Experti USA sa boja porážky od Ruska a Číny

Ani nezbadáte, kedy sa znovu rozhoria osvienčimské pece
Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu pripadá na 27. január. Dátum nebol
vybraný náhodne: práve 27. januára sovietske vojská oslobodili Osvienčim, známy
koncentračný tábor, v ktorom nacisti zavraždili 2,8 miliónov obetí, najmä Židov.
Podaktorí zareagovali na tento dátum takými alebo onakými podujatiami, ktoré mali
pripomenúť to, čo sa vtedy udialo, iní ho ohundrali: je to už otravné, bolo to tak dávno, a
vôbec, treba si neustále pripomínať tie staré udalosti?
Skúsenosti, a to aj nedávne, ukazujú, že treba. Lebo keď si ľudia nepamätajú minulosť,
začínajú si ju vymýšľať, a vymyslená minulosť sa stáva základom neveľmi peknej
prítomnosti.
Nedá sa povedať, že hodnoty, ktoré vyznáva súčasné ľudstvo, sa vykryštalizovali vďaka
víťazstvu nad fašizmom. S samozrejme, vykryštalizovali sa oveľa skôr. Ale ustálili sa ako
niečo, čo sa rozumie samo sebou, práve po tom, ako ideológia, ktorá dôsledne poprela
humanistické dedičstvo ľudskej (a v prvom rade nemeckej) kultúry, ukázala, čoho je schopná,
a potom utrpela porážku.
Všeobecnú deklaráciu ľudských práv prijala Organizácia spojených národov 10. decembra
1948 pod dojmom neslýchaných zločinov, ktoré boli v pamäti ešte veľmi čerstvé. Ako sa
hovorí v preambule Všeobecnej deklarácie, spísaná bola, „pretože ignorovanie ľudských práv
a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva“.
Práve odmietanie nacistického barbarstva dlhú dobu pôsobilo (a stále pôsobí) ako poistka
proti návratu podobného barbarstva (možno oblečeného do iných foriem). Preto si treba veľmi
pozorne všímať snahy o odstavenie tejto poistky.
Keď mi tvrdia, že komunizmus sa rovná nacizmu a ZSSR Tretej ríši, že nacisti mali len
elegantnejšie uniformy, príde mi na um jedno slovo: Osvienčim (správnejšie Auschwitz-
Birkenau).
Medzi ľuďmi, ktorí podpálili pece v Auschwitzi-Birkenau, a ľuďmi, ktorí tieto pece
uhasili, je rozdiel. Ak ho nebadáte, nezbadáte ani to, kedy sa osvienčimské pece rozhoria
znovu.
Myšlienka, že druhá svetová vojna, ktorú my voláme Veľká vlastenecká, bola zápasom dvoch
rovnako monštruóznych totalitných režimov, neznamená nejaké mimoriadne zásadné
netolerovanie komunizmu. Znamená tolerovanie nacizmu.
Ak sa pre vás NKVD rovná SS, neznamená to, že nenávidíte NKVD. Možno nenávidieť
NKVD a takéto prirovnania nevyslovovať. Znamená to, že SS pre vás nie je väčšie, ale v
dôsledku omnoho menšie zlo, že vás už nevzrušujú pochody na počesť SS, fakľové sprievody
alebo heslá o etnickej čistote. V skutočnosti je vám ľahostajné, kto, len aby to nebolo NKVD.
Druhá absurdná myšlienka, ktorá vyplýva z očividnej neznalosti dejín: "Hitler aspoň
nevyvražďoval svojich".
Práve naopak, Hitler prenasledoval svojich spoluobčanov, tým vlastne začal, či už to boli
vnútrostranícki politickí protivníci (reálni alebo potenciálni), aktívni odporcovia nacizmu
alebo aspoň tí, čo neprejavovali búrlivé nadšenie. Prenasledoval sociálnych demokratov,
katolíkov, protestantov patriacich do tzv. Vyznavačskej cirkvi, ale aj mnohých ďalších.
Ale svojich reálnych alebo predpokladaných protivníkov prenasleduje každá tyrania, to
nebolo nič nové.

