Vladimír Putin: 75 rokov Veľkého víťazstva

Spoločná zodpovednosť za dejiny a budúcnosť 

 

Foto: tlačová služba prezidenta RF.

 

Od skončenia Veľkej vlasteneckej vojny uplynulo 75 rokov. Za tie časy vyrástlo niekoľko generácií. Politická mapa planéty sa zmenila. Neexistuje Sovietsky zväz, ktorý dosiahol veľkolepé a drvivé víťazstvo nad nacizmom a zachránil celý svet. Ba aj samotné udalosti tejto vojny, dokonca aj pre jej účastníkov, sú ďalekou minulosťou. 

Našou zodpovednosťou voči minulosti a budúcnosti je urobiť všetko pre to, aby sme zabránili opakovaniu strašných tragédií. Preto som považoval za svoju povinnosť vystúpiť s článkom o druhej svetovej vojne a Veľkej vlasteneckej vojne. Je totiž nevyhnutné pokračovať v analýze príčin, ktoré viedli k svetovej vojne, premýšľať o jej hrozivých udalostiach, tragédiách a víťazstvách, o ponaučeniach z nej tak pre našu krajinu, ako aj pre celý svet. 

Začalo sa to 1. svetovou

Podstatné príčiny druhej svetovej vojny vo veľkej miere pramenia z rozhodnutí prijatých po prvej svetovej vojne. Versailleská zmluva sa stala pre Nemecko symbolom hlbokej nespravodlivosti. V skutočnosti išlo o olúpenie štátu, ktorý bol povinný zaplatiť obrovské odškodné západným spojencom, čo vyčerpalo jeho hospodárstvo. Hlavný veliteľ spojeneckých síl francúzsky maršal F. Foch sa o Versailles prorocky vyjadril, že : „Toto nie je mier, toto je prímerie na dvadsať rokov“. 

Bolo to národné poníženie, ktoré vytvorilo živnú pôdu pre radikálne a revanšistické pocity v Nemecku. Nacisti šikovne využívali na tieto pocity, budovali svoju propagandu, sľubujúc zbaviť Nemecko „dedičstva Versaillesu“, obnoviť jeho bývalú moc, no v skutočnosti dotlačili nemecký národ do novej vojny. Západné štáty, predovšetkým Veľká Británia a USA, k tomu paradoxne prispeli priamo alebo nepriamo. Ich finančné a priemyselné kruhy boli veľmi aktívne pri investovaní do nemeckých fabrík a tovární na výrobu vojenskej produkcie. Medzi aristokraciou a politickým establišmentom bolo mnoho priaznivcov radikálnych, krajne pravicových, nacionalistických hnutí, ktoré v Nemecku a Európe naberali na sile.

Versailleský „svetový poriadok“ vyvolal množstvo skrytých rozporov a zjavných konfliktov. Ich podstatou sú hranice nových európskych štátov, ktoré svojvoľne stanovili víťazi 1. sv. vojny. Takmer bezprostredne po tom, ako sa zjavili na mape, začali sa územné spory a vzájomné nároky, ktoré sa menili na časované bomby.

Jedným z najdôležitejších výsledkov 1. sv. vojny bolo vytvorenie Spoločnosti národov. Táto medzinárodná organizácia mala veľké nádeje na zabezpečenie dlhodobého mieru a kolektívnej bezpečnosti. Bol to progresívny nápad, ktorého dôsledné plnenie mohlo zabrániť opakovaniu hrôz svetovej vojny.

Spoločnosť národov, ktorej dominovali víťazné mocnosti Veľká Británia a Francúzsko, však ukázala svoju neefektívnosť a jednoducho uviazla v prázdnych rečiach. V Spoločnosti národov, a vôbec na európskom kontinente, nepočúvali opakované výzvy Sovietskeho zväzu na vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti. Najmä na uzavretie východoeurópskeho a tichomorského paktu, ktoré by mohli byť prekážkou agresie. Jeho návrhy boli ignorované.

Predvečer 2. sv. vojny

Spoločnosť národov nemohla zabrániť konfliktom v rôznych častiach sveta, ako napríklad taliansky útok na Etiópiu, španielska občianska vojna, japonská agresia proti Číne a nemecký anšluz Rakúska. A v prípade Mníchovskej dohody, na ktorej sa okrem Hitlera a Mussoliniho podieľali vedúci predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska, bolo s úplným súhlasom Rady Spoločnosti národov rozdelené Československo. V tejto súvislosti poznamenávam, že na rozdiel od mnohých vtedajších vodcov Európy, Stalin sa neznížil na osobné stretnutie s Hitlerom, ktorý bol v tom čase v západných kruhoch pokladaný za slušného politika a bol vítaným hosťom v európskych hlavných mestách.  

 

Adolf Hitler s Nevillom Chamberlainom počas jeho návštevy v Mníchove v septembri 1938. Foto GettyImages.

