Mnichovská zrada: Mobilizácia a následné podvolenie. Zradili nielen západné mocnosti.

Mnichovská zrada: Mobilizácia a následné podvolenie.
Zradili nielen západné mocnosti.

September roku 1938 postavil Európu na prah novej Veľkej vojny. Málokto si to v plnej
miere uvedomoval a to platilo najmä o vtedajšej politickej reprezentácii v Paríži,
Londýne a najmä v Prahe. Dvadsať rokov po vojne, ktorá mala byť určite poslednou,
realita nového usporiadania mocenských pomerov bola na programe dňa. Diplomatický
výrok “postaviť pred hotovú vec”, ktorý s obľubou používal prezident ČSR Dr. E.
Beneš, ako minister zahraničia, sa vrátil v podobe medzinárodného tlaku okamžite
riešiť vzťahy Berlína a Prahy v otázke nemeckej menšiny, alebo hrozí vojenská
konfrontácia.
Dve desaťročia existencie nového štátu, ktorý vznikol po rozpade Podunajskej monarchie v
roku 1918 boli z väčšej časti úspešné v ekonomickej, menej už politickej rovine, ale dedičstvo
minulosti nebolo celkom prekonané. ČSR zdedilo mnohonárodnostnú mozaiku a
nepriateľských susedov. Fungovalo to pomerne dlhú dobu v statickej podobe, zmeny
postavenia Francúzskej republiky, na ktorú bola republika orientovaná, neboli brané
dostatočne vážne a svoje urobila i hospodárska kríza 1929 – 1933. Francúzsko, vyčerpané
víťazstvom s najsilnejšou armádou v roku 1920, bolo na Európskom kontinente na jeseň roku
1938 už iba odleskom bývalej moci a slávy. Zmluvné vzťahy a záväzky Prahy s Parížom
platili, ale na ich realizáciu v prípade vojny už nebolo dostatok síl a ani politickej vôle.
Francúzsko stratilo vo vojne vyše milión mladých mužov, nevznikli nové rodiny a
demografický prepad je cítiť ešte i dnes. Riešením za chýbajúce ročníky v prípade
mobilizácie a novej vojny bola defenzívna stratégia, Maginotova obranná línia na hraniciach z
Nemeckom.
Starý generál a prezident Tureckej republiky Kemal Ataturk po prezentovaní pevností povedal
“ak stavajú na takúto stratégiu, tak prehrali vojnu ešte skôr, ako začala”.
Ozbrojené sily ČSR boli postavené podľa Francúzskej vojenskej doktríny a tak riešením
ohrozenia zo strany Nemecka po roku 1933 bolo budovanie opevnení na hraniciach.
Grandiózny plán vyše 17.000 bunkrov rôzneho typu samozrejme nebol hotový v dobe
mníchovskej krízy. Napriek tomu bol z časti použiteľný aspoň na začiatku vojenskej operácie.
200.000 tisícová armáda a milión záložníkov, teda aspoň na papieri, bolo impozantnou silou.
Malo to však niekoľko problémov. Etnické zloženie bolo viac než problematické a ukázalo sa
to pri mobilizácii, keď nastúpilo o cca 125- tisíc záloh menej. V porovnaní s Wehrmachtom
bola Československá armáda vysoko motorizovaná, delostrelectvo bolo na vysokej úrovni,
dokonca lepšie než u potenciálneho protivníka. Tanky boli porovnateľné technicky, nie
počtom. Letectvo a protilietadlová obrana bola výrazne slabšia, stíhacie dvojplošníky boli
najelegantnejšie na svete, ale boli to iba dvojplošníky.
Veliteľský zbor zodpovedal vtedajšiemu priemeru, ale samozrejme zaostával v taktickej aj
operačnej rovine za Nemeckým. Terén bol z väčšej časti okrem Moravy výhodný na obranu a
ústupovým bojom. Armáda bola dobre vycvičená, mala dostatok zásob, dôstojnícky zbor bol
lojálny k republike, problémom boli ale otázky politické.
Napr. neschopnosť Prahy riešiť postavenie Slovenska, čo sa za krízovej situácie dostalo do
popredia. Vážnejším problémom bolo postavenie nemeckej menšiny, ktorých bolo počtom
o takmer milión viac než Slovákov. Príliš sa už dnes nespomína Poľská menšina na severe

