ZÁVEREČNÁ ČASŤ OBHAJOBY E. ŽABKAYA
Spracované podľa knihy Proces s dr. J.Tisom - Spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkaya vydanej Tatrapresom 1990

   Jednou zo základných otázok, ktorú má rozsudok v tomto procese riešiť, je vec kolektívnej zodpovednosti za všetko, čo sa spáchalo v období, kým obžalovaný zastával funkciu hlavy štátu. Ani Londýnska charta o stíhaní vojnových zločincov, ani retribučné nariadenie a nijaké trestné právo nepozná trestnú zodpovednosť bez individuálnej viny. Preto ani Medzinárodný súdny tribunál v Norimbergu nesúdil vojnových zločincov Nemecka len za to, že zastávali tie-ktoré funkcie, ale rozsudok tohto súdu vyvodil vinu každého obžalovaného z jeho vlastného konania. I Národný súd zastáva pri súdení politických previnilcov zásadu len individuálnej viny. To, čo obžaloba v mnohých prípadoch urobila predmetom trestného konania, opiera len o zodpovednosť obžalovaného Tisu ako hlavy štátu za všetko, čo sa na tomto území prihodilo bez ohľadu na to, či mal na trestnej činnosti účasť. Takúto zodpovednosť nemožno obhájiť. Ani ústavu Slovenskej republiky nemožno v tejto súvislosti brať do úvahy, lebo obžalovaný ako prezident nemal právo zasahovať do výkonnej moci, v rámci ktorej sa udiali mnohé žalované činnosti. Aby obžalovaný mohol byť uznaný vinným za každý trestný čin, musia byť splnené znaky trestného zákona z objektívneho, ako aj zo subjektívneho hľadiska. Tam, kde by dokazovanie nasvedčovalo na to, že znaky zákonnej skutkovej podstaty sú splnené, musí sa činnosť obžalovaného skúmať i z hľadiska jeho obrany, že konal pod neodolateľným tlakom, že teda je tu okolnosť vylučujúca trestnosť. Pri rozbore skutkových častí obžaloby som poukázal na okolnosti, ktoré pre trestnosť vylučujúci dôvod robia činy obžalovaného (hoci by inak boli trestné) beztrestnými. Osobitne prosím, aby sa súd touto obranou zapodieval. Napokon po subjektívnej stránke som poukázal na okolnosti, ktoré vylučujú zlý úmysel obžalovaného, lebo nesmeroval k trestnému činu, a to prosím vziať do úvahy.
   Celými šiestimi rokmi politického postavenia obžalovaného sa tiahne niť jeho veľkej lásky k národu. Možno obžalovaný tento cit preexponoval a možno sa mýlil vo voľbe prostriedkov. To máte, vážení sudcovia, posúdiť, tak z hľadiska samej viny, ako i z hľadiska použitia trestnej sadzby. Uvážte prosím, že Tiso priniesol pre prehĺbenie slovenského národného vedomia v najširších ľudových masách toľkože národné uvedomenie bolo až po jednoduchého malého človeka dovŕšené. Vieme, že náš malý národ mal čo doháňať. Obžalovaný práve tým urobil slovenský národ imúnnym proti politickým a národným nebezpečenstvám, ktoré mu neprestávali hroziť z Maďarska. Platí to i vtedy, keď mu obžaloba vyčíta, že podporil prenikanie nemeckého vplyvu. Podrobne som vysvetlil, že tam, kde mal otvorené možnosti, bránil a zabránil tomuto prenikaniu odstraňovaním tých, pre ktorých bol tento vplyv cieľom. Kde sa len dalo, kládol tomuto prenikaniu prekážky, či už tým, že zakázal prijímať podriadeným úradom intervencie Nemcov, alebo tým, že zmaril pokus o presídlenie Nemcov zo Spiša na Záhorie, ale napokon najmä tým, že voliac menšie zlo, ubránil národ až do augustových čias 1944 od totálnej okupácie. "Nielen po národnej, ale i po hospodárskej stránke naučil slovenský živel samostatnej obchodnej činnosti. A skutočne, Slováci dnes držia hospodárske pozície nepomerne významnejšie, ako to bolo do roku 1938.