 

Poľsko vtedy nič neskrývalo

Na rozbití Československa sa podieľalo spolu s Nemeckom aj Poľsko. Spoločne sa vopred rozhodli, kto získa ktoré československé územia. 20. septembra 1938 poľský veľvyslanec v Nemecku J. Lipski informoval ministra zahraničných vecí Poľska J. Becka o ubezpečení Hitlera: „… V prípade, že medzi Poľskom a Československom dôjde ku konfliktu na základe poľských záujmov v Tešíne, Ríša sa postaví na našu stranu.“ Vodca nacistov dokonca podnecoval, radil, aby začiatok poľských akcií „nasledoval … až po tom, ako Nemci obsadia Sudety“.

V Poľsku si uvedomovali, že bez Hitlerovej podpory by ich agresívne plány boli odsúdené na neúspech. Tu zacitujem záznam rozhovoru medzi nemeckým veľvyslancom vo Varšave, G. A. Moltkem a J. Beckom z 1. októbra 1938 o poľsko-českých (mysliac zrejme československých – pozn. Bojovník) vzťahoch a pozícii ZSSR v tejto otázke. Tu sa píše: „…pán Beck… vyjadrujem veľkú vďaku za lojálnu interpretáciu poľských záujmov na Mníchovskej konferencii, ako aj za úprimné vzťahy počas českého (opäť asi mysliac československého) konfliktu. Vláda a verejnosť [Poľska] plne vzdávajú hold pozícii führera a ríšskeho kancelára. “ 

Rozbitie Československa bolo kruté a cynické. Mníchov zlikvidoval dokonca aj tie formálne krehké záruky, ktoré zostali na kontinente, a ukázalo, že vzájomné dohody nemajú nijakú hodnotu. Bolo to mníchovské sprisahanie, ktoré poslúžilo ako spúšť, po ktorej sa veľkej vojne v Európe nedalo vyhnúť.

Európski politici, najmä poľskí čelní predstavitelia, by dnes chceli „umlčať“ zmienky o Mníchove. Prečo? Nielen preto, že ich krajiny zradili svoje záväzky, podporili Mníchovskú dohodu a niektoré sa dokonca zúčastnili na rozdelení koristi, ale aj preto, že je akosi trápne spomínať, že v tých dramatických dňoch roku 1938 sa za Československo postavil iba Sovietsky zväz. 

Chamberlain podpisuje Mníchovskú dohodu. Foto Rodina. 

 

Ribbentrop ukazuje Daladierovi kam sa má podpísať. Foto RIA Novosti. 

 

V opozícii bol iba ZSSR 

Sovietsky zväz sa na základe svojich medzinárodných záväzkov, vrátane dohôd s Francúzskom a Československom, pokúsil zabrániť tragédii. Poľsko, sledujúce svoje záujmy, urobilo maximum, aby prekazilo vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe. 19. septembra 1938 poľský minister zahraničia J. Beck o tom priamo napísal veľvyslancovi J. Lipskému pred jeho stretnutím s Hitlerom: „… Poľská vláda v minulom roku štyrikrát zamietla návrh, aby sa pripojila k medzinárodnej intervencii na obranu Československa.“

Británia, ako aj Francúzsko, ktoré boli vtedy hlavným spojencom Čechov a Slovákov, sa rozhodli vzdať sa záruk a túto východoeurópsku krajinu nechali rozbiť. Tým nechali nasmerovať ašpirácie nacistov na východ s cieľom, aby sa Nemecko a Sovietsky zväz nevyhnutne dostali do vojenského konfliktu a navzájom sa zničili.

Práve v tom spočívala západná politika „uzmierovania“. A to nielen vo vzťahu k Tretej ríši, ale aj k ďalším členom tzv. Antikominternovského paktu – fašistickému Taliansku a militaristickému Japonsku. Jeho vyvrcholením na Ďalekom východe bola anglo-japonská dohoda z leta 1939, ktorá Tokiu poskytla voľnú ruku v Číne. 

Mníchovská dohoda ukázala Sovietskemu zväzu, že západné krajiny budú riešiť bezpečnostné otázky bez toho, aby vzali do úvahy jeho záujmy.  

Prostredníctvom spravodajských služieb dostávalo sovietske vedenie v lete 1939 podrobné informácie o zákulisných anglo-nemeckých kontaktoch. Upozorňujem na skutočnosť, že boli veľmi intenzívne a takmer paralelné s trojstrannými rokovaniami predstaviteľov Francúzska, Veľkej Británie a ZSSR, ktoré západní partneri úmyselne preťahovali. 

