aj iné štáty, ktoré mali vlády podobné nacistickej a ktoré podpísali aj Trojpakt (ako napr. Bulharsko) nevypovedali vojnu Sovietskemu zväzu. Išlo tu jedine a výlučne o iniciatívu zo strany slovenskej vlády. To bolo len nutným a logickým dôsledkom celej jej politiky. A tým momentom nastal ten dôležitý a dejinný rozpor medzi vôľou a presvedčením slovenského národa na jednej strane a činnosťou obžalovaných na strane druhej.
   Slovenský národ mal vo svojej prevažnej väčšine slovanskú orientáciu. Vtedy už boli iné slovanské národy, Česi, Poliaci, Juhoslovania nacistickou agresiou pokorené a teraz prišiel rad na najväčší slovanský národ, na Rusov. Prostý ľud to nechápal ako tzv. boj proti boľševizmu, hovorilo sa tu nie o Sovietskom zväze, ale o Rusku. Svojmu slovanskému presvedčeniu dával slovenský národ výraz nespočetnými prípadmi demonštračných činov, letákmi, a prejavmi sympatií voči Sovietskemu zväzu. Už cítil, že nastal čas, keď všetky národy Európy a sveta boli rozdelené do dvoch vyhranených táborov: jeden tábor predstavoval patologický nemecký nacizmus a taliansky fašizmus, ktorý možno nazvať formou organizovaného zločinu a v tom druhom tábore stáli slobodymilovné, demokratické a pokrokové národy - prevažne tie, ktoré aj roku 1918 prispeli k povaleniu cisárskeho Nemecka a rozbúraniu väzenia národov Rakúsko-Uhorska. Bol to tábor tých národov a ideí, ktoré uskutočnili rok 1918, t. j. rok, ktorý znamenal darovanie života slovenskému národu. Keby nebolo bývalo roku 1918, slovenský národ by bol zahynul a azda nikto o tom nepochybuje, že by z nášho národa boli dnes v Magyarországu zachované len akési horské rezervácie pastierov a felahov hovoriacich ešte po slovensky. A preto taký národ, ktorý už raz len zázrakom vyviazol zo smrti, má povinnosť otvorene sa priznať a hlásiť do takého tábora, v ktorom sa zrodila jeho sloboda. Sloboda slovenského národa sa nezrodila roku 1939, ale roku 1918. A náš národ nebol nevďačný. Svojím zmýšľaním a svojimi činmi sa hlásil do toho tábora a do radov tých, ktorí stáli so zbraňou v ruke proti nacistickému Nemecku a fašistickému Taliansku. A obžalovaní držali ho na strane nacizmu a fašizmu. Hovorili pritom v mene národa. Tú zradu na demokracii, na slovanstve, na ideáloch ľudskosti, celý ten fašistický obsah ich režimu chceli pripisovať na vrub národa. Bolo treba svetu ukázať, že všetko to, čo sa tu robí v mene slovenského národa, je dielom len jednej skupiny ľudí. V ére európskeho zločinu nestratil slovenský národ česť. Celé šesťročie vladárenia obžalovaných na Slovensku je vyplnené na druhej strane hrdinskými skutkami slovenských vlastencov, ktorými dokumentovali svoj odpor proti Hitlerovi a jeho domácim pomáhačom, svoju slovanskú príslušnosť, svoju vernosť ČSR. Sotva pár týždňov po vyhlásení Slovenského štátu prebiehajú slovenskí vojaci aj so zbraňou do Poľska lebo sa dopočuli, že sa tam tvoria československé légie. Odlietali letci, dôstojníci poddôstojníci a mužstvo. Národ sa správal dobre, keď mal na to reálnu príležitosť. Keď obžalovaní a ich vláda začali posielať Slovákov na front proti Rusom, využili aj túto príležitosť, aby ukázali, s kým idú. Pridali sa k tým, ktorí bojovali proti Hitlerovi. Už od jari 1942 boli celé skupiny slovenských vojakov v bieloruských a ukrajinských partizánskych brigádach. Na Vianoce 1942 bol dohovorený prechod celého jedného