Otto Skorzeny: Prečo sme nedobyli Moskvu?

Na stránke Nikolaja Starikova sa objavil článok ukrajinského autora Olesa Buzinu, ku ktorému na úvod N. Starikov napísal toto:
Prekvapivo zaujímavé memoáre píšu nemeckí generáli. Tí, ktorí najprv prehrali Prvú svetovú vojnu. Potom boli ešte po väčšom krachu zničené základy nemeckého štátu po prehratej Druhej svetovej vojne. Pritom vraj všetko robili správne, poriadne. Jedným slovom borci. No vojnu prehrali.

Takže čítať ich pamäti je treba s určitým odstupom, majúc na pamäti ako sa to všetko skončilo. To naši dedovia, ktorí podľa spomienok guderianov a manšteinov tak „nesprávne bojovali“, vojnu vyhrali a zakončili ju v Berlíne.
Otto Skorzeny je „hrdina“ tiež z tejto odrody. Hlavný diverzant Reichu nevykonal počas celej vojny v podstate nič výnimočné, okrem úspešnej operácie vyslobodenia Mussolliniho … …z rúk Talianov.
Skorzeny však bol aj na Východnom fronte – no nie v koži veliteľa špeciálnej jednotky, ale v úlohe vojaka v zákope. Zaujímavý materiál na základe memoárov O. Skorzenyho napísal Oles Buzina, ktorý bol zavraždený nasledovníkmi hitlerovcov v Kyjeve.

Česť jeho pamiatke!

Otto Skorzeny: Prečo sme nedobyli Moskvu?

Vždy na jar, keď sa blíži Deň Víťazstva, televízia začne premietať hrané filmy venované Veľkej vlasteneckej vojne. Ruku na srdce: väčšina z nich proste iba špekuluje o veľkej téme. Divákovi s fľašou piva v ruke odrgávajúcemu pred televízorom je potrebné vmasírovať niečo „zaujímavučké“, príjemné pre jeho očičká otupené mierovým životom. Objavujú sa teda seriály napríklad o stíhacích pilotoch, hlavná zápletka ktorých spočíva v odpovedi na otázku, kto zalezie pod sukňu peknej pilotke: „zlý“ politruk, alebo „dobrý“ syn represiami prenasledovaného predrevolučného advokáta s knižočkou od Goetheho v nemčine pod pazuchou v podaní populárneho herca? Tí, ktorí nikdy nebojovali, či dokonca ani neboli vojakmi, rozprávajú iným, tiež nie aktívnym vojakom o tom aká je vojna zaujímavá a erotická vec. Dokonca vraj má ruský vojak času aj Goetheho si prečítať. Otvorene hovorím, som znechutený takýmito filmami. Sú nemorálne a lživé. Nepravdivé na spôsob amerického Pearl Harbour. Vidíme tu rovnaké klišé – vojna a dievčatá. Takéto filmy nedávajú žiadnu odpoveď na otázku: prečo vlastne vtedy naši dedovia vyhrali? Veď Nemci boli precízne organizovaní, výborne vyzbrojení a mali znamenité velenie, takže každému „realistovi“ vtedy ostávalo iba jediné – vzdať sa. Tak ako sa vzdalo Československo (bez boja!), Poľsko (takmer žiadne vážnejšie boje), Francúzsko (vzdalo sa ľahko a príjemne – ako sa parížska prostitútka „vzdá“ svojmu klientovi), tiež Belgicko, Dánsko, Nórsko, Juhoslávia, Grécko…
Ale na Východe sa to všetko pokazilo – otočilo sa to celé hore nohami a skončilo to, ktovie prečo, nie v Moskve, ale v Berlíne. Tam kde to začalo.
Myslím, že trochu objasniť túto záležitosť pomôžu pamäti príslušníka špeciálneho oddielu s celosvetovo najväčšou reklamou a superdiverzanta obersturmbannführera SS Oto Skorzenyho . Známeho vysloboditeľa Mussolliniho, únoscu Hotrhyho a prenasledovateľa Tita. Zároveň človeka, ktorý pričuchol aj pušnému prachu, konkrétne počas ťaženia v roku 1941 v Rusku v zostave divízie SS Reich, ktorá patrila do tankovej skupiny Guderiana.
Otto Skorzeny

