Fašistické represálie na východnom Slovensku

Protifašistický odboj na východnom Slovensku sa od začiatku roka 1939 do polovice roka 1941 prejavoval aj navonok. Popri organizačných otázkach sa veľká pozornosť venovala spojeniu s ilegálnym hnutím odporu na území Poľska, Zakarpatskej Ukrajiny a Maďarska. Pritom sa využívali skúsenosti z predmníchovskej republiky. Prostredníctvom letákov sa šírili informácie o sociálnom a politickom postavení obyvateľstva na východnom Slovensku. Okrem toho sa organizovali aj prechody ilegálnych pracovníkov za hranice. Na území Spiša bol organizovaním a bezprostredným riadením ilegálnych prechodov do Poľska poverený Tibor Páska z Kežmarku, ktorý udržiaval spojenie s Exterom v Krakove. Vďaka tomuto spojeniu prešlo viac ako štyridsať ilegálnych pracovníkov z Československa do Poľska a odtiaľ do Sovietskeho zväzu.

Prepadnutie Poľska fašistickým Nemeckom 1. septembra 1939 malo vplyv aj na začiatky odboja na východnom Slovensku. Vzápätí po porážke Poľska hitlerovskými vojskami prechádzalo cez územie východného Slovenska do konca roka 1939 a v priebehu roka 1940 veľké množstvo poľských utečencov. Ich cesta smerovala do Maďarska, no niektorí zostali pracovať aj na východnom Slovensku. Ich počet postupne vzrastal.

S východoslovenským regiónom sú spojené aj počiatky partizánskeho hnutia na Slovensku. V marci 1942 tu vznikla prvá partizánska bojová jánošíkovská družina na Slovensku, organizátorom ktorej bol Pavol Boroš z Vinného. Aj napriek tomu, že existovala len krátky čas, priniesla cenné poznatky pre ďalšie organizovanie partizánskeho hnutia.

V auguste 1943 vznikla v lesoch pri Matiaške partizánska skupina Čapajev. Táto skupina sa v ďalšom období rozrástla na partizánsky zväzok, ktorý zohral v bojovej protifašistickej činnosti na východnom Slovensku významnú úlohu.

V druhej polovici roka 1943 prichádzal z Poľska do jednotlivých okresov východného Slovenska značný počet sovietskych občanov, ktorí ušli zo zajateckých a koncentračných táborov. Začiatkom januára 1944 sa z týchto utečencov pri Humennom zorganizovala partizánska skupina Pugačov. V apríli 1944 v okrese Vranov vznikla partizánska skupina Púčkov a v Bardejovskom okrese skupina Rokosovskij-Litvinov. Postupne vznikali aj ďalšie skupiny. Tým partizánske hnutie nadobudlo na svojej početnej sile, čo začalo znepokojovať vládnuce kruhy na Slovensku.

Z tohto dôvodu sa v januári 1944 jednotky slovenskej armády z oblasti Zvolena a Nitry premiestnili do Humenného a Bardejova. Neskôr boli ďalšie jednotky dislokované aj do Prešova a Michaloviec. V pohraničných okresoch sa zosilňovali stanice finančnej stráže, ktoré sa zameriavali na prenasledovanie a zadržiavanie sovietskych utečencov zo zajateckých a koncentračných táborov a na vznikajúce partizánske jednotky.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v týchto okresoch zdvojnásobilo stavy strážnych jednotiek na hraniciach a podriadilo ich veleniu poľného žandárstva. Aktivizovala sa Hlinková garda, zostrovali sa represívne opatrenia proti občanom neslovenskej národnosti - židom, Čechom, Ukrajincom, Maďarom a komunistom. Zaviedli sa sprísnené kontroly preukazov totožnosti, uskutočňovali sa razie vo vlakoch, viedli sa zvláštne zoznamy nespoľahlivých osôb. Na porade okresných náčelníkov, zástupcov žandárstva a vojenských zložiek 26. apríla 1944 v Prešove profašistická vláda dostala požiadavku, aby za nezákonné držanie zbrane bol stanovený trest smrti.

V prvom polroku 1944 aktivizovala svoju činnosť Ústredňa štátnej bezpečnosti, ktorá prostredníctvom detektívov a dôverníkov získavala potrebné informácie o jednotlivých osobách. Začalo sa zatýkanie členov ilegálnej komunistickej strany, partizánov a príslušníkov ďalších odbojových skupín.

V prvej polovici februára 1944 sa situáciou na východnom Slovensku zaoberalo predsedníctvo slovenskej vlády a súhlasilo so zriadením spravodajského orgánu pre Šarišsko-zemplínsku župu so sídlom v Prešove. Za veliteľa tohto úradu bol určený spravodajský dôstojník pplk. Eugen Janeček.1 Hlavné veliteľstvo žandárstva v druhej polovici februára 1944 zriadilo na východnom Slovensku tri pohotovostné oddiely. Pre okresy Humenné, Medzilaborce, Stropkov, Trebišov a Vranov bol pohotovostný oddiel v Michaloviach, ktorý mal 26 príslušníkov. Ďalší pohotovostný oddiel v počte 32 príslušníkov bol v Nižnej Šebastovej a bol určený pre okresy Prešov, Bardejov, Giraltovce, Sabinov a Svidník. Zriadil sa aj pohotovostný oddiel v Spišskej Novej Vsi v počte 27 príslušníkov. Jeho pôsobnosť bola na území Spiša a vzťahovala sa i na Podtatranskú župu.2

V apríli a máji 1944 podnikli orgány slovenského štátu ďalšie opatrenia proti odboju na východnom Slovensku. Hlavné veliteľstvo žandárstva v Štubnianskych Tepliciach (dnes Turčianske Teplice), na základe telefonického rozkazu ministra vnútra Alexandra Mácha, 18. apríla 1944 vyslalo do Šarišsko-zemplínskej župy pplk. Jozefa Dresslera, ktorý bol poverený riadením bezpečnostných opatrení v tejto oblasti. Zároveň mu boli podriadené všetky dislokované žandárske útvary v celej Šarišsko-zemplínskej župe.3 Ale i napriek tomu sa partizánske hnutie na východnom Slovensku v letných mesiacoch 1944 rozrástlo a spôsobovalo profašistickému režimu veľké starosti.

Príchod dvoch poľných divízií na východné Slovensko a zatýkanie ilegálnych pracovníkov v máji 1944 nútili odbojové zložky v jednotlivých okresoch pracovať samostatne. Táto situácia si vyžiadala, aby partizánske skupiny rozširovali svoje pôsobenie na príslušníkov dvoch slovenských divízií podľa vlastného uváženia. Ich činnosť v tomto smere sťažoval fakt, že nepoznali pomery vo vojenských jednotkách, ktoré do tejto oblasti prišli zo stredného a západného Slovenska.

Celú situáciu veľmi pozorne sledovali nemecké vojenské orgány, ktoré tu začali zdokonaľovať sieť vojenskej spravodajskej služby. Tomuto účelu malo slúžiť aj priame telefonické spojenie medzi Prešovom a Debrecínom.

Od 29. júla 1944 bolo veliteľstvo východoslovenskej armády v Prešove podriadené nemeckému zoskupeniu Heeresgruppe Nord Ukraine (Skupina armád Severná Ukrajina), čo prijala a 1. augusta 1944 schválila aj slovenská vláda.4

Proti odboju, a zvlášť proti partizánom na východnom Slovensku, od polovice augusta 1944 štátne orgány v úzkej spolupráci s nemeckou vojenskou spravodajskou službou uplatňovali aj iné formy boja. Z ich iniciatívy sa 8. augusta 1944 uskutočnila porada na veliteľstve nemeckej bezpečnostnej polície (SIPO) v Košiciach. Porady sa zúčastnili zástupcovia slovenských, nemeckých a maďarských bezpečnostných orgánov. Zaoberali sa spoločným postupom a koordináciou boja proti partizánom nielen na východnom Slovensku, ale aj na území, ktoré okupovalo horthyovské Maďarsko. Dohodli sa, že okrem informácií si budú poskytovať aj vzájomnú pomoc.5

V posledných augustových dňoch a začiatkom septembra 1944, keď na strednom Slovensku vzplanulo ozbrojené povstanie, protifašistické národnooslobodzovacie hnutie na východnom Slovensku sa dostalo do veľmi zložitej situácie. Jednou z príčin bol i rozpad dvoch východoslovenských divízií, ktorý spočíval vo váhavosti ich velenia, čo zapríčinilo dezorientáciu vojakov. To dopomohlo nemeckej fašistickej armáde k rýchlej okupácii celého územia východného Slovenska a odzbrojeniu jednotiek slovenskej armády. Tak sa armádnej skupine Heinrici podarilo zlikvidovať dôležitú a dobre vyzbrojenú vojenskú silu, s ktorou sa počítalo ako s rýchlou a účinnou pomocou celonárodnému ozbrojenému povstaniu.

V jesenných mesiacoch roka 1944 bol štátny a politický aparát Slovenskej republiky na povstaleckom území celkom zlikvidovaný a na ostatnom území značne rozložený.

Koncom septembra a začiatkom októbra 1944 sa podarilo na východnom Slovensku čiastočne na veľmi krátky čas rekonštruovať štátny a politický aparát slovenského štátu. Pod vplyvom frontových udalostí, bojových a deštrukčných akcií partizánskych skupín sa tento aparát na východnom Slovensku začiatkom novembra 1944 definitívne rozpadával, no zároveň vrcholilo aj vyčíňanie fašistov.