a maďarská na juhu Slovenska. Ich postoje boli nie príliš priateľské k republike, ale v
prevažnej miere by zrejme zostali počas vojenských operácii pasívne.
Vzťahy so susedmi nedokázala zahraničná politika prijateľne riešiť. Poliaci nezabudli, že v
roku 1918, keď bojovali o Kyjev, české vojsko obsadilo Tešín a Ostravu a tak nakoniec
Poľsko participovalo na Mníchovskej dohode. Maďarsko bolo nepriateľský štát, ale vojensky
bolo slabé, Rakúsko, spájané s bývalou monarchiou, bolo z pohľadu českej politiky videné
ako nepriateľ, uniklo ale, že to je už minulosť. Pripojenie Rakúska k Nemecku v marci 1933
otvoril skutočný problém, línia hraníc v prípade konfliktu sa predĺžila a to na najslabšom
mieste, na južnej Morave.
Československá vláda sa dostala do slepej uličky, bolo nutné riešiť sudetonemeckú otázku.
Nemecko vyvinulo silnú diplomatickú aktivitu, voči ktorej zahraničná politika ČSR bola
veľmi pasívna. Na program sa tak dostalo odstúpenie pohraničia Česka s nemeckým
obyvateľstvom.
Opakovala sa v istej podobe situácia z roku 1918, otázka práva národa na sebaurčenie. Vláda
ČSR odmietla požiadavku anglicko-francúzskej diplomatickej nóty na odstúpenie územia.
Politické vedenie prezident E. Beneš a ministerský predseda M. Hodža, neprejavili dostatok
rozhodnosti a vyslovili predbežný súhlas s odstúpením časti pohraničia Nemecku. Napriek
tomu o dva dni neskôr 23. septembra vyhlásila vláda všeobecnú mobilizáciu a dodatočne
odmietla nemecké požiadavky.
Mobilizácia prebehla celkom úspešne (nenastúpilo len asi 125 tisíc sudetských a maďarských
povolancov) a armáda zaujala pripravené pozície. Bol to rozhodujúci krok, ale iba v prípade,
že vláda v Prahe je ochotná riskovať priame vojenské stretnutie. Celková situácia nebola až
taká nepriaznivá pre ČSR, ale chcelo to odhodlané vedenie štátu a nie nepresvedčivé
manévrovanie. Mobilizácia bola spustená, logickým pokračovaním bolo v prípade vojenského
napadnutia zahájenie bojov.
Politická reprezentácia v Prahe na to nemala dostatok odvahy. Urobila to najhoršie
rozhodnutie zo všetkých zlých, odvolala mobilizáciu a stiahla armádu z hraníc do mierových
posádok. Zlyhanie bolo na strane vlády a najmä vrchného veliteľa a prezidenta Dr. E. Beneša.
Cesta ku katastrofe, ako dnes vravíme, I. ČSR bola nastúpená a konečná cena bude vysoká a
politická budúcnosť otázna.
O týždeň neskôr 30. septembra bude po všetkom, vláda akceptuje podmienky Mníchovskej
konferencie a v Prahe sa začne hovoriť o “mníchovskom diktáte”. Neskoršie sa k tomu pridá
označenie “zrada západných mocností” a do dnešných dní sa budú hľadať vinníci, podľa
možností nie domáci, ale zahraniční. Realita je krutá, po dvoch desaťročiach od
neuveriteľného výkonu českej politickej reprezentácie a podpory slovenskej, vzniku ČSR
nedokázala Praha udržať vlastný štát a ustúpila nátlaku Berlína. Bude to dlhá cesta
kapitulácie, kolaborácie a nakoniec logickým vyústením bude zakotvenie na dlhé desaťročia
vo východnom bloku pod ochranou ZSSR.
E. Beneš, realizátor zahraničnej politiky a potom prezident zbalil kufre, doslova, abdikoval a
v prvom októbrovom týždni odletel lietadlom ako súkromná osoba, kam inam, ako do
Londýna, ktorý ho nepodržal.
Septembrová mobilizácia, bola jediným správnym krokom, ale potom bolo treba dať najavo
odhodlanie a nehovoriť o cene, čo to bude stáť. Ešte i dnes sa kladie v českej spoločnosti
úplne scestná otázka, mali sme sa brániť?

V decembri roku 1939 to ukázalo Fínsko, neustúpilo tlaku Moskvy. Po 106 dňoch vojny
straty Červenej armády dosiahli neuveriteľných 250.000 tisíc, ale Fíni si vybojovali napriek
stratám, aj územným, právo na vlastnú existenciu.
Peter Sokol 1. podpredseda strany Národná koalícia a spoluautor doc. Karol Kulašík
CSc.
HSP, 26. 9. 2018

05
okt
2018

Komentovať

Váš e-mail nebude publikovaný.
*