Čistka v roku 1937 posilnila Červenú armádu

Otto Skorzeny postupoval cez Brest a Jeľno, zúčastnil sa obkľúčenia vojsk Juhozápadného frontu na Ukrajine, kochal sa pohľadom cez ďalekohľad na vzdialené kupoly Moskvy. Do nej samotnej sa nedostal. A celý svoj život obersturmbannführera SS vo výslužbe ho mučila otázka: Prečo vlastne vtedy nedobyli Moskvu? Veď chceli. Aj sa pripravovali. A boli naozaj borci: s pocitom hlbokého uspokojenia opisuje Skorzeny ako on sám uskutočnil 12 kilometrový výsadok s plnou poľnou a ako strelec sa nezvykol minúť cieľa. No svoj život musel hanebne dožiť v ďalekom Španielsku – v emigrácii, utekajúc pred povojnovou nemeckou justíciou, ktorá s nemeckou pedantnosťou v rámci „denacifikácie“ chcela začistiť aj jeho podobne, ako keď sa v domácnosti likvidujú šváby.
Skorzenyho memoáre na Ukrajine nikdy nepreložili. V Rusku áno, ale nie celé. V podstate len tie epizódy, v ktorých sa hovorí o špeciálnych operáciách. Ruský variant pamätí sa začína od momentu, keď sa Skorzeny po svojom podmoskovskom dobrodružstve ocitol v nemocnici. No v origináli tomu predchádza ešte 150 strán textu. Sú o tom, ako a prečo tiahli na Moskvu a prečo tam skrachovali.
Veterán SS považuje za jednu z príčin porážky Nemecka skrytú sabotáž uprostred nemeckej generality : „Vo svätyni starého pruského systému – generálnom štábe pozemného vojska – neveľká skupina generálov ešte váhala medzi tradíciou a novotou, niektorí sa len s ľútosťou lúčili s bývalými privilégiami… Takí ľudia ako Beck a jeho zástupca Halder… …len s ťažkosťami dokázali počúvať človeka, ktorého niektorí prezývali „český kaprál“. Skorzeny venuje veľa pozornosti vojenskému spiknutiu a usudzuje, že v podobe tajného odporu voči vodcovi existovalo dávno pred rokom 1944.
Ako príklad pre Hitlera uvádza autor memoárov osobu Stalina a rok 1937: „Veľká čistka v armáde ktorá bola uskutočnená po podobných čistkách politikov, uviedla do omylu nielen Heydricha a Schellenberga. Naša politická rozviedka bola presvedčená, že sme dosiahli rozhodujúci úspech, rovnaký názor mal aj Hitler. Avšak Červená armáda, napriek všeobecnej mienke, sa tým neoslabila, ale posilnila… Na posty perzekvovaných veliteľov armád, zborov, divízií, brigád, plukov a oddielov boli menovaní mladí dôstojníci – ideoví komunisti“. A výsledok: „Po totálnej veľkej čistke v roku 1937 sa objavila nová, politická armáda, schopná obstáť v najtvrdších bojoch. Ruskí generáli plnili rozkazy, nezaoberali sa sprisahaniami a zradcovstvom, ako sa to často stávalo nám na tých najvyšších postoch“.
S týmto je ťažko nesúhlasiť. Na rozdiel od Hitlera, Stalin utvoril systém, ktorý mu bol plne podriadený. Preto na jeseň v roku 1941, keď Nemci stáli pred Moskvou, v Červenej armáde neexistovalo žiadne spiknutie generálov. Ale vo Wehrmachte o tri roky bolo napriek tomu, že Berlín bol vtedy ešte dosť vzdialený od frontu. Je nepredstaviteľné, žeby Stalinovi nastražil výbušninu niekto z vlastných v Kremli, ako sa to vo Vlčom brlohu pokúsil urobiť proti zbožštenému vodcovi plukovník Stauffenberg.
Vojaci wehrmachtu pod Moskvou

Abver nehlásil nič dôležité

„Na vojne – ako píše Skorzeny – existuje ešte jeden málo známy, no často rozhodujúci aspekt – tajomstvo. Hovorím o udalostiach, ktoré sa odohrávajú ďaleko od frontov, no majú veľmi veľký vplyv na priebeh vojny, majú za následok ohromné straty techniky, stratu a smrť stoviek tisíc európskych vojakov… Viac, než ktorákoľvek iná, Druhá svetová vojna bola vojnou intríg“.
Skorzeny priamo podozrieva veliteľa nemeckej vojenskej rozviedky admirála Canarisa z tajnej spolupráce pre Angličanov. Menovite Canaris presvedčil Hitlera v lete 1940, že výsadok do Británie nie je možný: „7. Júla zaslal Hitlerovi tajnú správu, v ktorej sa uvádzalo, že Nemcov vysadených v Anglicku očakávajú 2 divízie prvej línie obrany a 19 divízií rezerv. Angličania však v tom momente mali iba jednu bojaschopnú jednotku – 3. divíziu generála Montgomeryho. Sám generál to spomína vo svojich memoároch… Od samého začiatku vojny aj v jej rozhodujúcich momentoch Canaris jednal ako najhorší protivník Nemecka.
Ak by bol Hitler vedel, že správa, ktorú mu podhodil náčelník vlastnej rozviedky je dezinformáciou, Británia by bola rozdrvená. A v lete 1941 by Hitler neviedol vojnu na dvoch frontoch, ale len na jednom – východnom. Súhlasíte, že šance dobyť Moskvu by v tomto prípade boli omnoho vyššie. „Rozprával som sa s Canarisom tri alebo štyri krát – spomína Skorzeny – a on vo mne nevyvolal dojem taktického alebo výnimočne inteligentného človeka, ako o ňom niektorí píšu. Nikdy sa nevyjadroval priamo, bol chytrý a nečitateľný, čo nie je to isté. Nech to bolo akokoľvek: Abver nikdy nehlásil hlavnému veliteľstvu nič naozaj vážne a dôležité“.