Nemecké vojenské jednotky a jednotky bezpečnostnej polície SIPO a služby SD v súčinnosti s oddielmi POHG podnikali tvrdé represívne akcie nielen proti partizánom, ale i proti civilnému obyvateľstvu. V rámci zdokonaľovania fašistického obranného systému bolo civilné obyvateľstvo donútené kopať zákopy a podporovať nemeckú armádu aj z materiálnej stránky. Obyvatelia boli veľmi kruto prenasledovaní najmä za pomoc partizánom a za účasť v protifašistickom odboji.

Jednou z opôr fašistických vládcov pri potlačovaní národnooslobodzovacieho hnutia na východnom Slovensku bola zvláštna jednotka SIPO a SD - Einsatzkommando ZbV 27 v Prešove. Toto einsatzkommando bolo zriadené na zvláštne účely. Jeho veliteľstvo prišlo do Prešova z Krakova a Ľvova. Viacerí príslušníci komanda sa zúčastnili na likvidácii Varšavského povstania a protifašistického odboja na celom území Poľska. Medzi nimi bolo veľa Ukrajincov a Poliakov, ktorí vykonávali prevažne strážnu službu vo väzniciach. Poslaním tejto zvláštnej jednotky bolo uskutočňovať represálie proti pokrokovo zmýšľajúcim občanom, účastníkom protifašistického hnutia a rasovo prenasledovaným osobám na východnom Slovensku.

Veliteľstvo SIPO a SD (Sicherheitspolizei a Sicherheitsdienst) i Einsatzkommanda ZbV 27 malo niekoľko oddelení. Oddelenie IC bolo spravodajské, oddelenie IV-N riadilo konfidentov a vysielalo ich zisťovať nálady obyvateľstva, počúvalo zahraničný rozhlas a podobne. Ďalším oddelením bolo oddelenie J, čiže Juden (židovské), ktoré v spolupráci s oddelením IV-N zaisťovalo osoby židovského pôvodu a potom ich transportovalo do koncentračných táborov.6

Popritom existovalo aj špeciálne oddelenie B. u K. (Banditen und Kommunisten), to jest oddelenie zamerané výlučne na boj proti partizánom a komunistom. Okrem týchto oddelení pracovali na veliteľstve SIPO a SD ešte hospodárske a registračné oddelenia.7

Veliteľstvu einsatzkommanda patrila vtedajšia väznica pri bývalom policajnom riaditeľstve, ktorej veliteľom bol major Konig. Strážnu službu v tejto väznici vykonávali ukrajinskí nacionalisti.

Okrem hlavného veliteľstva SIPO a SD v Prešove boli v niektorých okresných mestách, prípadne väčších centrách na východnom Slovensku, zriadené služobne, ktoré podliehali veliteľstvu v Prešove. Tieto služobne sa vytvorili v Michalovciach, kde bol veliteľom Winter a v Spišskej Novej Vsi, kde velil major Eissert. Podriadené služobne sa nachádzali aj v Dobšinej, kde funkciu veliteľa vykonával Cigán a v Kežmarku, kde velil Georg Voigtländer. Ďalšie služobne boli v Poprade a Gelnici.8

Keď mal z Prešova odísť transport ľudí do koncentračných táborov, priviezli do väznice osoby zaistené z jednotlivých okresov, ktoré hneď naložili do vagónov a poslali na miesto určenia. To všetko zabezpečovali pracovníci oddelenia IV-N a J-JUD. Neraz sa stávalo, že zaistené osoby príslušníci komanda z rôznych dôvodov neodtransportovali, ale hneď po výsluchu odviezli z prešovskej väznice a väčšinou na odľahlých miestach zastrelili. Miesta fyzickej likvidácie však utajovali.

K známym vrahom väzňov patril nadporučík Flachbart a major Domeš, ktorí pravidelne asistovali pri popravách. Podobnú úlohu zohrával aj Vasil Šorban, ktorý pri vraždách vystupoval pod krycím menom Hric.9 Pri zaisťovaní jednotlivých osôb účinne pomáhali aj konfidenti komanda - Kontir a Holomanyi.

Pokiaľ ide o bezpečnostnú službu SD v Prešove, jej početný stav sa pohyboval medzi 200 až 300 príslušníkmi.10 Dôležitých porád na SD v Prešove sa zúčastňoval aj vtedajší náčelník Hlavného štábu Hlinkovej gardy na Slovensku Otomar Kubala, za prítomnosti zástupcov pohotovostného oddielu SIPO a SD z Bratislavy.

Protokoly o zaistených osobách z jednotlivých služobní sa predkladali veliteľovi Einsatzkommanda Zb V 27 dr. Karlovi Hermannovi Rabemu alebo jeho zástupcovi kapitánovi Petrovi Krausovi, ktorí rozhodovali o živote a smrti, o tom, či určitú osobu prepustiť, alebo poslať do koncentračného tábora. Zároveň rozhodovali aj o tom, či je návrat tej-ktorej osoby z koncentračného tábora žiadúci, alebo nie.

V budove Einsatzkommanda ZbV 27 v Prešove bola jedna väčšia miestnosť, ktorá slúžila ako sklad. Tu sa uskladňovali predovšetkým cenné veci, ktoré zobrali zaisteným osobám. Šlo najmä o majetok židov, ktorých posielali do koncentračných táborov. Tieto veci potom fašisti dopravovali do ríše. Komando uskutočňovalo menšie i rozsiahlejšie akcie na pacifikáciu zvereného územia. Menšie akcie podnikali samotní príslušníci SD, akcie väčšieho charakteru, či už proti partizánom, alebo proti obyvateľstvu niektorých obcí, zabezpečovali v súčinnosti s väčším počtom príslušníkov \vehrmachtu. Prevažnú časť popráv, masových vrážd, trestných výprav, odosielanie ľudí do koncentračných táborov, vypaľovanie dedín a iné represálie na východnom Slovensku uskutočňovalo Einsatzkommando ZbV 27.11

V Prešove komando pôsobilo až do 24. decembra 1944, potom sa pre blížiaci front väčšia časť presťahovala do hotela Orava v Tatranskej Lomnici. Nesťahovali sa iba oddelenia IV-N a hospodárske, ktoré sa tam premiestnili neskôr. Z Tatranskej Lomnice sa potom komando presunulo do Kežmarku, kde bolo do 28. januára 1945. Nakoniec celé i s pracovníkmi evakuovalo do Žiliny, kde pôsobilo do 10. apríla 1945. Neskôr jedna jeho časť odišla smerom na Nový Hrozenkov, druhá smerom na Kromeríž a tretia do Koprivnice. Ako celok prestalo komando existovať koncom apríla 1945.12

Príslušníci nemeckej fašistickej bezpečnostnej polície SIPO, Einsatzkommanda ZbV 27 a wehrmachtu so svojimi podriadenými komandami v uvedených mestách od septembra 1944 až do oslobodenia východného Slovenska zaistili značný počet antifašistický zmýšľajúcich a rasovo prenasledovaných osôb. Z nich najmenej 200 brutálne zavraždili a viac než 110 osôb odviezli do koncentračných táborov, kde mnohé z nich zahynuli.13

Vo svojom konaní nepoznali hranice, zaistené osoby beštiálne vraždili a popravovali bez dokázania viny. Dňa 30. októbra 1944 v nočných hodinách obsadili obec Vinné v okrese Michalovce, kde zavraždili 6 osôb. Z nich Stanislava Stašku a 15-ročného Jána Demčáka zastrelili, Irenu Ivanovu s jej 6-ročnou dcérou Zorou a 4-ročným synom Igorom upálili. V dome zhorela aj starenka Mária Štofová, ktorá ležala chorá na posteli. Potom 40 mužov zobrali do Michaloviec, kde ich tri týždne väznili a vypočúvali. Odtiaľ ich nákladnými autami odviezli do kasární v Sabinove, o niekoľko dní neskôr ich naložili do nákladného vlaku a cez Orlov, Krakov a Moravu odviezli do koncentračného tábora Geizenstamburg v Rakúsku. Po oslobodení tábora sa všetci síce vrátili, ale na následky krátko po návrate zomrel Michal Počatko, Jozef Počatko, Štefan Počatko a ďalší.14

V čase od septembra do novembra 1944 v obciach a lesoch v okolí Michaloviec fašisti zaistili väčší počet osôb, medzi ktorými boli aj partizáni a príslušníci povstaleckej armády. Tých väznili vo väznici v Michalovciach. Dňa 15. novembra 1944 z nich 25 odviezli do lesa Biela hora pri Michalovciach, kde ich postrieľali. Medzi mŕtvolami nájdenými v dvoch masových hroboch pri exhumácii identifikovali 19-ročného Adama Rejtu z Poruby pod Vihorlatom, 44-ročného robotníka Juraja Džubu, 24-ročného robotníka Andreja Hlavaniča, 34-ročného robotníka Jána Hlavaniča, Juraja Hrica, Pavla Prokopa, Michala Palšu, 30-ročného robotníka Františka Halapiho, 53-ročného Pavla Brezovica, všetkých z Kusína a Juraja Ochrana z Jovsy. Ďalšie zavraždené osoby sa identifikovať nepodarilo. Medzi zavraždenými bolo aj 12 slovenských vojakov.15

V dňoch 3. a 4. novembra 1944 sa nemeckí fašisti kruto pomstili obyvateľom Poruby pod Vihorlatom v Michalovskom okrese. Vtrhli do dediny a strieľali na kohokoľvek. V zúrivosti vtrhli do domu 75-ročnej Heleny Michaličovej, ktorá ležala chorá a zastrelili ju. Jej 32-ročný syn Juraj sa v poslednej chvíli pred príchodom Nemcov skryl pod posteľ s trojročnou dcérou Agnesou. Na stole horela petrolejová lampa, a tak fašisti zbadali len chorú starenu v posteli a vystrelili na ňu dávku zo samopalu.16 Keď 72-ročný Štefan Rejta nechcel opustiť svoj dom, zastrelili ho v humne, kde zostal ležať 27 dní. Až potom ho pochovali miestni občania. Podobným spôsobom usmrtili aj 69-ročného Juraja Krišku a 42-ročného Juraja Ihnata. Zhodou okolností fašisti v dedine chytili ďalších miestnych občanov, ktorí si prišli z lesa po poživeň a pozrieť svojich blízkych. Stalo sa tak 5. až 9. novembra. Najprv chytili 23-ročného Jána Kováča, ktorý si musel vykopať hrob a potom ho zastrelili. Pätnásťročného Andreja Pehaniča zastrelili v humne, keď sa vrátil z lesa domov po ovcu. Zadržali aj 49-ročného stolára Jozefa Salaya a 56-ročného Michala Doboša. Šesťdesiatpäťročnú Annu Rohaľovú morili dlhší čas hladom, v dôsledku čoho zomrela.17

Obyvatelia tejto obce utrpeli značné škody aj na osobnom majetku. Fašisti vypálili 110 domov, 72 hospodárskych stavísk a zrekvirovali viac ako 500 kusov hovädzieho dobytka.