Nový bol program takzvanej eutanázie, to jest usmrcovania nevyliečiteľne chorých a
práceneschopných občanov. Nové bolo systematické prenasledovanie občanov židovského
pôvodu, a to nezávisle od ich presvedčenia alebo správania.
Mohli patriť medzi komunistov alebo antikomunistov, judaistov, ateistov alebo kresťanov,
mohli byť neochvejnými členmi židovskej komunity alebo naopak úplne asimilovanými
Nemcami, a to tak z hľadiska jazyka a kultúry, ako aj vlastného sebauvedomenia, mohli byť
kozmopolitmi alebo naopak horlivými nemeckými patriotmi. Mohli to byť dokonca veteráni
prvej svetovej vojny, ktorí prelievali svoju krv za Nemecko, vojnoví invalidi, nositelia
štátnych vyznamenaní – nič z toho nemalo nijaký význam.
Všetkých týchto ľudí najprv poosočovali, pozbavili práv, potom aj slobody a napokon ich
kruto povraždili. Národní socialisti hanebne vraždili svojich lojálnych a poslušných občanov
spolu s ich rodinami vrátane nemluvniat, a to z dôvodov, ktoré nemali nič spoločného s ich
správaním. Ide o dobre známu skutočnosť.
Vo svetle dejín treba prehodnotiť ešte jednu tézu, a tou je viera v osvietenie plynúce zo
Západu.
Táto téza je úzko spojená s vierou v pokrok. Predpokladá sa, že krajiny, ktoré dosiahli väčší
pokrok vo vede, ekonomike a celkovom blahobyte, sú na vyššom stupni vývinu, preto sa treba
usilovať o ich dostihnutie a vo všetkom ich napodobňovať.
Nuž, niekedy nie je na napodobňovaní a úsilí o dostihnutie nič zlé, ale takéto správanie nie je
vždy namieste. Občas je lepšie, keď sa pokrokovými nápadmi nenecháme až tak očariť.
Pokrok neznamená iba prekonávanie starých foriem zla, ale aj zrod nových.
Ideológiu nacizmu nevymysleli nejakí obmedzení zadubenci v krčme pri pive. Nešlo o nejaký
náhly záchvat pomätenosti. Bolo to vyvrcholenie dlhodobého intelektuálneho procesu, ktorý
prebiehal v celom západnom svete.
Myšlienka o rasovej nadradenosti sa objavila u francúzskych aristokratov, ktorí
odôvodňovali svoje privilégiá tým, že údajne pochádzajú z germánskeho kmeňa
Frankov, a preto majú vrodené právo vládnuť nad plebejcami keltského pôvodu.
Táto doktrína sa neskôr veľmi rozmohla v anglojazyčnom svete, vo Veľkej Británii a v USA,
kde sa harmonicky dopĺňala s istou interpretáciou evolučnej teórie.
Na začiatku 20. storočia sa aj uznávaní vedci nazdávali, že ľudské rasy sú v rôznych štádiách
prechodu od zvieraťa k človeku: príslušníci čiernych plemien sú veľmi blízki opiciam a úplne
vyspelí ľudia sú príslušníkmi takzvanej teutónskej rasy, ku ktorej patria obyvatelia severnej
Európy, hovoriaci germánskymi jazykmi. Íri z rasového hľadiska zaujímajú nižšie miesto ako
Anglosasi, Taliani ešte nižšie a Slovania ešte nižšie.
Teraz je to takmer neuveriteľné, ale vtedy sa to považovalo za absolútne vedecké, napríklad
sa organizovali expedície, ktoré rozkopávali cintoríny austrálskych domorodcov a na
nájdených lebkách sa pokúšali vedecky dokázať, že pôvodní Austrálčania sú "prechodnou
formou" od neandertálcov k súčasným ľuďom.
A "barbarské činy, urážajúce svedomie ľudstva", si treba pripomínať, a to nie preto, aby sme
niekomu niečo vyčítali (všetci títo hrdlorezi sú dávno mŕtvi), ale aby sme pochopili, ako to vo
svete chodí. Civilizácia, humanita (nech je akokoľvek relatívna), aj tá najmenšia predstava o
hodnote ľudského života – toto všetko sú veľmi krehké veci. Vyžadujú si opatrné
zaobchádzanie. A ku všetkým pokusom o rehabilitáciu nacizmu treba pristupovať s nulovou
toleranciou.

Sergej Chudijev, publicista, teológ

16
mar
2018

Komentovať

Váš e-mail nebude publikovaný.
*