slovenského pluku k bieloruským partizánom pri Kalinkoviči. Len vinou zrady sa oddialil. Odišiel hrdina kpt. J. Nálepka a prechádzali celé roty. Roku 1943 boli prakticky už celé jednotky v boji proti Nemcom. Aj na Slovensku sa už objavovali prví slovenskí partizáni. Predstavitelia politických odbojových skupín na Vianoce 1943 uzavreli dohodu, ktorou sa prihlásili k obnoveniu Československej republiky. V tomto dokumente sa doslovne hovorí: "V novej republike majú sa vykoreniť tendencie fašistické, nacistické, totalitné, v tomto duchu má byť vnútorný politický režim pevne vedený." Ukázalo sa dnes, že do 170 000 Slovákov sa zúčastnilo boja proti nacistom, či už v zahraničnej alebo v povstaleckej armáde. Národ to robil len preto, že nestratil česť. V tom čase už každý na Slovensku vedel o zločinných plánoch a metódach Nemecka. A tu sa treba zaoberať obranou obžalovaných. Temer hrdo vyhlasujú, že na Slovensku sa žilo dobre, že oni robili len dobre pre slovenský národ. To je pravda. Na Slovensku bolo možné kúpiť bez lístkov a bez obmedzenia šunku a všetko čo hrdlo ráčilo. Obžalovaní nezabudli na každom kroku poukazovať na práve tieto lepšie hmotné podmienky, než aké boli v okolí. Pri hlásaní ,,Je vám lepšie ako inde!" vlastne učili, že vrcholom šťastia je nažrať sa a vziať kus chleba z hocakých rúk. aj z rúk vraha. To, čo pre Nemcov robíme, je povinná daň za to, že nás nechávajú nielen pri živote, ale pri dobrom živote. Okolitý svet sa topil v krvi. všetky civilizované národy sa bili o slobodu, ušľachtilí ľudia obetovali svoje životy za všeľudské ideály -za tie ideály, ktoré aj roku 1918 zachránili Slovákov od národnej smrti. Obžalovaní chceli zakryť nemorálnosť svojho režimu hlásaním hesla: jedzte a pite! Nijaký slušný človek nebude hodovať pred svojím blížnym, ktorý zomiera hladom. Aj v stredoveku bolo dobre, určitá skupina vtedy tiež vystrájala také hody, o akých sa dnes nikomu ani nesníva. Ale kto by sa opovážil vyhlasovať túto dobu za vrchol šťastia a morálnosti. Práve preto mohli jedni hodovať, že druhí hladovali, hladom zomierali. Keď varšavské deti zomierali hladom, obyvatelia Atén jedli potkany, ukrajinské ženy a deti boli za živa pálené - vtedy sa v tatranských hoteloch poriadali zábavy. Na jednom ostrovčeku v Európe "bolo dobre" a v ostatnej Európe horeli stá Lidíc. francúzski vlastenci boli vraždení ako rukojemníci a v Osvienčime horeli krematóriá. Nebola to zrada na Európe? Len otrlý lupič sa môže nezačervenať pri myšlienke, že stojí so založenými rukami, nasýtený a napojený uprostred hladných a zabíjaných. Čo robil vtedy obžalovaný Tiso? Podával si s Hitlerom ruku. Posielal mu pozdravné a devótne telegramy. Dnes o tom hovorí: áno, aj s čertom by som sa bol spojil, hovoril som si, čert ťahaj káru, keď ma vezieš! Taká bola jeho morálna axióma. Ale v slovenskom národe boli ešte ľudia, ktorí si pamätali na dávne slová jedného československého prezidenta: "Ježiš, a nie Cézar!" Pokiaľ ide o tú dobrotu, dostal sa nám nedávno do rúk list obžalovaného dr. Ferdinanda Ďurčanského, ktorý hovorí veľkú pravdu. Brutálnymi slovami v ňom vystihuje koncepciu Tisovho režimu. Píše: "Čo dala Slovenská republika Slovákom? Nažrať sa. To prešlo zažívacím traktom a viete, čo z toho je. Mravne však nedala Slovákom nič." Predsa sa však národ nedal podplatiť. Našiel včas svoje miesto v rodine európskych národov.