Nevedeli sme
Toto je jedna z najväčších starostí veľkého diverzanta: „Nevedeli sme, že Rusi vo vojne s Fínskom nasadili zďaleka nie najlepších vojakov so zastaralou technikou. Neuvedomili sme si, že ich s ťažkosťami vybojované víťazstvo nad chrabrou fínskou armádou bol bluf. Išlo o to, aby ostala v skrytosti ohromná sila schopná brániť sa i útočiť, o ktorej Canaris, veliteľ rozviedky wehrmachtu mal niečo vedieť“.
Rovnako ako všetkých, aj Canarisa ohromili „veľkolepé tanky T-34“. Nemci sa tiež museli hádzať na tieto tanky s fľašami naplnenými benzínom. Vo filmoch je takáto epizóda zobrazená kvôli demonštrácii heroizmu sovietskeho vojaka núteného niekedy bojovať skoro s holými rukami. Ale v realite to bolo niekedy aj opačne. Navyše, pravidelne: „Nemecké protitankové zbrane, ktoré ľahko ničili tanky T-26 aj BT, boli bezmocné proti novým T-34, ktorá sa zrazu objavili na nepožatom polí v raži či pšenici. Vtedy na nich naši vojaci útočili pomocou Molotovových kokteilov – obyčajných fliaš s benzínom so zápalnou šnúrou namiesto rozbušky. Ak fľaša dopadla na časť pokrývajúcu motor, tank začal horieť… „Faust patróny“ sa objavili oveľa neskôr, preto na začiatku ťaženia niektoré ruské tanky zadržovalo priamou paľbou iba naše ťažké delostrelectvo“.
Inými slovami, celé protitankové delostrelectvo Ríše sa ukázalo bezmocným proti novému ruskému tanku. Zastaviť ho bolo možné len ťažkými zbraňami. Nie menší dojem urobili na memoaristu napríklad aj ženijné jednotky Červenej armády a ich vybavenie, ktoré umožňovalo postaviť 60 metrový most čo dovoľovalo prepravu techniky do váhy 60 ton. Takouto technikou wehrmacht nedisponoval.