   Retribučné nariadenie má v paragrafe 6 špeciálne ustanovenie o zmiernení trestu, ak sa páchateľ zaslúžil okrem iného o záchranu slovenských životov. Pri dokazovaní sa zistili podmienky na použitie paragrafu 6 retribučného nariadenia: Na jednotlivosti som už poukázal, len stručne sa znovu odvolávam na to, že obžalovaný Tiso osobne zasiahol v prípade vzbury trnavskej posádky spôsobom neobvyklým pre hlavu štátu a namiesto toho, aby stíhal vojenských vzbúrencov, dal im poslať výstroj a rozmiestnil tak, aby sa prípad zatajil. Po celý čas ako mohol disponovať právom amnestie hlavy štátu, dôsledne dbal, aby neboli popravení ani tí, čo sa so zbraňou v ruke postavili proti režimu; len časť toho, čo sa v tomto smere vykonalo, demonštrovali výpovede Hanzela a Horvátha. I vtedy, keď sa obžalovaný dozvedel, že slovenský človek má byť v Nemecku popravený, osobne zasiahol a zachránil mu život, ako to dokazuje výpoveď svedka Vnuka. Množstvo individuálnych alebo hromadných zásahov v prospech slovenských ľudí zatknutých Nemcami im prinieslo záchranu. Boli to príslušníci povstania, zajatci a ľudia, ktorí mali byť násilne evakuovaní do Nemecka. Svedkovia Ludin a Murín potvrdili nespočetné množstvo zásahov tohto druhu. Nezáleží na tom, kto konkrétne na tom, alebo onom mieste intervenoval, išlo o to, že sa deje tak z poverenia obžalovaného ako hlavy štátu a menom autority, ktorú mal. To isté platí o humanitných intervenciách v prospech ľudí, o osude ktorých sa dozvedel, hoci nešlo o štátnych príslušníkov Slovenska. I množstvo výnimiek pre Židov vyčerpáva všetky znaky pre použitie paragrafu 6 retribučného nariadenia; rovnako zriadenie tábora pre Francúzov a Juhoslovanov navzdor nemeckému tlaku je takisto záchranou desiatok ľudí a ničím iným je aj nevydanie ukrajinských utečencov do nemeckých táborov. Ponechanie Čechov na Slovensku, ohrozených Tukovým osobným antagonizmom, ktorí by po vyhostení do protektorátu boli ohrození na živote, sa za účinnej spolupráce s obžalovaným udržalo i navzdor Tukovej dohode s ríšou. Sem patrí i podpora slovenskej menšiny v Maďarsku a Slovákov, ktorí dezertovali z maďarskej armády. Napokon i keď bilancia obdobia vyčítaného Tisovi vykazuje veľké straty, v porovnaní s tým, čo postihlo iné krajiny, ako som podrobne rozviedol, znamená pre Slovensko ďalekosiahle pozitívne výsledky. Najmä tu treba zdôrazniť uchránenie prakticky celého národa pred rozdelením do troch štátnych útvarov, prevažne k Maďarsku v kritickom čase marca 1939.