   Pri zrade na národnom povstaní sa obžalovaní už nemôžu vyhovárať na subjektívne momenty, ako ich uvádzajú na svoju obranu pri udalostiach okolo 14. marca 1939 alebo v ďalšej svojej činnosti. Tu už nešlo o donútenie Nemcami, tu už nebolo treba "zachraňovať národ". V lete 1944 bola situácia Hitlerovej ríše taká, že nielen zahraniční nepriatelia Hitlera, ale ani sami nemeckí generáli neverili vo víťazstvo Nemecka, a preto sa dňa 20. júla 1944 pokúsili o atentát na Hitlera. Keď už nič iné, aspoň táto udalosť musela byť mementom pre každého, kto bol zodpovedný nielen za vlastný život, ale aj za životy iných. Po tomto termíne sa hádam už činnosť obžalovaných nedá vysvetliť iným, len tak, že oni ešte verili vo víťazstvo Hitlera. Ludin tu pred súdom vyhlásil, že k nim cíti neobyčajnú sympatiu, pretože pochodovali s Nemeckom až do konca. Až do trpkého konca. Dnes sa bránia iba tým, že dúfali v tzv. kompromisný mier. A pokiaľ ide o činnosť obžalovaných po vypuknutí povstania, ešte toľko: Keď prišiel na Slovensko šéf najvyššieho Himmlerovho úradu, SS generál Berger, poslal hneď na druhý deň Himmlerovi pyšné hlásenie, že slovenské povstanie bude zlikvidované za štyri dni. Prišiel sem preto, že Nemci boli situáciou na Slovensku prekvapení a prestrašení. Preto sem Himmler poslal svojho najzúrivejšieho generála. Dokonca v septembri sám osobne prišiel do Bratislavy na kontrolu. Veliacemu generálovi uložil za úlohu, aby aspoň Bratislavu držal za každých okolností, aby tam symbolicky mohla pôsobiť slovenská vláda. Nemecké okupačné jednotky však museli bojovať proti vojenským povstaleckým silám na súvislom fronte. Nemecké jednotky bojovali proti povstalcom plné dva mesiace. Povstalecké územie bolo vystavené bombardovaniu nielen bombami, ale aj zákernými letákmi, ktoré sa zhadzovali v miliónoch. Najhorším spôsobom sa štvalo proti partizánom a z rozhlasu sa viedla najzbesilejšia propaganda. Povstalci bojovali v obkľúčení zo všetkých strán za najhorších terénnych a poveternostných podmienok. So Spojencami boli v styku len vzdušným spojením. K dispozícii mali zväčša nevycvičené vojenské jednotky. Chýbalo letectvo, špeciálne zbrane. V delostreleckých jednotkách museli robiť obsluhu dôstojníci a nová obsluha sa cvičila v priamom boji. Naproti tomu nemecké jednotky mali bojové skúsenosti, leteckú podporu a predsa sa súvislý front darilo vždy udržať až dva mesiace. Obžalovaný dr. Tiso sa naivne bráni, že nevedel, že ide o povstanie a že tu ide o vec národa. A predsa vtedy Európa a svet Poznali meno Slovák. Obžalovaný dr. Tiso však predtým, 15. augusta 1942 na cirkevnej slávnosti v Holíči kázal, že vo vojne po boku Hitlera "ide o boj a česť slovenského národa, aby sa mohol postaviť do radu európskych národov. Bojujeme pod vlastným práporom. Keby sme bojovali pod cudzím, dnes by o nás nikto nevedel." Teda on takto poznal zemepis Európy a sveta! Nevedel azda, na ktorej strane bojuje Francúzsko, Anglicko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko, Juhoslávia Poľsko, Rusko a Amerika? Alebo rátal tieto pokrokové a kultúrne národy do fašistického tábora? Tiso bol Hitlerovým obľúbencom. Dostal od neho najvyššie nemecké vyznamenania, ktoré Hitler na celej zemeguli udelil len šestnástim osobám. Len šestnásť ľudí bolo hodných tejto nacistickej ceny a Tiso nebol na poslednom, šestnástom mieste. A vyznamenanie nedostal za to, že bol bánovský dekan, ale za vernosť a oddanosť. Počuli ste, ako sa tu dr. Tiso vyjadril - Hitler vraj na neho "pôsobil veľmi ľudským dojmom".