Fašistickú krutosť spoznali aj občania Hažlína v Bardejovskom okrese. Dňa 27. novembra 1944 prišiel do obce ukrajinský nacionalista, fašistický provokatér, ktorý sa vydával za partizána. Pozisťoval, kto sympatizuje s partizánmi a potom zmizol. Krátko po jeho odchode prišli do dediny príslušníci komanda, obkľúčili ju a začali raziu. Na základe zoznamu provokatéra zastrelili v Hažlíne 35-ročného Pavla Kurimaja, otca troch detí, 27-ročného Jozefa Surgenta, otca jedného dieťaťa, 22-ročného Andreja Grohoľa, 18-ročného Jána Skošníka, 44-ročného Jozefa Kurimaja, otca štyroch detí a 44-ročného Eliáša Soľaniča z Kurimky.

Zastreleného Jozefa Surgenta olúpili o rukavice a Ondrejovi Grohoľovi zobrali šaty a topánky. Jána Skošníka zastrelili bez toho, aby sa ho niečo spýtali. Pretože po výstrele nebol smrteľne ranený, dopichali ho bodákmi. Podobne zavraždili aj Andreja Grohoľa. Pavla a Jozefa Kurimaja zastrelili ranami zo samopalu do tyla. Ostatní muži z Hažlína, ktorých bolo poniže obce sústredených takmer 200, sa na to museli pozerať. Podľa rozkazu fašistov zastrelení nesmeli byť pochovaní v truhlách.

Ďalších, medzi ktorými bol Pavel Marcin, Juraj Surgent, Michal Surgent, Pavel Janikov, Andrej Hric, Andrej Jurkov, Jozef Grohoľ, Jozef Česla, Jozef Daňko, Jozef Šivec, Andrej Zápotoka, Pavel Šoltés, Andrej Marcinov a Ján Lukáček, odviezli do pracovného tábora v Bohumíne. Pri úteku bol ranený Andrej Marcinov a Andrej Šoltés, v dô sledku čoho sa stali invalidmi. Okrem toho v dedine fašisti vypálili hospodárske budovy Jozefa Šimíčka, Jána Kostelníka, Andreja Marcina, Jozefa Čontu-Poduba, Jána Jurkova, Andreja Vrábela a Márie Kurimajovej.18

Od začiatku septembra až do Vianoc 1944 bývalo na hrade v Starej Ľubovni asi 20 príslušníkov Einsatzkommanda ZbV 27. V tom čase sa tu dopustili viacerých zločinov. V septembri až októbri 1944 zaistili v Starej Ľubovni a okolí viacero osôb, ktoré potom väznili a likvidovali na ľubovnianskom hrade. Medzi zastrelenými boli: 38-ročný Koloman Scholss, 45-ročný Arvin Scholss a 25-ročná Mária Hechtová zo Starej Ľubovne, 26-ročný Michal Mindala a 23-ročný Ján Bezkid z Jakubian, 21-ročný Matej Sloviak zo Svrčinovca, 28-ročný Gabriel Tokár z Chraštian a ďalšie tri neznáme osoby. Všetky tieto osoby fašisti po zavraždení zohavili a zahrabali pri hrade.

Medzi príslušníkmi komanda na hrade bol jeden sudetský Nemec, ktorého väzni volali „kat hradu". Bol tlmočníkom pri výsluchoch. Pred väzňami sa vyjadroval, že má radosť z toho, keď môže niekoho zastreliť. Jeho rukami prešli všetky obete, ktoré boli určené na likvidáciu. Pri výsluchu fašisti veľmi kruto zaobchádzali s Michalom Mindalom, ktorého surovo bili. Po prestávkach vždy pokračovali v trýznení a mučení, až ho napokon utĺkli na smrť.19

Ešte krutejšie zaobchádzali s Jánom Bezkidom z Jakubian. Toho najprv surovo zbili a prinútili vykopať si hrob. Potom ho opäť bili pažbou po hlave. Napokon fašistický kat vytiahol nôž a začal mu rezať konce prstov na rukách i nohách. Neskôr mu rezal ruky v predlaktí a vyrezával žily, až kým obeť úplne dobitá a umučená nepadla na zem. Potom ho vrahovia odtiahli do vykopaného hrobu.

Tým istým spôsobom bol umučený aj jeden neznámy partizán. Miestnosť, v ktorej fašisti robili tieto ukrutnosti, bola po stenách a dlážke celá od krvi. Aby tieto stopy čo najrýchlejšie zahladili, prinútili ženy-väzenky miestnosť dať do náležitého poriadku.20

Bratia Scholssovci si tiež pred smrťou museli pod hradom vykopať hrob. Potom ich katani prinútili vyzliecť sa donaha a napokon ich usmrtili strelami do hlavy.21

Nemecká vojenská jednotka zastrelila 16. októbra 1944 v Starej Ľubovni na vrchu „Z chotárka" v katastri obce Jakubany 33-ročného Jozefa Hechtu pre podozrenie z partizánskej činnosti.

Na tom istom vrchu nemecká jednotka zapálila senníky Jána Mačugu a Jána Matliaka z Jakubian, v ktorých zhoreli tri neznáme osoby židovského pôvodu a jedná ďalšia neidentifikovaná osoba.

Okrem týchto obetí zaistili fašisti v jakubianskom chotári 35 osôb židovského pôvodu, ktoré sa tam ukrývali. Všetkých odvliekli do koncentračných táborov. Z nich 22 zahynulo.22

V presne neurčený deň v prvej polovici septembra 1944 zaistilo Einsatzkommando ZbV 27 v Poprade-Veľkej šesť osôb židovského pôvodu, a to Ing. Emila Bríilla s manželkou Máriou, dr. Eugena Kleina s manželkou Alžbetou a jej sestrou Frederikou a Ing. Artúra Preisera. Všetkých odviezli do Spišskej Teplice, kde ich zatvorili v novostavbe domu Jána Dunajského. Po vyšetrení všetkých zaistených zastrelili blízko obce, v chotárnej časti zvanej Skomelec-Homôlka, ranou do tyla a obete pohádzali na hromadu. Najmladšiu zo žien ešte pred zastrelením v neďalekom lese znásilnili.23

V tom čase zaistili v Spišskej Teplici aj jedného muža cigánskeho pôvodu, ktorého tiež na okraji obce zastrelili. Jeho totožnosť sa nepodarilo zistiť.

V čase od 10. do 20. septembra 1944 v Ľubici a jej blízkom okolí členovia komanda zaistili 12 osôb, z ktorých šiesti boli príslušníci slovenskej armády. Boli to: 37-ročný stolár Michal Lušecký z Ľubice, 38-ročný stolár Emil Mazurek z Tvarožnej, 32-ročný Karol Kopaničák z Vrbova, 29-ročný Štefan Ďaďo z Medzilaboriec, 30-ročný Anton Kantár a 28-ročný Andrej Vráb z Chlebnice, 30-ročný Peter Šrámek a 30-ročný Valentín Veselovský z nezistených oravských obcí, 31-ročný Andrej Chmelár z Krivej, 33-ročný Michal Baňas z Velat, 22-ročný Štefan Braniš z Dolných Orešian a Jozef Varga, príslušník pešieho pluku 5 z Levoče. Všetkých zaistených doviedli k múru farskej záhrady, z miestneho mlyna vzali lopaty a krompáče a rozkázali im kopať hroby. Potom sa musel každý vyzuť a postaviť konca hrobu, kde ho zastrelili. Dvaja slovenskí vojaci sa v momente streľby objali a spolu spadli do hrobu.24

V dňoch 1. až 2. septembra 1944 prepadové jednotky wehrmachtu obsadili Kežmarok. Veliteľstvo sa usadilo na Thokolyho hrade. Veliteľom mesta sa stal kapitán Schpindler. Na hrade bola zriadená väznica, ktorá podliehala tomuto veliteľstvu.