V tejto súvislosti citujem dokument z britských archívov – toto je pokyn od britskej vojenskej misie, ktorá prišla do Moskvy v auguste 1939. Výslovne sa v ňom uvádza, že delegácia by mala „rokovať veľmi pomaly“; lebo „vláda Spojeného kráľovstva nie je pripravená prijať podrobné záväzky, ktoré by mohli za určitých okolností obmedziť slobodu nášho konania“. Poznamenávam, že na rozdiel od Britov a Francúzov na čele sovietskej delegácie boli vedúci predstavitelia Červenej armády, ktorí mali všetky potrebné právomoci na „podpísanie vojenskej dohody o organizácii vojenskej obrany Anglicka, Francúzska a ZSSR proti agresii v Európe“.

Svoju úlohu v neúspechu rokovaní zohralo Poľsko, ktoré nechcelo mať voči sovietskej strane žiadne záväzky. Dokonca aj pod tlakom západných spojencov poľské vedenie odmietlo spolupracovať s Červenou armádou pri konfrontácii s Wehrmachtom. A až keď sa dozvedeli o príchode Ribbentropa do Moskvy, Beck neochotne, nie priamo, ale prostredníctvom francúzskych diplomatov, upovedomil sovietsku stranu: „…V prípade spoločného postupu proti nemeckej agresii, spolupráca medzi Poľskom a ZSSR, za technických podmienok, ktoré sa majú určiť, nie je vylúčená.“ Zároveň svojim kolegom vysvetlil: „…Nenamietam proti tejto formulácii s cieľom uľahčiť taktiku, ale náš principiálny postoj ohľadom ZSSR je konečný a zostáva nezmenený.“ 

Nemecké vojská vstupujú na Pražský hrad. Foto: GettyImages. 

 

Obnovenie spoločnej hranice Maďarska s Poľskom. 16. marca 1939 sa pozdravujú maďarskí a poľskí dôstojníci. Foto GettyImages. 

 

Pakt Molotov-Ribbentrop

V tejto situácii Sovietsky zväz podpísal s Nemeckom Zmluvu o neútočení, čo urobil ako posledný z európskych krajín. Navyše, bolo to na pozadí reálnej hrozby vojny na dvoch frontoch – s Nemeckom na západe a s Japonskom na východe, kde už prebiehali intenzívne boje na rieke Chalchyn-Gol.

Stalin a ľudia, ktorí ho obklopovali, si zaslúžia veľa spravodlivých obvinení. Pamätáme si zločiny režimu proti našim vlastným ľuďom i hrôzy masových represálií. Opakujem, že sovietskym vodcom sa dá všeličo vyčítať, len nie to, že by nechápali, čo im hrozí zvonka.  

Pokiaľ ide o vtedy uzavretú Zmluvu o neútočení, v súčasnosti sa o tom veľa hovorí a vyslovuje veľa výčitiek konkrétne súčasnému Rusku. Áno, Rusko je nástupníckym štátom ZSSR a sovietske obdobie so všetkými jeho triumfami a tragédiami je neoddeliteľnou súčasťou našej tisícročnej histórie. Avšak pripomínam aj to, že Sovietsky zväz vyjadril právne a morálne hodnotenie takzvaného Paktu Molotov – Ribbentrop. V uznesení Najvyššej rady z 24. decembra 1989 boli tajné protokoly oficiálne odsúdené ako „akt osobnej moci“, ktorý nijako nevyjadruje „vôľu sovietskeho národa, ktorý za toto sprisahanie nenesie zodpovednosť“.

Ostatné štáty by však najradšej zabudli na zmluvy, na ktorých sú podpísaní nacistickí a západní politici. Nehovoriac už o právnom alebo politickom posúdení takejto spolupráce, vrátane tichého súhlasu niektorých európskych vodcov s barbarskými plánmi nacistov, až po ich priame povzbudenie. Aká cynická je veta poľského veľvyslanca v Nemecku, J. Lipského, ktorý povedal v rozhovore s Hitlerom 20. septembra 1938: „…Za vyriešenie židovskej otázky mu… postavíme mu vo Varšave krásny pomník.“

Nevieme tiež, či existovali nejaké „tajné protokoly“ a prílohy k dohodám mnohých krajín s nacistami. Zostáva nám iba slepo „veriť na slovo“. Materiály o tajných anglo-nemeckých rokovaniach zatiaľ neboli odtajnené. Preto vyzývame všetky štáty, aby zaktivizovali proces otvárania svojich archívov, zverejňovania predtým neznámych dokumentov predvojnového a vojnového obdobia, ako to v ostatných rokoch urobilo Rusko. Sme pripravení na širokú spoluprácu, na spoločné výskumné projekty historikov.

Hitler vs. Poľsko

Bolo by naivné veriť, že po zákroku proti Československu by Hitler nepredložil ďalšie územné požiadavky. Tentoraz voči svojmu nedávnemu komplicovi v delení Československa, voči Poľsku. Mimochodom, ako zámienka tu poslúžilo dedičstvo Versailles – osud tzv. Gdanského koridoru. Následnú tragédiu Poľska má na svedomí vtedajšie poľské vedenie, ktoré zabránilo uzavretiu anglo-francúzsko-sovietskej vojenskej aliancie. 