   Obrana obžalovaných, že konali len pod hrozbou Hitlera, že vládli len tak a preto, že to bolo menšie zlo, padá však tou skutočnosťou, že utiekli z oslobodeného územia Slovenska a odtiahli s nacistami len preto, aby tam mohli pokračovať v činnosti, ktorú vykonávali počas celých šesť rokov Slovenského štátu a na ktorú sa pripravovali už od piešťanského zjazdu roku 1936. Podľa prednesených dokumentov a výpovedí svedkov sa obžalovaní ešte v lete 1944, ešte pred povstaním obzerali po miestach v Rakúsku, kam by mohli v príhodnej chvíli utiecť. A v októbri 1944 našiel konzul Rudolf Vávra miesta na evakuáciu exponentov Tisovho režimu v Rakúsku. Išlo o plánovanú emigráciu. Obžalovaný Ďurčanský vypracoval plán, ako treba viesť ďalší politický boj na opätovné ovládnutie Slovenska, keď následkom zrútenia Hitlerovej ríše stratia ľudáci a gardisti na Slovensku moc. Ďurčanský bol dávno na Slovensku známy tým, že koncipoval manifesty a robil zjazdy. Mal rafinovanú zručnosť v robení manifestov. Všetky jeho manifesty mali tri zložky: 1. krajne protičeský charakter, 2. protislovanská orientácia, 3. protipokrokové a protidemokratické štvanie. Takto koncipoval prvý manifest piešťanský roku 1936, svätodušný v Bratislave roku 1938, žilinský 6. októbra 1939 a druhý piešťanský 14. januára 1945. A teraz v emigrácii opäť koncipuje letáky, pamflety, memoranda, ktoré majú iba jednu odchýlku od uvedených troch zložiek, a to: vyložené štvanie do novej vojny, pričom ponúka Slovensko ako nástupovú bázu. A pozrime sa, kde sa to naučil skladať tie letáky a manifesty? Bol tu vypočutý ako svedok kňaz Rozim, ktorý kedysi prichytil sekundána Ferdu Ďurčanského, ako na triednu tabuľu pripínal leták proti Čechom a Sokolom. Na otázku "Kto ti to kázal a kto ti to dal?", malý Ferda odpovedal, že dr. Jozef Tiso. Vtedy bolo ťažko usvedčiť Tisu, že sekundánovi Ďurčanskému dáva protičeské letáky. Dnes má istotne väčšiu rutinu. Dôkazom toho, že obžalovaný Ďurčanský vyvíja opäť svoju protičeskoslovenskú činnosť štvaním do novej svetovej vojny so súhlasom a podľa inštrukcií obžalovaného dr. Tisu, svedčí aj dokument o obsahu rozhlasového prejavu dr. Tisu v Kremsmunsteri v polovici apríla 1945. V tomto rozhlasovom prejave obžalovaný dr. Tiso doslovne povedal: "Slovenský štát jestvuje, lebo žije a pôsobí jeho prezident a ostatné orgány štátnej správy. Slováci doma a v zahraničí vedia, že ich zákonití predstavitelia sú dnes v zahraničí, a tí, čo sa im doma za vládcov predstavujú, sú len uchvatitelia moci, boľševickou mocou dosadení. Zachovávajú teda vernosť svojmu Slovenskému štátu, ktorého šesťročné blahodarné pôsobenie zostane živou pamiatkou v duši každého Slováka, aby pod úderom udalostí nikto neklesal v nádeji, ba prehĺbil sa v plnom pevnom presvedčení, že zase rozkvitne slovenská samostatnosť. Zatiaľ, drahí rodáci pozorujte, prirovnávajte a podľa toho aj konajte ďalej. Neváham dnes vyhlásiť, že keby sme dnes znovu začínali svoju politickú prácu, zasa by sme ju tak konali ako za uplynulých šesť rokov. Pracovať preto budem, pracovať preto budeme, vy doma a my v zahraničí ďalej, kým sa svetová mienka zase prajne neprikloní k prirodzenému snaženiu slovenského národa."