Technická zložitosť

Celkový predpoklad nemeckej útočnej doktríny bol založený na vysokej mobilite motorizovaných oddielov. No technika potrebuje náhradné diely a stály servis. A toto nebolo v nemeckej armáde v poriadku. Veľkou prekážkou sa ukázalo množstvo rôznych typov automobilov v rámci jednej jednotky. „V roku 1941 – sťažuje sa na základe vlastnej skúsenosti v divízii Reich Skorzeny – každá nemecká automobilová firma pokračovala vo výrobe rozličných modelov automobilov svojej značky rovnako ako vojnou. Veľké množstvo modelov však nedovoľovalo vytvoriť zodpovedajúce zásoby náhradných dielov. Napríklad v motorizovanej divízii bolo priemerne 2 000 transportných prostriedkov niekedy zložených z 50 typov rôznych značiek a modelov, hoci by stačilo 10 – 18. Okrem toho náš delostrelecký pluk mal 200 nákladných vozidiel tvorených 15 modelmi. Za dažďa, v blate alebo na mraze, dokonca najlepší mechanik nemohol zabezpečiť kvalitnú opravu“.
A tu je výsledok, vtedajší obraz pod Moskvou: „2. decembra sme pokračovali v pohybe dopredu a mohli obsadiť Nikolajevo vzdialené 15 km od Moskvy – v čase jasného slnečného počasia som cez ďalekohľad videl kupoly moskovských chrámov. Naše batérie ostreľovali predmestia hlavného mesta, avšak už sme nemali ťahače na ťažké zbrane“.
Ak ťažké zbrane ešte sú, ale ťahače „sa minuli“, znamená to, že nemecká supertechnika zostala stáť na ceste kvôli poruchám. A ručne ťažké delo nepotiahneš.
K Moskve dorazila nemecká armáda absolútne vyčerpaná: „19. októbra začali výdatné dažde a skupina armád „Centrum“ na tri dni zaviazla v blate… Bol to strašný obraz: Kolóna techniky sa roztiahla na desiatky kilometrov, kde v troch radoch stáli stovky áut uviaznuté v blate nezriedka až po kapotu. Chýbal benzín i munícia. Zabezpečenie bolo dodávané zo vzduchu, v priemere 200 ton na divíziu. Za cenu tvrdej práce a ťažkého úsilia sa nám podarilo položiť 15 km úsek cesty z drevenej guľatiny. Modlili sme sa, aby sa čím skôr ochladilo…
Naozaj sa ochladilo. V noci z 6. na 7. novembra udreli mrazy… Aj divízia, v ktorej slúžil Skorzeny síce dostávala muníciu, palivo, neveľa potravín a cigariet, no ukázalo sa, že chýba zimný olej do motorov a zbraní – bol problém naštartovať stroje. Namiesto zimného výstroja vojaci vyfasovali uniformy pieskovej farbyurčené pôvodne pre Afrika Korps a tiež maskovanie rovnakej farby. Medzitým klesli teploty na -20 až -30 stupňov. S úprimným obdivom opisuje elitný esesák zimné vybavenie sovietskych vojakov – prešivané kabáty a filcové čižmy: „Nepríjemné prekvapenie – pod Borodinom sme prvý krát bojovali so „Sibírčanmi“. Sú vysokí, vynikajúci vojaci, výborne vyzbrojení. Oblečené mjú vatové kožuchy, teplé čiapky, na nohách – valenky – filcové galoše“. Až od zajatých ruských vojakov sa Nemci dozvedeli, že zimná obuv musí byť trochu voľnejšia, aby netlačila nohu. „Starostlivo sa poučiac radou statočných Sibírčanov zajatých pod Borodinom, zistili sme, že napríklad ak nie sú valenky, čižmy netreba podbíjať a hlavne musia byť voľnejšie, aby netlačili nohu. Vedeli to už všetci lyžiari, no nie naši „špecialisti“ z odevnej služby. Prakticky všetci sme nosili obuv ukoristenú mŕtvym ruským vojakom“.

Výborná ruská rozviedka
Azda za hlavnú príčinu porážky nemeckej armády Skorzeny považuje veľkolepú ruskú rozviedku. „Červená kapela“ – špionážna sieť v Európe pozostávajúca väčšinou z presvedčených antinacistov, umožňovala sovietskemu generálnemu štábu mať informácie o strategických zámeroch Nemcov. Tiež spomína superagenta Sorgeho, vďaka ktorému informácia o tom, že Japonsko nevstúpi do vojny, umožnila objavenie sa pod Moskvou 40 divízii prevelených z Ďalekého východu.
„Reich mal lepšiu vojenskú stratégiu – domnieva sa Skorzeny – naši generáli mali lepšiu predstavivosť. Avšak, počnúc od radového vojaka po veliteľa roty, Rusi sa nám vyrovnali – odvážni, vynaliezaví, dobrí v maskovaní. Údatne sa bránili a vždy boli ochotní obetovať svoj život… Ruskí dôstojníci, od veliteľa divízie nižšie boli mladší a rozhodnejší než naši“.
„Od 9. októbra do 5. decembra divízia Reich, 10. tanková divízia a iné časti 16. tankového zboru stratili 40% mužstva. Počas šiestich dní, keď na naše pozície útočili sibírske divízie, naše straty dosiahli 75%.“
A tu je treba hľadať odpoveď na otázku, prečo Nemci nedobyli Moskvu. Lebo boli proste pozabíjaní. Sám Skorzeny potom na fronte viacej nebojoval. Ako nehlúpy pochopil, že šance prežiť boli v týchto jatkách minimálne a tak využil možnosť prejsť do služby diverzného komanda SS. Do prednej línie ho to viac neťahalo – kradnúť diktátorov je oveľa ľahšie a bezpečnejšie ako tvárou v tvár bojovať proti Sibírčanom vo valenkách, proti tankom T-34 a proti najlepšej rozviedke sveta.
P.S.: Autor tohto článku – známy ukrajinský novinár, spisovateľ a historik, Oles Buzina bol 16. apríla 2015 v Kyjeve zabitý pred vchodom do svojho domu. „Historická pravda“ vyjadruje svoju úprimnú sústrasť rodine a priateľom zosnulého.
Hlavnespravy.sk, 26. 1. 2017

16
feb
2017

Komentovať

Váš e-mail nebude publikovaný.
*