Nemecká ofenzíva sa rozvinula v plnom súlade s doktrínou Blitzkrieg. Napriek hrdinskému odporu poľskej armády boli týždeň po začiatku vojny 8. septembra 1939 nemecké jednotky na okraji Varšavy. A vojenská a politická elita Poľska 17. septembra utiekla na územie Rumunska a zradila svoj ľud, ktorý pokračoval v boji proti útočníkom.

Západní spojenci nesplnili poľské nádeje. Po vyhlásení vojny Nemecku postúpili francúzske jednotky na nemecké územie iba o niekoľko desiatok kilometrov. Okrem toho sa anglo-francúzska najvyššia vojenská rada, ktorá sa prvýkrát stretla 12. septembra 1939 vo francúzskom Abbeville, rozhodla úplne zastaviť ofenzívu vzhľadom na rýchly vývoj udalostí v Poľsku. Začala sa smutne známa „podivná vojna“, čo je očividná zrada Poľska.

Neskôr, počas Norimberského tribunálu, bývalý náčelník operačného štábu najvyššieho velenia nemeckých ozbrojených síl generál A. Jodl pripustil, že: „…Ak sme už v roku 1939 neutrpeli porážku, je to len preto, že približne 110 francúzskych a anglických divízií, ktoré stáli na Západe proti našim 23 nemeckým divíziám počas našej vojny s Poľskom, zostali úplne nečinné.“ 

Kontakty ZSSR a Nemecka

O dramatických dňoch augusta a septembra 1939 sa v archívnej doložke 2 Tajného protokolu k Zmluve o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR z 23. augusta 1939 stanovilo, že v prípade územnej politickej reorganizácie oblastí patriacich poľskému štátu, by hranica sfér záujmov oboch krajín mala „ísť približne pozdĺž rieky Narva, Visla a San“. Inými slovami, sovietska sféra vplyvu zahŕňala nielen územia, na ktorých žilo ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo, ale aj historické poľské kraje medzi riekami Bug a Visla. Nie každý však vie o tejto skutočnosti.

Rovnako ako o tom, že okamžite po útoku na Poľsko, v prvých septembrových dňoch roku 1939, Berlín nástojčivo a opakovane vyzýval Moskvu, aby sa pripojila k vojenským akciám. Sovietske vedenie však takéto výzvy ignorovalo a až do poslednej chvíle sa nechystalo zapojiť do dramaticky sa rozvíjajúcich udalostí.

Až keď bolo definitívne jasné, že Veľká Británia a Francúzsko sa nezberajú pomôcť svojmu spojencovi a Wehrmacht je schopný rýchlo obsadiť celé Poľsko a fakticky sa tak dostať k Minsku, bolo rozhodnuté, že vojská Červenej armády ráno 17. septembra vstúpia do takzvaných východných oblastí Poľska. Dnes sú to časti územia Bieloruska, Ukrajiny a Litvy. 

ZSSR sa vojne vyhýbal

To, že Sovietsky zväz sa až do poslednej chvíle snažil vyhnúť spoluúčasti na roznecovanom konflikte a nechcel vstúpiť do hry na strane Nemecka, spôsobila, že reálny stret sovietskych a nemeckých vojsk prepukol omnoho východnejšie od hranice, dohodnutej v tajnom protokole. 

Neviedla pozdĺž Visly, ale približne po tzv. Curzonovej línii, ktorá bola vytýčená ako východná hranica Poľska podľa uznesenia Rady Dohody v roku 1919. K tomu poviem len to, že v septembri 1939 malo sovietske vedenie príležitosť odsunúť západné hranice ZSSR ešte ďalej na západ, až k Varšave, ale rozhodlo sa neurobiť to.

Nemci navrhli zafixovať nový status quo. Dňa 28. 9. 1939 v Moskve J. Ribbentrop a V. Molotov podpísali Zmluvu o priateľstve a hranici medzi ZSSR a Nemeckom, ako aj tajný protokol o zmene trasy štátnej hranice, ktorý uznával demarkačnú líniu, na ktorej sa de facto nachádzali dve armády.

Na jeseň roku 1939 Sovietsky zväz pri riešení svojich vojensko-strategických a obranných cieľov začal proces inkorporácie Lotyšska, Litvy a Estónska. Ich vstup do ZSSR sa realizoval na zmluvnom princípe so súhlasom zvolených orgánov moci. Zodpovedalo to medzinárodnému a štátnemu právu tej doby. Okrem toho, v októbri 1939 mesto Viľnius a okolité územie, predtým začlenené do Poľska, vrátili do Litvy. Pobaltské republiky po vstupe do ZSSR si zachovali svoje mocenské orgány, jazyk a mali zastúpenie v najvyšších sovietskych štátnych štruktúrach. 