   Počuli ste tu svedectvo o výroku Ďurčanského, keď bol ešte začiatkom roku 1945 na Slovensku, ako sa chystal do emigrácie, ako zanechával svojich politických rezidentov doma a akým spôsobom a akými letákmi dnes diriguje protištátnu činnosť na Slovensku, najmä však aké nehanebné lži a urážky napísal do tzv. memoranda slovenského akčného výboru. Keď ste si to všetko pozorne prečítali, vidíte, že je to len pseudoakademické rozvedenie slov obžalovaného Tisu, ktoré v Kremsmunsteri prehovoril do rádia. Je jasné, o čo im ide: chcú podľa slov obžalovaného Tisu vládnuť opäť tak, ako vládli po šesť rokov na Slovensku. Opäť by tu mala byť totalitná, diktátorská HSĽS, teroristické organizácie HG, ÚŠB, rasové zákonodarstvo, perzekúcia všetkých sociálnych hnutí, prenasledovanie demokratov a socialistov, teda všetko to, čo je obsahom fašistického a nacistického režimu. Títo ľudia ostávajú verní Hitlerovi až za hrob. Svoj fašistický program povedali jasne už bez vonkajšieho donútenia, lebo v Kremsmunsteri už nikto nenútil Tisu predniesť takúto reč. Tu už nemal pri sebe ani Tuku, ani Bergera, ani Hoffleho. Tu už nezachraňoval slovenský národ. Obsah tejto reči je korunným dôkazom, že obžalovaný Tiso aj inokedy hovoril zo srdca a podľa vlastného vnútorného presvedčenia. Ak sa dnes pokúša utiecť spod zodpovednosti za svoje minulé prejavy, kremsmunsterská reč ho plne usvedčuje. Tu vystupuje ako hazardér vo svojej pravej podobe. Až sem ho vedie pekelná nenávisť proti pokroku vôbec. Takisto ako roku 1938 opierajú sa o zahraničie a tvoria kolóny v zahraničí. A doma je piata kolóna.