Zároveň v prvých septembrových dňoch dorazilo do Kežmarku i Einsatzkommando ZbV 27, ktoré sa usídlilo v bývalej Kováčovej vile pri učňovskej škole. V pivniciach tejto školy si zriadilo svoju väznicu. Krátky čas bol veliteľom komanda major Georg Voigtländer, po jeho odchode sa novým veliteľom stal major Walter Líška. Celkove bolo v Kežmarku asi 15 príslušníkov komanda. Veliteľ mesta a prepadovej jednotky vvehrmachtu Schpindler bol veľmi krutý človek. Pri mučení väzňov používal rôzne drastické metódy. Napríklad hodil na zem ceruzku a zajatcovi prikázal, aby ju zdvihol. Keď sa zajatec zohol, strelil mu do tyla.25

Svoju krutosť predviedol aj na 19-ročnom partizánovi Pavlovi Kaprálovi z Ľubice, ktorý bol pri prestrelke s fašistami ranený do nohy. Jeho bojoví druhovia ho odniesli do neďalekej hájovne štyri kilometre od Ľubice. Fašisti ho tam našli a odvliekli na Kežmarský hrad na vyšetrovanie k zlopovestnému Schpindlerovi. Ten ho pri výsluchu kruto trýznil a dobitého potom dal vyhodiť na hradné nádvorie, kde mu strelil do krku. Kaprál však hneď nezomrel. Nechali ho trápiť sa, kým nevy krvácal.26

Podobne bol ranou do hlavy zastrelený aj neznámy mládenec zo Solivaru, ktorého väzni Ján Dudek a Štefan Kriššak na príkaz fašistov naložili na nákladné auto a odviezli na miestny cintorín, kde mu vykopali hrob a pochovali ho. Ešte predtým, aby nebolo vidieť roztrieskanú hlavu obete, vrahovia ju zabalili do papiera. Asi o týždeň vzali na výsluch aj Štefana Kriššaka, ktorý sa už do cely nevrátil. Na druhý deň ho mŕtveho našiel jeho spoluväzeň Ján Dudek, keď ho fašisti zavolali prenášať niektoré veci z jednej miestnosti do druhej. Na chvíľu, keď bol sám, otvoril dvierka do komína, kde spoznal mŕtvolu Štefana Kriššaka, ktorý bol veľmi dobitý. Pretože strelné rany na ňom nebolo vidieť, musel zomrieť na následky mučenia. V ďalší deň ho spoluväzni pochovali na miestnom cintoríne. Aj tejto obeti zabalili hlavu do papiera.27

V septembri 1944 fašisti na Kežmarskom hrade zavraždili najmenej 18 osôb, medzi ktorými boli aj príslušníci povstaleckej armády.

Na priamy Schpindlerov rozkaz bol 8. septembra 1944 zastrelený 27-ročný dozorca finančnej stráže Pavel Bilík, 20-ročný Michal Dluhý, robotník z Matejoviec, 14. septembra 1944 zasa 51-ročný rotmajster Ján Jevčin z Kružľova (okres Bardejov), 21. septembra 1944 obuvnícky pomocník 20-ročný Andrej Macko z Petrovian a 28. septembra 1944 Martin Jančík, roľník z Dobrej Nivy.

Neľudským spôsobom sa fašisti vyvŕšili na piatich príslušníkoch povstaleckej armády, ktorí ležali ranení v kežmarskej nemocnici. Boli to: Michal Pardel z Kežmarku, pôvodom robotník, 24-ročný Ján Gajdoš z Kežmarku, 30-ročný Vladimír Martuševský (poľskej národnosti), tesár z Kežmarku, 20-ročný Július Tentel, vojak telefónnej roty zo Žiliny a Ján Gombík. Všetkých menovaných 21. septembra 1944 odvliekli z nemocnice k hájovni pod Goldsbergom, asi dva kilometre od Kežmarku, kde ich postrieľali.28

Podľa správy Žandárskej stanice v Kežmarku, číslo jednania 3011/44, sa v meste za Tatranskou ulicou našli v dňoch 29. augusta až 1. septembra 1944 mŕtvoly týchto osôb: Rudolfa Organiščáka, narodeného 29. apríla 1926, bytom v Kežmarku, Jána Kovaňáka, narodeného 8. júla 1896, bytom Nižné Šváby (okres Spišská Stará Ves), Jána Jacku, narodeného 2. marca 1915, bytom v Tatranských Matliaroch a 21-ročného Júliusa Halamu z Kremnice. V meste sa 30. augusta 1944 našiel aj mŕtvy vojak Ján Matta, narodený 11. januára 1920 vo Veľkej Domaši, bytom v Sačurove, okres Vranov. Jeho telo bolo na nepoznanie znetvorené.

V chotári obce Malý Slavkov (bývalý okres Kežmarok) sa našla mŕtvola 21-ročného slovenského vojaka Štefana Horvátha z Mončeka, okres Nitra.

Okrem toho fašisti v Dlhom lese v Mlynčekoch pri Kežmarku asi 29. januára 1945 zastrelili štyroch mužov, ktorých totožnosť sa nedala zistiť. Jeden z nich bol pravdepodobne vojak. Telá mŕtvych ležali v otvorenom teréne a je dosť možné, že vrahovia nestačili svoje obete ani zahrabať, pretože sa blížil front. Po prechode frontu boli potom mŕtvi pochovaní na miestnom cintoríne v Kežmarku.

Dňa 26. októbra 1944 nemecká prepadová jednotka zo Spišskej Belej pod velením generála Beckera obsadila obec Lendak v Popradskom okrese, kde zajala 13 príslušníkov partizánskeho oddielu Belov-Kovalenko. Táto jednotka tam prišla na základe udania konfidentov zo Spišskej Belej - Rudolfa Schlieffera (v tom čase notára na Obvodnom notárstve v Slovenskej Vsi), učiteľov Alberta Telča a Buchalu, ako aj Michala Scholca z Lendaku.29

Medzi zajatými bol náčelník štábu oddielu npor. Vladimír Pavlovič Zinoviev, por. Michail Machortov, por. Katiukov, por. Karatunov, por. Borovskij, ppor. Zola, ppor. Ježovskij, seržant Kozlov, voj. Karponov, voj. Timošenko, voj. Bulatov a voj. Koperníkov.

Okrem sovietskych partizánov bol zajatý aj slovenský partizán Viktor Gabor, predtým príslušník 1. československého armádneho zboru v ZSSR.

K zajatiu uvedených partizánov došlo takto: Partizánska jednotka Belov-Kovalenko v tom čase operovala v priestore Lendaku a chodila aj na poľskú stranu, kde mala veľmi dobré kontakty s miestnym obyvateľstvom. V uvedený deň do Lendaku vyslala partizánsku hliadku pod velením poručíka Machortova, aby zabezpečila potraviny pre partizánsky oddiel. Táto hliadka sa však ani do druhého dňa nevrátila, preto za ňou veliteľ poslal skupinu pod velením náčelníka štábu npor. Vladimíra Pavloviča Zinovieva, v ktorej okrem iných boj aj Štefan Čekan a Viktor Gabor. Skupina mala za úlohu zistiť, čo sa stalo s hliadkou, kde sa nachádza., Do dediny sa dostala, ale z nej už nie, pretože bola obkľúčená nemeckou prepadovou jednotkou. Do lesa sa podarilo prebiť iba ranenému Čekanovi, ostatní padli v boji alebo sa dostali do zajatia.

Zajatých zatvorili v dome Jakuba Scholtza. V popoludňajších hodinách, asi okolo 16. hodiny, sústredili fašisti väčší počet miestnych mužov a doviedli ich k Scholtzovmu domu. Odtiaľ potom zajatých partizánov vyviedli a postavili do radu na okraj cesty, oproti popravnej čate. Pred popravou vystúpil jeden Nemec, ktorý vedel po slovensky a v snahe oklamať prítomných vyhlásil, že títo partizáni bojovali proti Československej republike, a preto budú zastrelení. Nato zaznel povel na paľbu. Napokon nasledovali ešte rany istoty do hlavy.30

Potom všetci odišli a mŕtvoly 13 partizánov nechali ležať na okraji cesty. Keď občania chceli partizánov pochovať na cintoríne, notár Schlieffer im to nedovolil.

Nevyberaný spôsob zastrašovania obyvateľov použili fašisti v obci Vondrišel (dnes Nálepkovo) v okrese Spišská Nová Ves. Tu 11. októbra 1944 zaistili Zuzanu Lesňákovú, ktorú na druhý deň na námestí verejne obesili. V deň popravy chytili aj raneného sovietskeho partizána, ktorého tiež odvliekli na námestie, kde ho obesili. Obe mŕtvoly nechali fašisti visieť na výstrahu obyvateľstvu týždeň. Až potom ich dali zahrabať. Exhumáciu obetí uskutočnili vondrišelskí občania 3. mája 1945. Obete previezli na miestny cintorín.31

Po obsadení Spišskej Novej Vsi nemeckými jednotkami 3. septembra 1944 začalo aj tu fašistické komando svoju represívnu činnosť. Jeho veliteľom bol major Eissert, ktorý sa so svojimi kumpánmi usadil na mestskom úrade. Hneď v prvé dni dal zaistiť viacero osôb, ktoré obvinil z toho, že proti nemeckému pancierovému vlaku prichádzajúcemu od Kysaku chceli pustiť železničný rušeň. Medzi zaistenými boli: Ing. Ernest Kemka, Ján Labanc, Lukačovský, Stanček, Duboviš, Július Chrapčiak a ďalší. Všetkých zaistených väznili v budove na letisku pri Spišskej Novej Vsi. Väznených predvolávali na výsluch, počas ktorého ich surovo bili obuškami po hlave. Chceli od nich vynútiť priznanie, že sa zúčastnili akcie proti nemeckému pancierovému vlaku a postavili sa na odpor nemeckým vojenským silám.32 Medzi zaistenými bola aj 42-ročná Marta Rosenthalová, ktorá sa však žiadnej protinemeckej činnosti nedopustila a väznili ju iba preto, že bola židovského pôvodu.

Začiatkom decembra 1944 po tri dni väzni František Motyka, Pavel Butvin a Hajberger chodili pod dozorom Nemcov kopať zákopy na letisko pri Spišskej Novej Vsi. Dňa 10. decembra 1944 fašisti priviezli na aute Martu Rosenthalovú a násilne ju stiahli k vykopaným zákopom. Potom jej jeden fašista strelil do hlavy. Obeť padla do zákopov. Iba čiastočne ju zahrabali a odišli.