Predvečer Veľkej vlasteneckej

Po všetky tie mesiace nekončil diplomatický a vojensko-politický zápas, spravodajská činnosť. Moskva si uvedomila, že voči nej stojí nezmieriteľný a krutý nepriateľ, že skrytá vojna s nacizmom už prebieha. Hitler sa opakovane snažil zatiahnuť ZSSR do konfrontácie s Veľkou Britániou, ale sovietske vedenie mu nepodľahlo.

Hitler sa naposledy pokúsil získať Sovietsky zväz pre spoločné kroky počas oficiálnej návštevy Molotovom Berlína v novembri 1940. Molotov však dôsledne splnil Stalinove pokyny a obmedzil sa na všeobecné diskusie o myšlienke Nemecka na pristúpenie ZSSR k Paktu troch – spojenectvu Nemecka, Talianska a Japonska – podpísaného v septembri 1940, a nacieleného proti Veľkej Británii a USA. 

Nie je náhodou, že už 17. novembra Molotov dal tieto pokyny sovietskemu vyslancovi v Londýne I. Majskemu: „Pre Vašu informáciu… Žiadna dohoda v Berlíne nebola podpísaná a ani sa nepredpokladal taký krok. Záležitosť v Berlíne sa obmedzila na… výmenu názorov… Nemci a Japonci by nás zrejme veľmi chceli postrčiť smerom k Perzskému zálivu a Indii. Odmietli sme diskusiu o tejto otázke, pretože takéto rady zo strany Nemecka považujeme za nevhodné.“ A 25. novembra sovietske vedenie definitívne vyjadrilo svoju pozíciu: oficiálne predložilo Berlínu neprijateľné podmienky, vrátane stiahnutia nemeckých vojsk z Fínska, dohody o vzájomnej pomoci medzi ZSSR a Bulharskom a niekoľkých ďalších, čím sa zámerne vylúčila akákoľvek možnosť pripojenia k Paktu. 

Táto pozícia definitívne posilnila zámer führera začať vojnu proti ZSSR. A už v decembri Hitler schválil plán „Barbarossa“ napriek všetkým varovaniam svojich stratégov o katastrofickom nebezpečenstve vojny na dvoch frontoch. Urobil tak, uvedomujúc si, že Sovietsky zväz je hlavnou silou, ktorá mu čelí v Európe, a že nadchádzajúci konflikt na východe rozhodne o výsledku svetovej vojny. Bol si však istý, že ťaženie na Moskvu bude krátkodobé a úspešné.

Čo by som chcel osobitne zdôrazniť: západné krajiny vtedy súhlasili so sovietskymi akciami, akceptovali snahy Sovietskeho zväzu zaistiť vlastnú bezpečnosť. Napríklad, ešte 1. októbra 1939 vtedajší hlava britskej Admirality W. Churchill v rozhlasovom vystúpení povedal: „Rusko presadzuje chladnú politiku svojich vlastných záujmov… Na ochranu Ruska pred nacistickou hrozbou bolo bezpodmienečne nutné, aby ruské armády zostali stáť na tejto línii [novej západnej hranici]“. 4. októbra 1939 britský minister zahraničných vecí E. Halifax v Snemovni lordov vyhlásil: „…Je potrebné pripomenúť, že kroky sovietskej vlády spočívali v prenose hranice v podstate na trasu, vytýčenú podľa odporúčania lorda Curzona na Versailleskej konferencii… Citujem iba historické fakty a verím, že sú nepopierateľné.“ Známy britský politik a štátnik D. Lloyd George zdôrazňoval: „Ruské vojská obsadili územia, ktoré neboli poľské a ktoré boli po 1. sv. vojne násilne zabraté Poľskom… Bolo by činom zločineckého šialenstva postaviť ruský posun na rovnakú úroveň ako posuny Nemcov.“ 

V neformálnych besedách so sovietskym veľvyslancom I. Majskym boli anglickí vysokopostavení politici a diplomati ešte otvorenejší. Britský námestník ministra zahraničných vecí R. Butler 17. októbra 1939 uvádzal: „…V anglických vládnych kruhoch veria, že žiadne otázky o návrate západnej Ukrajiny a Bieloruska do Poľska sú nemožné. Ak by sa podarilo zriadiť etnografické Poľsko striedmej veľkosti so zárukami nielen pre ZSSR a Nemecko, ale aj pre Anglicko a Francúzsko, tak by sa britská vláda cítila plne uspokojená“. 27. októbra 1939 hlavný poradca N. Chamberlaina G. Wilson povedal: „Poľsko musí byť… obnovené ako nezávislý štát na jeho etnografickom základe, ale bez západnej Ukrajiny a Bieloruska.“