   Teroristické organizácie prichystal veliteľ HM Macek. Nacistickému veliteľovi výcvikového tábora pre diverzantov a rezidentov, nadporučíkovi SS Pavlovskemu dal k dispozícii mladých členov HM. Výcvikové stredisko malo krycie meno Jozef. Ako tu bolo preukázané, toto stredisko malo vycvičiť malé skupiny teroristov s úlohou zostať na území oslobodenom Sovietskou armádou a tam v príhodnom okamihu konať záškodnícku činnosť, vraždy, teror a podávať pomocou malých rádioprístrojov správy ústrediu v zahraničí a plniť rozkazy tohto ústredia. Pre tieto teroristické skupiny boli starostlivo pripravované na rozličných miestach v lesoch a pustých miestach sklady zbraní, munície, potravín, zdravotného materiálu, trhavín a spojovacieho materiálu. Na Slovensku bolo doteraz do 90 % týchto skladov vybraných vojenskými bezpečnostnými orgánmi. Druhou zložkou piatej kolóny mali byť ľudia, ktorí by infiltrovali československé úrady a iné inštitúcie. Táto skupina má v podstate tie isté úlohy, s tým rozdielom, že pracuje v rukavičkách a v salónoch. Páni sudcovia! Čo si máte všetko všímať pri posudzovaní viny obžalovaných? Nemožno prijať kuriózny názor na vinu, aký sa nám pokúsil tu nahovoriť jeden svedok, že "nevedomosť hriechu nečiní". Politik musí byť predvídavý, musí sa postarať, aby mal správne informácie, pri každom svojom čine a kroku musí si byť vedomý toho, aký následok bude mať jeho činnosť pre národ. Subjektívne momenty sú tu irelevantné. Veď si len všimnite, že obžalovaní sa pokúšajú zviesť svoju činnosť na subjektívne pole, chcú vás presvedčiť, že konali bona fide, t. j. necítia vinu. Avšak všimnite si, čím bol obžalovaný dr. Tiso? Bol predsedom vlády, predsedom diktátorskej strany, dal si hovoriť "vodca národa" a vystupoval a konal ako hlava jedného totalitného štátu - a teraz? Hrá komédiu priemerného nevedomca, ktorý vraj nečítal noviny, nevedel, že je vojna, čo napísal Adolf Hitler v Mein Kampf, nevedel, že Nemci vraždia ženy a deti, nevedel, čo sa deje v armáde, ktorej bol najvyšším veliteľom, nevedel, čo robia gardisti a ich veliteľ Kubala, nevedel, čo robí ÚŠB, nikomu nič neprikázal, ani nekázal, nerozmýšľal o konci vojny a víťazstve, nevedel, že na Slovensku vypuklo povstanie proti Nemcom a proti jeho fašistickej vláde, na nič sa nepamätá, za nič nechce byť zodpovedný, prezidentom po povstaní zostáva len preto, aby mohol ako pokútna advokátska kancelária "intervenovať" za príslušníkov svojho "štátu". Čo si má myslieť potom malý gardista a ľudák o zbabelom úteku od zodpovednosti tohto vodcu? Kto tu má niesť zodpovednosť za každý jeho prejav? Vybral si pózu neinformovaného a bezmocného. Malým ľudákom, tým dobromyseľným, ktorí v ňom ctili kňaza a videli prezidenta, rozkazoval poslúchať Nemcov, pomáhať Nemcom, bojovať proti Rusom, rozkazoval im neúprosný boj a on? Dnes necháva v kaši tých drobných ľudí. Na Slovensku nacisti vraždili nielen mužov a ženy, hádzali dokonca živé deti do jamy a ohňa a pritom im pomáhali gardisti. Kto ich na to naviedol? Kto ich k tomu vychoval? Koho máme brať na zodpovednosť? Tiso dal špinavú robotu za seba robiť iným a teraz o tom nechce nič vedieť. Uráža nás, že sme si vyrobili dokumenty. Keď mu je dnes nepríjemné svedectvo Čatloša, hovorí, že si to nevie vysvetliť, vraj Čatloš asi dostal injekciu. A celý rok sa bránil Čatlošom, "priveďte mi Čatloša, keby žil, ten by mi to potvrdil". Ludin ho usvedčil, že dal príkaz na čestnú väzbu Čatloša, že súhlasil s uväznením Karvaša a dnes sa na to nechce pamätať. Dokonca už aj tomu nacistickému Ludinovi to bolo mnoho a posmešne poznamenal: "pán obžalovaný dr. Tiso má asi lepšiu pamäť ako ja." To je svetová kuriozita, že vodca-prezident na žiadosť jedného cudzieho vyslanca zatvára svojich ministrov. A druhý, doteraz neslýchaný prípad v dejinách: on, najvyšší veliteľ svojej armády, dáva rozkaz na jej odzbrojovanie. Generáli sa hanbia dať takýto rozkaz vojakom, tým, ktorých učili, že nikdy nikomu nemajú vydať z ruky zbraň, hanbia sa to povedať. A tu Tiso vyhlasuje: ja dávam ten rozkaz, dajte ho v mojom mene! Má vo svojom sídelnom meste nemecké tanky, ktoré prišli s jeho súhlasom a predsa sa bojí, že vojaci zbrane dobrovoľne nevydajú. Bojí sa, že by počul streľbu. Kto počuje, ten vie a kto vie, ten má hriech. Preto uteká vyspať sa k svojmu komplicovi do Viedne, Seyss-Inquartovi. Chce byť ďaleko, aby nemusel počuť.
