Konečne sme o malý krok vpred, je dôvod na oslavu?

Písal sa 6. október 2016, významný deň v našej histórii, tak ako každý rok sme si
pripomínali výročie Karpatsko – duklianskej operácie. Ale tento deň bol pre nás
významný aj inou významnou skutočnosťou. Práve v tento deň počas osláv na Dukle
predstavitelia troch občianskych združení Klubu generálov Slovenskej republiky,
Slovenského zväzu proti- fašistických bojovníkov a Zväzu vojakov Slovenskej republiky
podpísali spoločnú výzvu adresovanú trom najvyšším ústavným činiteľom – prezidentovi
Slovenskej republiky Andrejovi Kiskovi, predsedovi Národnej rady Slovenskej
republiky Andrejovi Dankovi a predsedovi vlády Slovenskej republiky Róbertovi Ficovi,
na vybudovanie Pomníku neznámeho vojaka v hlavnom meste Slovenskej republiky
v Bratislave.
Vybudovanie pomníku ako protokolárneho miesta v hlavnom meste Bratislava má
symbolizovať storočné zápasy slovenského národa za slobodu a sebaurčenie na vlastnom
území, pripomínať si s úctou všetky obete, ktoré sa pričinili o náš dnešok. V uvedenej výzve
bol pomník charakterizovaný ako neutrálny, neviažuci sa na žiadnu historickú udalosť ani
ideológiu, tak ako je tomu snáď vo všetkých európskych hlavných mestách, ale aj inde vo
svete. Od najvyšších ústavných činiteľov sme očakávali výraznú a jasnú podporu, no nestalo
sa tak. Nepomáhali urgencie, nepomáhali pripomenutia, že tí padlí si nevšímavosť nezaslúžia.
Od podpísania a zaslania výzvy uplynulo nekonečných dva a pol roka (presnejšie 30
mesiacov), kedy vláda Slovenskej republiky na svojom rokovaní dňa 3. 4. 2019 uznesením
č.146/2019 schválila spoločný materiál ministra obrany a ministra financií SR „Ideový zámer
zriadiť Hrob neznámeho vojaka ako protokolárne miesto Slovenskej republiky v hlavnom
meste Slovenskej republiky Bratislava".
Je treba si položiť niekoľko otázok: prečo to trvalo tak dlho, prečo hrob a nie
pomník (na vybranom mieste sa nenachádza hrob žiadneho vojaka), prečo bolo vybrané
uvedené miesto (parčík pri Úrade vlády SR), keď vo výzve bolo navrhnuté iné a dôstojnejšie
(my sme navrhovali Námestie slobody), prečo v uvedenom materiáli nie je ani najmenšia
zmienka o vyzývateľoch tohto zámeru (asi si to nezaslúžime)/ a možno aj ďalšie otázky, na
ktoré sa nás nikto neopýtal.
A čo považujem za nedôstojné je to, ako o tejto téme informujú niektoré médiá.
S iróniou hraničiacou s opovrhovaním. Za sprievodu Krylovej piesne „Píseň neznámeho
vojína“ kritizujú vládu našej vlasti, že si zmyslela stavať vlastný pomník. Tento pomník ale
nie je o politikoch, ani o novinároch. Je o všetkých vojakoch, i tých bezmenných, ktorí padli
za svoju vlasť. A to bola naša myšlienka, vzdať im úctu.
Vrátim sa k úvodu príspevku, sme o krok vpredu a je dôvod na oslavu? Vo vojenskej
terminológii by sme to mohli zhodnotiť konštatovaním, že bitku sme síce vyhrali, ale vojnu
ešte nie. Osobne by som bol rád, keby sme okrem všetkých významných výročí a sviatkov
mohli konečne oslavovať aj deň víťazstva zdravého rozumu. Určite by to bol krásny sviatok
pre nás všetkých.
Generál Tibor Gaplovský, tajomník KG SR
Bratislava, 7. 4. 2019

27
apr
2019

Komentovať

Váš e-mail nebude publikovaný.
*