Je treba poznamenať, že počas týchto debát sa sondovala aj pôda na zlepšenie sovietsko-britských vzťahov. Tieto kontakty do značnej miery utvorili základy budúcej aliancie a proti-hitlerovskej koalície. Spomedzi zodpovedných prezieravých politikov vynikal W. Churchill, ktorý napriek známej antipatii voči ZSSR už predtým obhajoval spoluprácu s ním. V máji 1939 vyhlásil v Dolnej snemovni: „Ocitneme sa v smrteľnom nebezpečenstve, ak nedokážeme založiť silnú alianciu proti agresii. Bola by to najväčšia hlúposť, keby sme odmietli prirodzenú spoluprácu so sovietskym Ruskom. “ A už po vypuknutí bojov v Európe – na stretnutí s I. Majskym 6. októbra 1939 – dôverne povedal: „…Medzi Veľkou Britániou a ZSSR neexistujú vážne rozpory a preto neexistujú dôvody na napäté a neuspokojivé vzťahy. Britská vláda… by chcela rozvíjať… obchodné vzťahy. Bola by tiež pripravená prediskutovať všetky ďalšie opatrenia, ktoré by prispeli k zlepšeniu vzájomných vzťahov.“ 

  1. sv. vojna bola plánovaná

Druhá svetová vojna nevznikla za noc, nezačala náhle, znenazdajky. Ani útok Nemecka na Poľsko nebol nečakaný. Bol výsledkom mnohých tendencií a faktorov vo svetovej politike toho obdobia. 

Všetky predvojnové udalosti sa zoradili do jedného fatálneho reťazca. Avšak, hlavným faktorom, ​​ktorý predurčil vzplanutie najväčšej tragédie v dejinách ľudstva, bol štátny egoizmus, zbabelosť, zhovievavosť voči silnejúcemu agresorovi, nepripravenosť politických elít na kompromis.

Preto nie je čestné tvrdiť, že dvojdňová návšteva nacistického ministra zahraničných vecí Ribbentropa v Moskve je hlavnou príčinou, ktorá zrodila 2. sv. vojnu. Všetky popredné štáty sú v tej či onej miere vinné za jej začiatok. Každý z nich robil nenapraviteľné chyby, domnievajúc sa sebaisto, že je možné prejsť ostatným cez rozum, zabezpečiť si jednostranné výhody alebo sa držať ďalej od hroziacej svetovej pohromy. A za takú krátkozrakosť, za odmietnutie vytvorenia systému kolektívnej bezpečnosti sa muselo zaplatiť miliónmi životov, obrovskými stratami. 

Všetci potrebujeme pravdu a objektivitu. Žiaľ, mnohí z našich partnerov ešte nie sú pripravení na spoločnú prácu. Naopak, sledujúc svoje ciele, zvyšujú počet a rozsah informačných útokov proti našej krajine, chcú nás prinútiť aby sme sa ospravedlňovali, cítili sa vinní, používajúc naskrz pokrytecké spolitizované vyhlásenia. Napríklad, 19. septembra 2019 schválená rezolúcia Európskeho parlamentu „O dôležitosti zachovania historickej pamäte pre budúcnosť Európy“ priamočiaro obvinila ZSSR zároveň s nacistickým Nemeckom z rozpútania 2. sv. vojny. Samozrejme, žiadna zmienka o Mníchove tu nie je. 

Domnievam sa, že takéto „papiere“ sú skutočne nebezpečnými hrozbami. Koniec koncov, schvaľoval to rešpektovaný orgán. A čo názorne predviedol? Zámernú politiku na zničenie povojnového svetového usporiadania, vybudovanie ktorého bolo záležitosťou cti a zodpovednosti štátov, mnohí predstavitelia ktorých dnes hlasovali za túto lživú deklaráciu. 

Pozdvihli tým ruku na závery Norimberského tribunálu, na úsilie svetového spoločenstva, ktoré po víťazstve v roku 1945 založilo univerzálne medzinárodné inštitúcie. 

Vojna nebola neočakávanou,…

…čakali ju, pripravovali sa na ňu. 22. júna 1941 sa Sovietsky zväz zrazil s najsilnejšou, najmobilnejšou a najvycvičenejšou armádou sveta, na ktorú pracoval priemyselný, hospodársky, vojenský potenciál prakticky celej Európy. Do tejto smrtonosnej invázie sa zapojil nielen Wehrmacht, ale aj armády satelitov Nemecka.

Už v lete v roku 1941 sa pod paľbou nepriateľa začala evakuácia miliónov občanov, stoviek závodov a výroby na východ krajiny. V najkratších termínoch bola v tyle zorganizovaná výroba zbraní a munície, ktorých dodávky na front začali hneď v prvú vojnovú zimu a do roku 1943 boli prekročené ukazovatele vojenskej výroby Nemecka a jeho spojencov. Za poldruha roka sovietski ľudia vykonali na fronte, aj v tyle to, čo sa zdalo nemožné. Doteraz je ťažké pochopiť, aké neuveriteľné úsilie, odvahu, sebaobetovanie si vyžiadali tieto obrovské úspechy. 