   Slovutný Národný súd! Trestná činnosť obžalovaných je dokázaná vypočutými svedkami, originálmi dokumentov a iného listinového materiálu, filmami a ich vlastnými slovami. Vyhlásili - najmä obžalovaný Tiso - že nemajú čo meniť na obsahu svojich článkov, iba azda chcú prekrútiť zmysel. Z toho jasne vyplýva, že aj teraz odmietajú Československo ako jednotný štát, odmietajú ľudovodemokratický režim, jeho slovanskú orientáciu - Tiso to vyhlásil slovami, že on neuznáva, že jeho politická koncepcia, jeho režim skrachoval.
   Obžalovaní zaviedli slovenský národ ako prvý národ do područia Hitlerovi. Pavelič, Laval, Quisling, Horthy a Szálasy, tí všetci prišli neskôr. Slovenský národ musel manifestačne dokumentovať, že s týmto područím nesúhlasí. Manifestoval to Slovenským národným povstaním. Tým bolo povedané "A". Za vetu patrí bodka. Obžalovaní musia ísť za svojimi zradcovskými partnermi a druhmi - všetci traja za Lavalom, za Quislingom, za Szálasym.
   Paragraf 6 nariadenia č. 33/45 Zb. nar. SNR nemôže sa v danom prípade použiť, lebo toto ustanovenie je špeciálne pre takého vinníka, ktorý sa zúčastnil na povstaní, ktorý činmi, a nie slovami napravil svoju zradu a kolaborantstvo a napravil ju ešte včas. Obžalovaní však naopak. Vrchol svojej zradcovskej činnosti dosiahli za povstania. Práve vtedy páchali najväčšie zločiny, a to propagandou, ktorá právne bola návodom na vraždy partizánov a povstalcov, rozkazmi, ktoré boli pomocou na vraždy a podpaľačstvo, vyznamenávaním a vychvaľovaním Nemcov, v čom treba vidieť schvaľovanie zločinov a nacistických beštialít. Ba vo svojej činnosti šli ďalej. Opustili územie Slovenska a Tiso s Ďurčanským ešte aj odtiaľ vyzývali národ do boja proti Československu a proti osloboditeľom.
   Slávny Národný súd! Priťažujúce pri trestnej činnosti obžalovaných je iniciatívnosť, opakovanie, tvrdošijné pokračovanie v činnosti, zákernosť konania, najmä za povstania, predovšetkým však to, že následkom ich činnosti bola spôsobená veľká škoda, najmä na životoch. Tiso sa nepriznal, ani neoľutoval. Niet u Tisu poľahčujúcich okolností. U obžalovaného Macha je faktické doznanie a starosť o nevinnú rodinu. Navrhujem preto, aby obžalovaní boli uznaní vinní podľa všetkých bodov obžaloby a aby u všetkých bol vynesený trest smrti, ktorý u obžalovaného Tisu a Ďurčanského nech sa vykoná povrazom.