   Povaha tohto procesu a potreba konformity v retribučnom trestnom práve v obnovenej ČSR vyžaduje, aby sa výsledky dokazovania v tomto procese porovnávali s rozsudkom Národného súdu v Prahe v trestnej veci vedúcich činiteľov protektorátnej vlády dr. Krejčího, Hrubého a spoločníkov. Ak by sme sa vyhli úvahám, ktoré umožňuje porovnanie matérií obidvoch procesov, tohto a pražského, dopustili by sme sa chyby, ktorú by verejnosť akiste vyčítala. Sama by rozsudky obidvoch trestných konaní porovnávala a dospela by k vlastným záverom podľa toho, aký rozsudok vynesie náš Národný súd. Prv než sa môže začať samo porovnávanie, treba uvážiť, že od 15. marca 1939 územie Čiech a Moravy vojensky okupovalo nacistické Nemecko a boli súdení členovia vlády krajiny, kde sa okupanti dopúšťali takých zločinov, že prešli do dejín, či už jednotlivo alebo všeobecne. Lidice, potlačenie pražskej študentskej demonštrácie a heydrichiáda stali sa pojmami. A v procese s protektorátnou vládou bol za kolaboráciu s okupantmi vynesený rozsudok, ktorý síce vzbudil určité protesty, ale vláda ČSR a český ľud výsledok procesu prijali. Najmä ľud vedel pozoruhodne rozlišovať v prípade obžalovaných pred ľudovými súdmi medzi príslušníkmi svojho národa a príslušníkmi okupanta. Rozsudok v procese s protektorátnou vládou dospel okrem iného k zisteniu, že v Čechách a na Morave muselo byť každému známe, že Hitler má za sebou stmelený, poslušný a vyzbrojený 80-miliónový národ odhodlaný na všetko. Rozsudok ďalej po úvahe, či Hácha mal, alebo nemal podpísať 15. marca 1939 kapituláciu, vyvodzuje toto: "Je nesporné, že české krajiny by boli tak či tak obsadené; na pojednávaní tomu nasvedčuje prečítaný opis letáku, ktorý Nemci rozširovali, že sa rozhodli obsadiť republiku vojenskou silou." Rozsudok ustaľuje ako nesporné, že ozbrojený odpor bol by mal za následok krvipreliatie, ktoré by aj tak nezabránilo zamýšľanému obsadeniu. Tieto skutočnosti zdôrazňujem osobitne ako zistenia pražského Národného súdu, ktoré nemôžu byť nerozhodné pre posúdenie skutkového stavu i záverov v tomto procese. Okrem iného Národný súd v Prahe dospel k záveru, že i sám generál Eliáš ako predseda protektorátnej vlády konal v rozpore s ustanoveniami retribučného dekrétu, predovšetkým mal chybné prejavy. Lenže dospel k presvedčeniu, že generál Eliáš nekonal v úmysle podporovať nemecký režim a súd vyslovil presvedčenie, že keby sa bol generál Eliáš dožil súdenia, bol by oslobodený. Národný súd v Prahe zistil, že obžalovaní členovia protektorátnej vlády nielenže vo všeobecnosti podporovali nacistickú okupáciu a politický a hospodársky režim, ale mali aj prejavy a vypísali odmenu 10 miliónov Kč na chytenie páchateľa atentátu na Heydricha; hrozili trestom smrti každému, kto neudá nepriateľských agentov. Súd zistil, že obžalovaný Hrubý pracoval v službách Sicherheitsdienstu a po preskúmaní jeho minulosti a povahových vlastností dokazovaním dospel k nie práve lichotivým záverom. A predsa pražský Národný súd vyniesol rozsudok nad obžalovanými, ktorý je známy ako rozsudok mierny. Keď naproti tomu zisťujeme, ako som to už v tomto procese viac ráz vysvetlil, že konanie obžalovaného smerovalo k tomu, aby nedošlo k okupácii či už zo strany Maďarska alebo Nemecka, aby sa zabránilo prijatiu nemeckého národného socializmu, keď sa to až do vojnových udalostí spojených s povstaním darilo a národ sa uchránil popráv, odvlečení do nemeckých koncentračných táborov, zatvárania škôl, zničenia hospodárstva (hospodárske škody boli zlomkom tých, ktoré vznikli v Čechách a na Morave), keď Tiso bojoval na dvoch frontoch proti nemeckým tlakom a zásahom a počínaniu slovenského Moravca V. Tuku, nemôže byť pochybností, že v porovnaní s obžalovanými v procese s protektorátnou vládou, obžalovaný Tiso obstojí pred súdom národa.
   Vážení sudcovia, celý slovenský národ tu i početná slovenská menšina v zámorí čaká, aký rozsudok vynesiete. Od tohto rozsudku závisí mier v našom národe, rozsudkom, ktorý máte vyniesť, môžete zblížiť alebo narušiť vzťah katolíkov a evanjelikov na mnoho rokov. Tento súdený prípad nemožno za nijakých okolností porovnávať s Quislingom, Antonescuom a podobnými. Národy, ktoré obidvaja viedli,boli silné svojou veľkou tradíciou a bez nebezpečenstva ohrozenia existencie. Tí mohli ubrániť len málo podstatných vecí. Slovenský národ bol mladý a malý,nemal tradície. Preto prichádzala do úvahy záchrana nielen jednotlivcov, nešlo len o fakt blahobytu, v stávke bol osud celého národa ohrozeného svojím na pozore stojacim južným historickým nepriateľom a nemeckým okupantom.