O niekoľko dní po tomto zločine fašisti poslali na toto miesto Cigánov zo Smižian kopať zákopy. Tí našli telo mŕtvej ženy a oznámili to nemeckému dôstojníkovi. Dôstojník po poľsky odvetil, že je to čin partizánov a dal ju znovu zahrabať.33

Na veliteľstve Einsatzkommanda ZbV 27 v Spišskej Novej Vsi boli známi vyšetrovatelia: poručík Heinz Tangerman, Reiman a dr. Ing. Leschinský, ktorí používali pri výsluchu kruté metódy. Pri zatýkaní jednotlivých osôb využívali konfidentov. Takto sa v prvých dňoch Povstania k inžinierovi Eduardovi Rojkovičovi zo Spišskej Novej Vsi dostal istý muž s rodinou, ktorý sa vydával za Ukrajinca a hľadal uňho ochranu s tým, že sa obáva zaistenia Nemcami, a preto chce nadviazať spojenie s partizánmi. Ako sa neskôr ukázalo, tento provokatér odhalil celú sieť ľudí, ktorí udržiavali spojenie s partizánmi. Po jeho odchode bol hneď zaistený Ing. Eduard Rojkovič, Juraj Korchňak, Jozef Tarngel a ďalší.

Pri výsluchu sa Ing. Rojkovič nepriznal k spojeniu s partizánmi, za čo ho fašisti surovo zbili. Po celom tele mal tržné rany, ktoré mu veľmi zahnisali. Ani napriek hroziacej otrave vyšetrujúci fašisti nedovolili, aby ho ošetril lekár. Výsluchy robili v značne opitom stave.34

Pokiaľ ide o spojenie s partizánmi, fašisti zaistili a vyšetrovali aj manželku a dcéru Juraja Korchňaka. Nakoniec ich prepustili, ale dcéra sa musela denne v stanovenú hodinu hlásiť v služobni.

Zatknutiu začiatkom novembra 1944 neušiel ani Jozef Tarngel. Bol v podozrení, že spolupracuje s povstalcami a vie o zakopaných zbraniach. Tarngela vypočúval pór. Tangerman. Po surovom bití a vypočúvaní sa priznal, že vie o mieste, kde sa zbrane nachádzajú. Za asistencie vojakov wehrmachtu zbrane našli a vykopali.

Dňa 6. decembra 1944 fašisti zaistili aj železničného úradníka Jána Labanca zo Spišskej Novej Vsi. Toho tiež vyšetroval por. Tangerman a obvinil ho, že poslal proti nemeckému pancierovému vlaku lokomotívu, že rozdával zamestnancom železnice zbrane a podnecoval ich do boja proti Nemcom. Na základe tohto obvinenia ho odtransportovali do Nemecka, kde prešiel viacerými koncentračnými tábormi.

Pre podozrenie zo spolupráce s partizánmi a ilegálnym hnutím v Spišskom Hrušove fašisti zatkli Jána Tumela zo Spišskej Novej Vsi. Aj on sa dostal do rúk vyšetrovateľa pór. Tangermana. Pred vyšetrovaním mu zviazali ruky remeňom a do nich si musel prestrčiť kolená, medzi ktoré mu potom strčili palicu. Pri vyšetrovaní si Tangerman vynucoval priznanie. Keď však Tumel nič nevyzradil, mlátil ho, kým na ňom palicu nedolámal. Výsledok bol nulový. Napokon Tumela odvliekli do koncentračného tábora Ravensbruck.35

Za týmto bezcitným fašistom v ničom nezaostával ďalší vyšetrovateľ - dr. Ing. Leschinský. Vyšetroval Jozefa Dvorského a Valenta Pravlika. Pri vyšetrovaní bil Pravlika po tvári tak silno, že mu vybil všetky zuby. Potom ho sotil do väzenia a kolotoč vypočúvania sa opäť roztočil. Keďže mu nič nedokázali, napokon ho prepustili.36 Jozefa Dvorského po vypočúvaní fašisti poslali do koncentračného tábora Ravensbrúck. Aj ďalších zatknutých zo Spišskej Novej Vsi - Štefana Špadľona, Františka Belinu a Františka Kavalca - po vyšetrovaní na Einsatzkommande Zb V 27 odtransportovali do koncentračného tábora v Oranienburgu, odkiaľ sa už nevrátili.37

Podobný osud stihol i Valenta Koperdáka a občanov židovského pôvodu - manželov Stachlovcov a Satlera. Po vyšetrovaní ich fašisti väznili v Prešove a neskôr cez Orlov a Muzsinu odtransportovali do koncentračného tábora Ravensbruck. Odtiaľ sa nevrátil Stachl. Príslušníci Einsatzkommanda Zb V 27 z oporného bodu v Spišskej Novej Vsi väčšinu zatknutých väznili na vojenskom letisku pod lesom zvaným Smižianky, kde všetkých väzňov beštiálne povraždili. Začiatkom februára 1945, krátko po oslobodení Spiša Sovietskou armádou, sa pri vojenskom letisku našiel masový hrob. Pri exhumácii sa potvrdila totožnosť obetí. Šlo o Ing. Eduarda Rojkoviča, radcu banského úradu zo Spišskej Novej Vsi, Františka Motyku, robotníka zo Spišskej Novej Vsi, Pavla Butvina, robotníka zo Spišskej Novej Vsi, Horvátha (bližšie údaje o ňom nie sú známe), jedného neznámeho muža a Martu Rosenthalovú, obchodníčku zo Spišskej Novej Vsi.38

Druhý masový hrob na letisku bol objavený 17. novembra 1945, v ktorom boli tieto obete fašistickej zvole: Július Chrapčiak, obchodník zo Spišskej Novej Vsi, Ing. Vincent Straka, hlavný komisár Štátneho stavebného úradu v Spišskej Novej Vsi, František Korsák, robotník zo Spišskej Novej Vsi a Michal Karchňák.39

Okrem toho sa fašisti vyvŕšili na obyvateľstve Spiša represáliami proti obciam, ktoré podporovali partizánov. Tak vypálili 19. januára 1945 Rychnavu, kde úplne zhorelo 79 obytných domov, iba jeden zostal neporušený. Zničili aj všetky hospodárske staviská. Príčinou vypálenia bolo, že muži z obce odmietli poslušnosť nemeckému veleniu pri kopaní zákopov. Fašisti napriek protestom zhromaždili mužov z dediny a odvážali ich preč. Medzi Levočou a Kežmarkom sa však väčšine podarilo ujsť.

Aj pri Vyšných Ružbachoch špeciálna nemecká jednotka zákerne zlikvidovala troch neznámych sovietskych partizánov, ktorí navštívili horáreň pri Vyšných Ružbachoch v lese zvanom pod Kičorou, kde bol horárom spišský Nemec František Ščigulinský. Partizáni mu zobrali časť potravín, a len čo odišli, horár to oznámil súkmeňovcom. Čoskoro prišla k horárni nemecká jednotka a po stopách v snehu vysliedila, kadiaľ partizáni odišli. Tí si neďaleko horárne chceli odpočinúť, nakládli oheň a začali jesť. Vtom ich však neočakávane prepadli fašisti a granátmi všetkých troch na mieste usmrtili. Potom mŕtvoly previezli na miestny cintorín do Vyšných Ružbách, kde ich sami tajne pochovali.40 Na ceste medzi Spišským Štvrtkom a Levočou tragický osud stihol 37-ročného Viliama Golabu z Levoče, ktorý bol zamestnaný v Slovpole v Spišskej Novej Vsi. V osudný deň 18. januára sa vracal autom z Popradu do Levoče. Cestou ho zastavili nemeckí vojaci, medzi ktorými boli aj príslušníci nemeckej bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby. Po vystúpení z auta mu okamžite pištoľou strelili do brucha a na mieste zomrel. Ako dôvod tohto činu fašistom poslúžilo podozrenie, že spolupracoval s partizánmi.41 Pri Spišskom Štvrtku na vstupnej križovatke skupina nemeckých vojakov zastrelila 22-ročného slovenského vojaka Ľudovíta Hudeca z Vlkanovej (okres Banská Bystrica), ktorý sa viezol so skupinou ďalších slovenských vojakov na cisternovom aute. Ostatným jeho druhom sa podarilo ujsť. Pochovaný bol na miestnom cintoríne v Spišskom Štvrtku. Po oslobodení ho príbuzní previezli do rodnej obce.

V levočských lesoch pri horárni „Vinná" fašisti v nezistený deň zavraždili 40-ročného Ondreja Bendíka z Levoče. Prichytili ho, keď sa snažil doručiť potraviny a šatstvo prenasledovaným osobám, ktoré sa skrývali v tomto priestore. Po oslobodení bol pochovaný na cintoríne v Levoči.