Nacistickí „stratégovia“ boli presvedčení, že obrovský, mnohonárodnostný štát sa dá ľahko podrobiť. Počítali s tým, že nečakaná vojna, jej nemilosrdnosť a neznesiteľná ťarcha nevyhnutne vyostria medzinárodné vzťahy a krajina sa bude dať rozdeliť na časti. Hitler priamo vyhlásil: „Naša politika vo vzťahu k národom obývajúcim široké priestory Ruska musí spočívať v tom, že bude podnecovať akékoľvek formy nezhôd a rozkolov“.

Ale od prvých dni bolo jasné, že tento plán nacistov stroskotal. Brestskú pevnosť do poslednej kvapky krvi bránili vojaci vyše trinástich národností. Počas trvania celej vojny – aj vo veľkých, rozhodujúcich bitkách, aj v obrane každého predmostia, každého metra rodnej zeme – vidíme príklady takejto jednoty.

K porážke nacizmu – nech by sa teraz pokúšali čokoľvek dokazovať – zásadne a rozhodujúco prispel Sovietsky zväz, Červená armáda, hrdinovia, ktorí do konca bojovali v obkľúčení pri Belostoku a Mogiľove, Umani a Kyjeve, Vjazme a Charkove. Išli do útoku v bitke o Moskvu a Stalingrad, Sevastopoľ a Odesu, pri Kursku a Smolensku. Oslobodzovali Varšavu, Belehrad, Viedeň a Prahu. Brali útokom Königsberg a Berlín. 

My obhajujeme skutočnú, neprikrášlenú a neskreslenú pravdu o vojne. Túto národnú, ľudskú pravdu – surovú, horkú a nemilosrdnú – nám do značnej miery odovzdali spisovatelia a básnici, ktorí prešli ohňom a peklom frontových útrap. 

Na záver…

…uvediem ešte jeden dokument. Je to správa Medzinárodnej komisie pre repatriáciu z Nemecka vyhotovená vo februári 1945. Jej úlohou bolo vytvoriť vzorec, v súlade s ktorým porazené Nemecko muselo nahradiť škody spôsobené víťazným mocnostiam. Komisia prišla k nasledujúcemu záveru: „Počet „vojakodní“, ktoré Nemecko vynaložilo na sovietskom fronte prevyšuje to isté množstvo na iných spojeneckých frontoch minimálne desaťnásobne. Sovietsky front viazal na seba aj štyri pätiny nemeckých tankov a približne dve tretiny nemeckých lietadiel.“ Celkovo na ZSSR pripadlo okolo 75 percent všetkého vojenského snaženia protihitlerovskej koalície. V rokoch vojny Červená armáda „zomlela“ 626 divízií krajín „osi“, z ktorých 508 bolo nemeckých. 

  1. apríla 1942 Roosevelt vo svojom prejave k americkému národu vyhlásil: „Ruské vojská zničili a naďalej ničia viac živej sily, lietadiel, tankov a diel nášho spoločného nepriateľa, než všetky ostatné zjednotené národy spolu“. Churchill v posolstve Stalinovi zo dňa 27. septembra 1944 písal, že „práve ruská armáda vytrhla črevá nemeckej vojenskej mašinérii…“.

ZSSR stratil každého siedmeho svojho občana. Veľká Británia – jedného zo 127 a USA – jedného z 320. Žiaľ, tento počet ťažkých, nenahraditeľných strát Sovietskeho zväzu nie je konečný. Bude nutné pokračovať v mravčej práci v oblasti odhaľovania mien a osudov všetkých padlých: vojakov Červene armády, partizánov, ilegálnych pracovníkov, vojnových zajatcov a väzňov koncentračných táborov, civilného obyvateľstva zlikvidovaného trestnými oddielmi. 

K víťazstvu nás priviedli úsilia všetkých strán a národov, ktoré bojovali so spoločným nepriateľom. Britská armáda ubránila svoju vlasť pred vpádom, bojovala s nacistami a ich satelitmi v Stredozemnom mori a v severnej Afrike. Americké a britské vojská oslobodzovali Taliansko, otvárali druhý front. USA zasadili obrovské, drvivé údery agresorovi v Tichom oceáne. Pamätáme si kolosálne obete čínskeho ľudu a jeho obrovskú úlohu pri porážke japonských militaristov. Nezabudneme na bojovníkov „Bojujúceho Francúzska“, ktorí neuznali potupnú kapituláciu a pokračovali v boji s nacistami.

Navždy budeme vďační aj za pomoc, ktorú nám poskytli spojenci pri zabezpečovaní munície, surovín, potravín a techniky pre Červenú armádu. Táto pomoc bola významná – okolo sedem percent z celkového objemu vojenskej výroby Sovietskeho zväzu. 