   Tento proces, vážení sudcovia, je naším národným nešťastím. Keď sa dnes musí očistiť pred tvárou celého sveta postavenie Slovákov v posudzovaných šiestich rokoch a zistiť, čo robil obžalovaný Tiso zo svojej vôle a čo mu nanútili, musíme zaplakať nad našou nemohúcnosťou, ktorá vyplýva nielen z nášho malého počtu, ale najmä z osudu, ktorý nám dejiny v ďalekej či blízkej minulosti pripravili. Naše dejiny boli pod tlakom a uhýbali sme po celé stáročia; psychologické následky našej minulosti dali našej slabosti punc, ktorý nemožno odstrániť za niekoľko desaťročí. Ak stojíme na križovatke a naše geografické postavenie dáva nášmu národnému územiu osobitný význam, tým ťažšie sme sa mohli ubrániť pôsobeniu síl zvonku. Spravodlivosť je predpokladom každého dobra a každý štátny útvar musí v nej kotviť, kotvia v nej i všetky náboženské idey. Obžaloba práve tu volá na poplach v mene spravodlivosti a žiada obete, lebo Tiso sa previnil proti spravodlivosti. Žaloba však prehliada, že súdený prípad v celkovom súhrne vyznieva ako boj obžalovaného proti bezpráviu.
   Je márne slúžiť pravde s nastaveným čelom, keď nositeľom bezprávia je neprekonateľná moc, ktorá ako dnes vieme, odstraňovala prekážky spôsobom v dejinách dosiaľ neobvyklým. Či mohol azda obžalovaný v mene sotva troch miliónov páriov (nedávno precitnutých z narkózy podávanej v idei svätoštefanskej koruny) stavať sa proti Marsovi, na pokyn ktorého osemdesiat miliónov tasilo najdokonalejšie zbrane? Osudy veľkých a mocných európskych štátov ukázali, akú nádej by bol mal akýkoľvek odpor. Pritom sme boli ohrození južným susedom, poslušným vazalom Hitlera, ktorý chcel voči nám uplatňovať historické práva. Pravda pripúšťa, aby sa jej slúžilo danými prostriedkami, i keby to bolo vytie s vlkmi, aby sa dalo ubrániť infiltrácii zla. Aj keby obžalovaný nebol volil dobré prostriedky na zadržanie zla (a dnes sa po šťastnom konci myslí, že veľmi povolil a naštrbil česť národa), neverím, že sa dá usúdiť, že konal tak preto, aby otvoril cestu zlu. Neboli by predsa povolávali proti nemu sily vnútorné a neboli by hrozili zásahom zvonku. Skúste sa vžiť do jeho postavenia, uvážte okolnosti, ktoré podmieňovali jeho rozhodnutia, vylúčte z úvah dnešné skutočnosti a vmyslite sa do daností, ktoré tu boli vtedy! Len potom dospejete k správnym záverom! Nech tu zápasia žalobcovia i obhajcovia o spravodlivosť a chcú vás dvojakou výrečnosťou zmiasť, nech propaganda spôsobmi nepodobnými tým, proti ktorým ste bojovali, vytvára ovzdušie proti obžalovanému a nech ste jeho politickými odporcami v nazeraní na usporiadanie spoločnosti, prežívali ste tých šesť rokov, o ktoré tu ide. Môžete preto z vlastného pozorovania posúdiť, či mohol Tiso konať inak, ako sa stalo.
   Na podklade toho všetkého, vzhľadom na to, že činnosť obžalovaného spĺňa znaky zákona po objektívnej stránke, sú tu i dôvody vylučujúce trestnosť a po subjektívnej stránke nie sú splnené požiadavky zákona, navrhujem obžalovaného oslobodiť. Ak však uznáte, že jeho činy spĺňajú všetky znaky zákonných skutkových podstát a nie sú tu dôvody vylučujúce trestnosť, prosím, aby ste na podklade toho všetkého, čo ste počuli na súde a čo viete sami z vlastného pozorovania, aby ste ak uznáte vinu obžalovaného, vymerali trest s použitím paragrafov 91 a 92 trestného zákona a paragrafu 6 nar. 33/45 a trest navrhnutý obžalobou zmiernili podľa miery, aká odpovedá skutočnému stavu veci.