Svoju pravú tvár fašisti ukázali aj 28. septembra 1944 v Levoči, keď zavraždili 31-ročného roľníka Jána Brincku. V ten deň Brinckovci skladali na dvore ďatelinu do šopy s niekoľkými mladšími príslušníkmi nemeckej národnosti, obyvateľmi Levoče. Medzi nimi bol aj Nikl, ktorý nemeckým vojakom ukázal na dvore stojacu manželku Jána Brincku. Tí ju postavili k múru a mierili na ňu puškami. Ďalší vojaci zatiaľ obkľúčili dom a prehľadali šopu, kde v ďateline našli Jána Brincku a bez vyzvania ho zastrelili. Potom v sprievode Nikla urobili domovú prehliadku. Hľadali zbrane a strelivo. Keďže nič nenašli a svoje zločinné dielo už vykonali, pobrali sa preč.42

Počas ústupových bojov nemeckých vojsk sa niekoľko rodín z obce Dvorce pri Levoči zdržiavalo v okolitých lesoch. Medzi nimi bol aj 28-ročný Jozef Pekarčík, maliarsky pomocník z Levoče. Keď do tohto priestoru vtrhli fašistickí vojaci, pre podozrenie z partizánskej činnosti ho zaistili a odviedli do Levočských kúpeľov, kde ho uväznili. Tu ho okrem iného využívali na nosenie munície a streliva do bojových línií. Počas ústupu nemeckých jednotiek pred Sovietskou armádou ho fašisti 20. januára 1945 v blízkosti Levočských kúpeľov zastrelili. Podľa rozčesnutého čela a strelnej rany v hlave možno usudzovať, že ho fašisti, keď javil známky života, ešte dobíjali.43

Pred príchodom frontu v druhej polovici januára 1945 nemecké prepadové jednotky v Poprade zaistili Juraja Jurčišina, Jozefa Babu, Jozefa Kosca a ďalšie dve neznáme osoby, vyviezli ich do poľa pri Poprade a tam povraždili. Všetkým strelili do tyla.

Fašistickú krutosť pocítili aj obyvatelia obce Jakušovce vo Svidníckom okrese, kam príslušníci nezistenej jednotky SS prišli 19. novembra 1944. Na druhý deň vyhlásili okamžitú nútenú evakuáciu všetkých občanov a opustenú dedinu podpálili. Zhorelo 22 domov. Na okraji lesa pri horiacej dedine zastrelili Juraja Pavlika, pretože ho prichytili v lese. Podobne pochodil aj jeho brat Andrej Pavlik, ktorý sa zdržiaval s rodinou po evakuácii v lese. Priviedli ho do susednej dediny Krišľovce do domu občana Konára. Tu mu vzali doklady, poviazali ruky, zatvorili v dome a dom zapálili. Andrej Pavlik zaživa zhorel. Keď sa neskôr Pavlikova manželka vrátila, našla ohorené telo svojho manžela v Krišľovciach. Chýbali mu končatiny. Fašisti mu ich zaživa odrezali.44

Tým však svoje smrtonosné dielo fašistickí vrahovia v Jakušovciach neukončili. Pre podozrenie zo spolupráce s partizánmi zaistili obyvateľov obce Michala Kurej a, Michala Smetanku a Michala Petričku a odviezli do väznice v Prešove. Vo väzení ich počas 10 dní vypočúvali a trýznili. Mimoriadne silne bili Michala Kureja, ktorému vytýkali že ako komisár obce mal nemeckému veliteľovi hlásiť príchod partizánov do dediny, a on to neurobil. Všetkých odvliekli na železničnú stanicu do Prešova, naložili ich do vagónov, v ktorých už bolo veľa občanov židovského pôvodu a odtransportovali do koncentračného tábora Sachsenhausen. Tam zostali až do 22. apríla 1945, keď ich oslobodila Sovietska armáda. Do Jakušoviec sa vrátil iba Michal Petričko; Michal Kurej a Michal Smetanka zahynuli v koncentračnom tábore.

V lese v blízkosti Jakušoviec fašisti zastrelili aj Jána Paľa z Rohožníka. V obci Dobrá vo Vranovskom okrese zavraždili päť ľudí, medzi nimi aj dvojročného chlapca. Násilnej evakuácii sa museli podrobiť i obyvatelia obce Brusnica vo Svidníckom okrese, keď tam 28. novembra 1944 vtrhli esesácke jednotky. V dome u Šafránkovcov zostala pre nevládnosť starenka Anna Prokopovičová z Vojtoviec. Pre zlý zdravotný stav nemohla evakuovať ani 62-ročná Mária Fečková z Jakušoviec, ktorá bývala v dome Jána Fečku. Fašisti v ten deň Brusnicu vypálili a obidve starenky v domoch zhoreli. Ich telá našli obyvatelia obce po návrate domov.45

Obec Košarovce bola veľmi aktívna v protifašistickom odboji a patrila do partizánskej oblasti. Partizáni zo zväzku Čapajev tu mali hlavné stredisko zásobovania potravinami a miestny mlyn tiež slúžil na ich účely. Tento fakt nezostával bez povšimnutia fašistického velenia na východnom Slovensku. V ranných hodinách 19. novembra 1944 vtrhli do obce nemecké vojenské jednotky a obsadili ju. Mužov, ktorí sa v tom čase nachádzali doma, sústredili na ceste v dedine. Pretože všetkých upodozrievali zo spolupráce s partizánmi, začali ich vypočúvať. Zvlášť sa zaujímali o rodinu Ireny Gusevovej, pretože sa od konfidentov dozvedeli, že v jej dome majú byť sústredené potraviny pre partizánov. Dostali aj informácie, že má fotografiu, na ktorej je spoločne s partizánmi.

Pravdou bolo, že dom Ireny Gusevovej slúžil ako distribučné zásobovacie stredisko partizánskej jednotky Čapajev. Okrem nej partizánom v Košarovciach veľmi pomáhal aj jej nevlastný syn Jozef Mati, ktorý vlastnil obchod v Stropkove a mal známosti s lekármi, takže partizánom dovážal potrebné veci, predovšetkým lieky.

V deň príchodu do Košaroviec fašisti pri razii zatkli celú rodinu. Okrem Ireny Gusevovej zaistili aj jej sestru, 42-ročnú Valériu Eliášovu s 12-ročným synom Jurajom a 36-ročného Jozefa Matiho. Všetkých zaistených previezli 19. novembra 1944 do obce spolu s jedným neznámym partizánom a zavreli ich do pivnice Jozefa Babjaka. Cez noc ich strážil jeden sudetský Nemec, ktorý dobre hovoril po česky (Jozef Babjak ho spoznal, lebo v rokoch 1937-1939 s ním slúžil v Krnove). Vojak povedal, že celá rodina bude zastrelená aj so sovietskym partizánom.

Na druhý deň piati vojaci zobrali Jozefovi Matimu a obidvom ženám kožuchy, hodinky, prstene, náušnice a iné cenné veci. Korisť si odniesli do auta. Potom ich odviedli do domu Jána Meričku, kde ich vyšší dôstojníci vypočúvali. Po výsluchu ich viedli hore dedinou k senníku Babjakovho otca a zatvorili doň. Zápalnými strelami senník podpálili a všetci zaistení v ňom zhoreli. Neznámy partizán sa pokúsil ujsť, ale ho pri úteku zastrelili.46

V ranných hodinách 19. novembra 1944 v Nižnej Sitnici v okrese Vranov nastala prestrelka medzi partizánmi a nemeckou jednotkou, ktorá bola v presile, preto partizáni museli ustúpiť. Počas ústupu sa im podarilo zničiť most, čím prekazili ďalší presun nemobilných jednotiek. Po príchode hlavných síl dedinu, podobne ako susedné obce, obsadili nemecké vojská. V dome Michala Obeštera sa usídlilo veliteľstvo okupačných jednotiek. Hneď nato sa začala razia. Počas nej zaistili 30-ročného roľníka Juraja Boháča, 35-ročného roľníka Jozefa Kráka a 50-ročného Jána Vasiľova. Vypočúvali ich v dome Halasa a počas výsluchu veľmi surovo bili, takže každý z vypočúvaných bol dokrvavený. Napokon k nim doviedli ešte 45-ročného stolára Eliáša Macka z Pritulian a všetkých zaistených odviedli do jedného cigánskeho domu, kde ich zatvorili a zaživa upálili.47

V ten istý deň doviedli nemeckí fašisti do Nižnej Sitnice 44-ročného komisára obce Michala Karpača, roľníka z Giroviec, jeho 22-ročného syna Michala, úradníka notárskeho úradu v Košarovciach a spolu s ďalším neznámym mužom ich zatvorili do stodoly Jozefa Bangu, ktorú zapálili a v nej všetci zhoreli.48

Okrem týchto brutálnych vrážd fašisti 17. novembra 1944 za dedinou spáchali ďalší zločin - zastrelili 32-ročného Jána Milčáka, roľníka z Ohradzian a 21-ročného Michala Hija, roľníka z Vyšnej Jedľovej, ktorého chytili ako evakuanta v Piskorovciach. Po oslobodení obce boli obete pochované v spoločnom hrobe na miestnom cintoríne v Nižnej Sitnici, okrem Jána Milčáka, ktorého rodina pochovala v Ohradzanoch.

Zvoľu fašistov pocítili 8. septembra 1944 aj obyvatelia obce Nemcovce v Prešovskom okrese. Zaistili Jána Dzuriu, Andreja Jancalu, Andreja Klimu, Juraja Ďuraša, Ladislava Martinku a komisára obce Jána Gazdačku. Nákladným autom ich odviezli do osady Miroľa. Po krátkom výsluchu ich za osadou pod lesom zvaným Dubník postrieľali a na mieste zahrabali. Po niekoľkých dňoch ich príbuzní objavili a pochovali na miestnom cintoríne v Nemcovciach.49

V obci Marhaň v bývalom Giraltovskom okrese fašisti zriadili vojenský poľný súd. Po odchode nepriateľa našli občania na mieste mučenia 16 mŕtvych. Všetci zavraždení mali ruky zviazané za chrbtom, boli povyzliekaní donaha a strelení do tyla. Medzi nimi bola aj jedna žena.