Spojenci spoločne vytvorili Medzinárodný vojenský tribunál, ktorého úlohou bolo potrestanie nacistických politických a vojnových zločincov. Jeho rozhodnutia poskytujú jasnú právnu kvalifikáciu takých zločinov proti ľudskosti, ako sú genocída, etnické a náboženské čistky, antisemitizmus a xenofóbia. Norimberský súd priamo a jednoznačne odsúdil prisluhovačov nacistov, kolaborantov rozličného druhu.

Dnešný pohľad

Náš postoj je aj dnes rovnaký: zločiny nacistických prisluhovačov nemôžu byť ospravedlnené, nemajú žiadnu premlčaciu lehotu. 

Preto je nepochopiteľné, že v mnohých krajinách sa tí, ktorí sa poškvrnili spoluprácou s nacistami, naraz považujú za veteránov 2. sv. vojny. Klásť znamienko rovnosti medzi osloboditeľov a okupantov považujem za neprípustné. A velebenie nacistických prisluhovačov môžem vnímať iba ako spreneveru pamiatke našich otcov a starých otcov. Je to zrada tých ideálov, ktoré spojili národy v boji proti nacizmu. 

 

Názory médií sveta

Šéfredaktor US časopisu National Interest Jacob Heilbrunn sa nazdáva, že článok V. Putina vyvolá nové debaty o 2. sv. vojne. 

„Článok predstavil západnému auditóriu ruský pohľad, s ktorým ono nebolo oboznámené… vyvolá spory o pôvode 2. sv. vojny a my, publikujúc ho, dúfame, že bude viac diskusií o minulosti i  prítomnosti.“ 

x x x

Dejiny sa nesmú prepisovať, aby boli výhodné pre ten alebo iný štát. Víťazstvo nad nacistickým režimom bolo možné vďaka odvahe spojeneckých štátov a ZSSR, vyhlásil predstaviteľ MZV V. Británie. 

x x x 

Ruský senátor Alexej Puškov napísal v Twitteri, že „Londýn sa rozhodol nevstupovať s Putinom do polemiky o 2. sv. vojne“. 

Senátor tiež poukázal na to, že MZV V. Británie uznalo rolu ZSSR na rozdrvení nacizmu, bez komentára však ponechalo tému príčin začiatku vojny. Puškov dodal, že Mníchovské sprisahanie Západu s Hitlerom je „achilovou pätou“ pokusov zvaliť vinu za začiatok vojny na ZSSR. 

x x x

Politológ Alexej Muchin poukázal na to, v čom bolo britské MZV ľstivé. „Sporiť sa s článkom a s faktami, ktoré obsahuje, je veľmi zložité, pretože ide o historickú pravdu. Ale odpoveď je veľmi ľstivá. Pretože existuje príslovie: ty o koze, oni o voze. Britské ministerstvo zahraničia sa práve takto vyhlo odpovedi. Plus tradične obvinilo ruskú stranu akoby ona prepisovala dejiny.“  

x x x

V Poľsku sa oborili na Putina, že manipuluje dejiny. Dôvodom na hnev Varšavy sa stala výhrada, že vláda Poľska v predvojnovom čase „podhodila vlastný ľud pod hitlerovskú zničujúcu mašinériu,“ všimol si britský list The Telegraph. 

Denník tiež napísal, že za toto Putinove vyjadrenie rozzúrilo súčasné vedenie Poľska. Poliaci sa nazdávajú, že ruský prezident mal poukázať na to, že sovietske vojská vpadli na ich územie v súlade s paktom Molotova-Ribbentropa. 

x x x 

Veľvyslanec Ruska v USA Anatolij Antonov uviedol, že Putinov článok tam vyvolal značný záujem. 

„…a odštartovala začiatok diskusie. Minimálne moji spolubesedníci podtrhujú dôležitosť rozhovoru o historickej pamäti, poznamenávajúc, že práve ona ovplyvňuje súčasné politické vzťahy v oblasti bezpečnosti.“ 

Dodal, že niektorí špecialisti sa nazdávajú, že práve teraz nastal čas na to, aby sa zastavili špekulácie o tom, kto vojnu začal i kto v nej zvíťazil. 

x x x 

Izraelský historik holokaustu Aaron Schneer považuje Putinov článok za objektívny a preukázateľný. 

„Mne sa článok zdá byť veľmi seriózny, objektívny a presvedčivý. Aktuálny je tým, že vyzdvihuje otázky spojené so súčasnou zahraničnou politikou (tieto tézy Bojovník kvôli skráteniu článku vynechal). Okrem obyčajných momentov o nevyhnutnosti zachovania historickej pamäte, veľmi preukazne opäť hovorí o predvojnových udalostiach, vyzdvihuje dôležité otázky otvárania archívov,“ uviedol.  

Podľa ruských zdrojov spracoval V. Mikunda 

 

 

21
júl
2020

Komentovať

Váš e-mail nebude publikovaný.
*