Fašistická krutosť postihla 9. novembra 1944 aj rodinu Stankovciovcov v Hostoviciach v Humenskom okrese. Vojaci wehrmachtu našli v dome matku Stankovciovú s triapolročným chlapčekom a obviňovali ju, že pomáha partizánom. Potom ju násilne vytiahli na dvor aj s dieťaťom, ktoré držala na rukách. Jeden vojak na ňu vystrelil dávku zo samopalu. Dieťa bolo na mieste usmrtené. Ťažko zranená matka ostala ležať v kaluži krvi na dvore. Fašisti opreli mŕtve dieťa o múr domu a tri dni ho nedovolili pochovať. Matku hodili na povoz medzi svojich ranených vojakov a odviezli do Prešova. Z ťažkého zranenia sa napokon po dlhej dobe vyliečila.50

Brutalita hitlerovcov voči civilnému obyvateľstvu sa prejavovala i počas ústupu pred Sovietskou armádou. Dňa 24. novembra 1944 po vypálení Veľkých Ozoroviec v Trebišovskom okrese zastrelili fašisti v tejto dedine 14-ročného chlapca Hašťáka. Ako dôvod uviedli, že sa im zdal podozrivý. Počas vypálenia obce zhorela v pivnici chorá nevládna starenka, ktorá nemohla evakuovať. Pri týchto represáliách fašisti zastrelili aj štyroch občanov židovského pôvodu. Museli si vykopať jamy, do ktorých ich vzápätí postrieľali. Obeť, ktorá po streľbe ešte javila známky života, beštiálne dobili lopatou.51

Od júna 1944 v oblasti Dargovského priesmyku robili fašistické tylové jednotky prípravné práce na front. Stovky občanov podhorských obcí a vyhnaní obyvatelia zo vzdialených dedín Ondavskej nížiny museli kopať zákopy a stavať protitankové prekážky. Sečovské ortskommando pod hrozbou zastrelenia nútilo obyvateľov do opevňovacích prác na 30-kilometrovom úseku východného úpätia Slanských vrchov. V Bačkove zriadilo zaisťovací tábor, kde boli stovky deportovaných účastníkov SNP, zajatcov a politicky nespoľahlivých ľudí. Pod dozorom gestapa a poľných žandárov wehrmachtu nútili deportovaných vykonávať rôzne práce vojenského významu. Sprísnený dozor v tábore, najmä po vyhlásení stanného práva na východnom Slovensku, nedovoľoval styk deportovaných s miestnym obyvateľstvom.

Dňa 26. novembra 1944 fašisti vyhnali všetkých obyvateľov Bačkova do hôr a dedinu zapálili. Popolom ľahlo 112 domov a stavísk, zahynulo 7 nevládnych občanov.

Zúrivosť fašistov sa prejavovala i počas obranných bojov. Svedčí o tom tragický príbeh sovietskeho vojaka Alexeja Mironoviča Betiuka. Pri útoku koncom novembra 1944 padol do pasce a nepriateľskí vojaci ho zajali pri osade Čalovka, asi 10 kilometrov od Sečoviec. Pri výsluchu mu fašista zahasil cigaretu na tvári a potom ho zverský zohavil, odrezal mu časť nosa a uší, pretože nechcel prezradiť vojenské tajomstvo. Keď v bolesti omdlel a spadol na podlahu, poliali ho vodou a začali vypočúvať znova. Ani potom však nič neprezradil. Pred zastrelením ho zachránila iba náhoda - v kritický čas došlo k delostreleckému prepadu, počas ktorého sa mu. podarilo ujsť. Na úteku padol do bezvedomia. Ležiaceho Betiuka našli spolubojovníci, ktorí ho dopravili do bezpečia.52

Ešte krutejší osud postihol sovietskeho partizána Vladimíra Bulanova, príslušníka partizánskeho zväzku Stalin. Bulanov spolu so Šašom Ivajlovom šli na prieskum do obce Rokytov v bývalom Medzilaboreckom okrese. Tu ich nečakane prepadli fašistickí vojaci. Ivajlovovi sa podarilo ujsť, no Bulanov padol do zajatia. O nejaký čas zajatca dopravili na nemecký štáb k fašistickému dôstojníkovi na výsluch. Na kladené otázky však Bulanov neodpovedal. Začali ho biť trstenicou po celom tele, ale nič tým nedosiahli. O krátky čas potom prišli dvaja gestapáci, chytili ho pod paže a vyvliekli von. Tam bol pripravený stojan, v ktorom sa nedalo pohnúť. Jeden z gestapákov škrtol zápalku a začal mu páliť prsnú bradavku, druhý zapálil kus papiera a položil mu ho pod koleno. Keď ani potom neprehovoril, prinútili ho ľahnúť si na lavicu, kde ho pripútali. Na pokyn gestapáka prišiel vojak s rozžeravenými kováčskymi kliešťami a stlačil mu lýtko. Mučenie neviedlo k žiadnemu výsledku. Na tretí deň ho potom odvliekli do práčovne, ktorú využívali na mučenie. Posadili ho do kotla, v ktorom bola studená špinavá voda. O chvíľu prišiel vojak s drevom a začal pod kotlom rozkladať oheň. Potom ho z kotla vytiahli a výsluch začal znova. Keď sa ani tak od neho nič nedozvedeli, zobrali ho a viedli smerom k jednej priepasti, kde ho chcel fašistický dôstojník zastreliť. Tu sa zajatému partizánovi podarilo ujsť.53

V druhej polovici októbra 1944 do dediny Miňovce vo Svidníckom okrese prišla početná esesácka jednotka, ktorá sa zúčastňovala vojenských prepadov proti partizánom a zisťovala, kto v okolitých dedinách partizánom pomáha. Veliteľom tejto jednotky bol Kuman a ubytoval sa v dome Márie Prokopovičovej. Mal dvoch pomocníkov hovoriacich po ukrajinsky; jedného oslovovali Ivan a druhého Vasiľ. Jeden mu robil tlmočníka, druhý sa mu staral o koňa. Kuman bol vyššej silnejšej postavy a v styku s obyvateľmi bol veľmi surový. Často sa vyhrážal a ohrozoval ľudí pištoľou.54

Dňa 19. novembra 1944 vtrhol so svojou jednotkou v počte asi 100 mužov z lesa Dubina od Mrázoviec do Tokajíka. Pretože príchod fašistov do obce bol neočakávaný a rýchly, ujsť sa podarilo iba niekoľkým občanom. Potom fašisti chodili z domu do domu a sústreďovali mužov pri kostole. Komisárovi obce Petrovi Pánovi hneď v jeho dome zviazali ruky. Podobný osud stihol aj bratovho syna Jána Pána, na ktorého naďabili v jeho vlastnom dome. Obidvoch poviazaných priviedli k ostatným mužom pri kostole. Napokon ešte pre každý prípad urobili fašisti záverečnú raziu, a keď ďalších mužov nenašli, sústredených zoradili do trojstupu. Celý zástup sa pohol smerom do dediny Brusnica. Po stranách šli dvaja ozbrojení fašisti s guľometmi a ďalší dvaja zaisťovali vzadu. Eskortovaných mužov potom asi kilometer a pol za dedinou na lúke pod Pereliskom zastavili. Tu ich preskupili do trojradu. Kuman vytiahol z brašny kus papiera a podal ho jednému z vojakov (pravdepodobne Ukrajincovi). Ten spustil: „Vy ste dávali partizánom každý druhý deň jesť. Vy ste partizánska légia, pomáhali ste partizánom, s nimi ste bojovali a našich chlapov zabíjali. Vaše ministerstvo nariadilo chlapov vystrieľať a valal (obec) vypáliť."55

Darmo muži prosili o milosť. Ozvali sa výstrely z guľometu a 34 nevinných mužov padlo na zem. Fašisti dokončili svoj hrozný čin, keď chodili od jednej obete k druhej a tých, čo prejavili známky života, dobíjali výstrelom do hlavy. Istej smrti ušli len dvaja občania - Michal Medvid a Andrej Stropkovský -, ktorí ťažko ranení zostali nehybne ležať až do odchodu popravnej jednotky.

Zavraždení boli títo občania Tokajíka: Michal Medveďz-Šafranko, Ján Medvedz-Polaščík, Ján Kaňuk, Ján Pán, Juraj Zeleňák, Peter Pán, Ján Medvedz, Jozef Medvedz, Ján Medvedz-Kľučár, Jozef Medvedz-Kľučár, Peter Medvedz-Kľučár, Juraj Medvedz, Peter Medvedz, Ján Medvedz-Vrábeľ, Michal Medvedz-Hreško, Michal Medvedz-Hreško ml., Ján Pavúk, Mikuláš Céčko, Ján Medvedz-Mindák, Juraj Stropkovský, Peter Vrábeľ, Ján Vrábef ml. a Juraj Hudák.

Ďalší zavraždení boli v Tokajíku evakuovaní, a to: Ján Gombár zo Stropkova, Juraj Kačmár st. a Juraj Kačmár z Tisinca, Andrej Neila z Čertižného, Ján Kriško ml., Peter Kriško, Peter Miškovský-Paňko a Jozef Viľchovský z Vyšného Orlíka. Zavraždení boli ledabolo zahrabaní. Až po oslobodení obce Sovietskou armádou ich občania previezli na miestny cintorín v Tokajíku a pochovali.56

Po rozbití republiky fašistickým Nemeckom okupovalo južné oblasti východného Slovenska horthyovské Maďarsko. Aj na tomto území zavládol hneď od začiatku krutý fašistický režim. Od polovice novembra 1944 do 18. januára 1945 poslali nyilašovci v Košiciach najmenej 1200 ľudí do koncentračných táborov a najmenej 530 osôb popravili. Mimoriadne brutálne sa nyilašovskí vrahovia zachovali v októbri 1944 na košickej železničnej stanici, kde kyanovodíkom v transporte vo vozňoch z Miškovca usmrtili 220 bezbranných ľudí - deti, ženy, mužov, starcov židovského pôvodu. Na tento účel si zavolali špeciálnu jednotku z Prešova.57

Aj formy ich výsluchov boli bezohľadné, a neraz pripomínali stredoveké mučenie. Ich obľúbenou metódou bolo bitie policajnými obuškami po chodidlách a pätách, až sa nohy premenili na jednu opuchlinu, pichanie špendlíkom pod nechty, bitie po tvári a celom tele, prepichovanie uší, polievanie zamdletých studenou vodou atď.58

Pri výsluchoch títo fašisti s obľubou používali elektrické šoky, medzi nimi aj „stípik". Mučeného vytiahli na stíp, pričom sa špičky nôh slabo dotýkali zeme. Ruky mal zviazané vzadu a zavesené na štípe. Vytiahnutý visel takto dokiaľ neomdlel, alebo nezačínal modrieť. Potom ho polievali studenou vodou, kým neprišiel k vedomiu. Takto sa celý proces opakoval niekoľkokrát.

Teror v južných oblastiach východného Slovenska okupovaných horthyovcami sa zosilnil najmä roku 1944, keď Hitler vyslal do Maďarska svojho splnomocnenca Adolfa Eichmanna kvôli deportovaniu antifašistický zmýšľajúcich ľudí, najmä občanov židovského pôvodu. Za pomoci príslušníkov Strany šípových krížov začal svoju „prácu" uskutočňovať v Mukačeve a v Košiciach. V neľudských podmienkach potom 1300 deportovaných väznili vo väznici v Sátoraljaújhely (dnes na československo-maďarských hraniciach pri Slovenskom Novom Meste).59

Ťažké podmienky vo väznici a neľudské zaobchádzanie donútili väzňov pripraviť plán úteku. Čakali len na vhodnú chvíľu. Dňa 22. marca 1944 pred štvrtou hodinou popoludní sa väzni na dohovorený signál zmocnili zbraní. Žiaľ, táto dobre premyslená akcia sa napokon skončila zle. Keď jeden väzenský dozorca zistil, že v budove je akýsi nezvyklý ruch, poplašnými výstrelmi upozornil maďarské, nemecké a policajné jednotky na pravdepodobnú vzburu. Prvá časť väzňov vyrazila bránu väznice a prenikla do ulíc, kde odzbrojila dvoch maďarských strážnikov. Táto skupina sa snažila zachrániť útekom na Slovensko. Druhá skupina väzňov sa už dostala do paľby fašistických zbraní. Tretiu skupinu zahnali späť na väzenský dvor. Nemecké motorizované jednotky obsadili cestné a železničné komunikácie a väzňov začali chytať. Iba niekoľkým sa podarilo dostať až k lesu, alebo sa ukryť v meste. Fašisti postrieľali na úteku 53 vzbúrencov. Potom obkľúčili väznicu a začali väzňov odzbrojovať, no tí sa bránili, ale pre nedostatok streliva dlho nevydržali odolávať presile. Fašisti zaútočili granátmi, vnikli do väzenia a do zabarikádovaných ciel. Väzňov pozháňali na dvor, kde ich mučili. Vojenský súd, ktorý potom zasadal, odsúdil 11 vzbúrencov na trest smrti. Popravná čata rozsudok hneď vykonala. Ostatných porozdeľovali do pracovných rôt alebo deportovali do nemeckých koncentračných táborov. V tomto nerovnom boji prišlo o život 74 vzbúrencov. Medzi nimi boli aj viacerí Košičania.60

Bezcitnosť stúpencov hnedého teroru sa prejavila v Košiciach i 5. januára 1945. Tu bez rozsudku povešali na stromy na hlavnej ulici 12 väzňov. Pri poprave používali traja kati nákladné auto, z ktorého väzňov vešali. Aby vrahovia zastreli pred verejnosťou svoju neľudskosť, dali každému väzňovi na prsia štítok, na ktorom boli takéto obvinenia: bol som vojenský zbeh, bol som partizán, zúčastnil som sa komunistického sprisahania a iné. Obete viseli na výstrahu obyvateľstvu štyri dni. Až na štvrtý deň mestský lekár dr. Mernády zavolal nyilašovského pohlavára Gyarmathyho a oznámil mu, že zákon nedovoľuje zo zdravotných dôvodov nechať mŕtvoly dlhšie ako 48 hodín bez pohrebu. Na to Gyarmathy odpovedal: „Tí psí by mali visieť aspoň štrnásť dní, ale zveste ich! Ja som ich zavesiť nedal. Mňa do toho nič ..." Obete nemal kto zvesiť, lebo každý sa bál dôsledkov. Len v nočných hodinách ich zobrali a pochovali.61

Okrem toho nyilašovskí vrahovia v Košiciach zastrelili mnoho ďalších ľudí: pri Gajdošových kúpeľoch 3 osoby, na Bankové 11 osôb, pri Rudníku 10 osôb, v lese „Chvalabohu" 10 osôb, v Petrovom sade 5 osôb, pri železničných blokoch 14 osôb, pri mestských kúpeľoch 5-6 osôb, v Čermeli občana Tosta z Košíc, pri továrni Polio 3 osoby, pri Kalvárii 6-8 osôb, v Čermelskom údolí 2 osoby, v dedine Veľká Ida občana Kocku z Košíc, v Krásnej nad Hornádom 2-3 osoby.62

Nyilašovci vraždili ešte dva dni pred príchodom Sovietskej armády do Košíc 17. januára 1945. V tento deň prišli na policajné riaditeľstvo po svoje obete, z ktorých si vybrali šestnásť, medzi nimi aj tri ženy. Pätnástich zavraždili pri ťahanovskom tuneli. Túto hrôzu prežila len Mária Vantúchová.63

Bezohľadne sa horthyovskí fašisti zachovali aj v obci Garaň (dnes Hrán) v Trebišovskom okrese. V rokoch 1940-1945 si v tunajšom kaštieli zriadili internačný tábor, kde väznili tisícky protifašistických bojovníkov - Slovákov, Ukrajincov, Maďarov a Rumunov. V čase SNP nyilašovci odtiaľto deportovali viac ako dvetisíc internovaných na opevňovacie práce a do koncentračných táborov. Zachránili sa z nich iba niekoľkí. Pred príchodom Sovietskej armády príslušníci Strany šípových krížov umučili a postrieľali v tomto tábore posledných väzňov a ušli pred spravodlivým trestom.64

Dňa 20. septembra 1944 v chotári obce Byšta v Trebišovskom okrese zoskočila skupina štyroch maďarských partizánov vyslaných zo Sovietskeho zväzu, medzi ktorými bola jedna žena. Partizáni v tejto časti juhovýchodného Slovenska mali plniť pred príchodom frontu spravodajské úlohy, no hneď po zoskoku ich prepadli horthyovskí fašisti. Pritom ťažko zranili partizánku, ktorú dovliekli do dediny, kde ju nahú spolu s padlými partizánmi nechali uprostred dediny na výstrahu obyvateľom. Až neskôr dali súhlas, aby občania obete pochovali.65

Podobný príbeh sa odohral aj na Morskom oku v Michalovskom okrese. Počas okupácie táto časť pripadla horthyovskému Maďarsku a pred vypuknutím Slovenského národného povstania tu bola vysadená desantná skupina sovietskych partizánov. Z týchto partizánov jeden dopadol na hladinu jazera a utopil sa. Partizánka-radistka sa pri zoskoku zranila. Horthyovskí fašisti pri prečesávaní lesa v okolí jazera zbadali na hladine padák, čo ich potom nabádalo hľadať ďalej. Nastala prestrelka horthyovských vojakov so skupinou ďalších partizánov a poranenou partizánkou, ktorá nakoniec v boji hrdinsky padla. Potom ju spolu s utopeným partizánom horthyovskí vojaci odviezli do Remetských Hámrov, kde si na obetiach vŕšili svoj hnev. Horthyovskí vrahovia vystavili mŕtve nahé telá uprostred obce pri hostinci Hangyiho, kde ich nechali pol dňa. Až potom dali súhlas na ich pochovanie.66

Z uvedených zločinov vidno, že fašistické represálie na východnom Slovensku vyvrcholili v jesenných mesiacoch roka 1944, keď fašistické vojská ustupujúce pred Sovietskou armádou, v snahe vyčistiť si tyl, používali veľmi tvrdé represívne opatrenia nielen proti partizánom, ale aj proti civilnému obyvateľstvu. V rámci zdokonaľovania nemeckého obranného systému nútili civilné obyvateľstvo kopať zákopy a podporovať nemeckú armádu.

Mimoriadne veľké škody fašisti spôsobili počas ústupu aj na hmotnom majetku. Vyviezli mnoho zariadení zo závodov a na dedinách okrádali obyvateľov o dobytok a poľnohospodárske plodiny. Len z bývalého Prešovského kraja v jeseni 1944 vyviezli 2000 ošípaných, 1381 oviec a 1640 kusov hovädzieho dobytka. Z celej expozitúry Slovpolu v Prešove vyviezli materiál v hodnote 30 miliónov korún.67

Celkove represáliám, ktoré uskutočnilo Zvláštne komando ZbV 27 na východnom Slovensku, padlo za obeť 275 osôb. Po odchode komanda tu zostalo 36 masových hrobov a 44 vypálených obcí.

Zvlášť kruté bolo vyvrcholenie fašistických represálií na partizánoch a civilnom obyvateľstve, ktorých obete sa našli v 17 masových hroboch, kde bolo viac ako 200 usmrtených. Vyše 110 osôb fašisti odvliekli do koncentračných táborov, kde mnoho z nich zahynulo.68

Taký bol výsledok fašistickej zvole na východnom Slovensku.I napriek tejto hroznej bilancii tu nádej v nový život zostala, pretože do obcí a miest tohto kraja vstúpili osloboditeľské vojská Sovietskej armády a 1. československého armádneho zboru v ZSSR a priniesli dlho očakávanú slobodu.