Po vypuknutí Slovenského národného povstania od začiatku septembra 1944 celý verejný život v Trenčíne rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovali nemecké okupačné jednotky. Tie zabrali pre svoju potrebu jednotlivé verejné i súkromné budovy, vrátane škôl a internátov. Trenčín bol aj sídlom veliteľstva pohotovostnej jednotky nemeckej 13. bezpečnostnej služby (Einsatzkomando) SD, ktorá zanechala v meste a jeho okolí, ako aj v ďalších piatich okresoch Slovenska, krvavé stopy.

O krutosti výsluchov svedčili stopy, ktoré sa po oslobodení mesta našli v pivniciach sídla gestapa a bezpečnostnej polície. V dobe od 25. októbra 1944 do 3. apríla 1945 bolo z väznice Krajského súdu v Trenčíne odvedených do lesa na Brezine celkom 69 osôb, civilov, domácich aj zahraničných vojakov a partizánov, ktoré boli v lese beštiálne povraždené a zahrabané do niekoľkých hrobov. Nepriamo sa na týchto akciách zúčastňoval aj pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy HG 52, ktorý bol od novembra 1944 dislokovaný v Trenčíne.

Pôvodný cintorín obetí s pamätníkom na Brezine
Dnešnú podobu dostal cintorín v roku 1969. Hrobovú časť tvoria tri oblúkové pásy hrobov z jednotlivými náhrobkami, na ktorých sú mená obetí, ich vek v čase smrti a bydlisko. Pred hrobovou časťou bola pôvodne na kamennom podstavci umiestnená kruhová plastika tŕňovej koruny zo zváranej medi, symbolizujúca utrpenie Na pravej strane hrobovej časti je ústredný pamätník, na ľavú časť bol dodatočne umiestnený kríž. Plastika tŕňovej koruny bola po zmene režimu bola odcudzená a zlodeji ukradli aj plastiku Krista z kríža.

Súčasný cintorín obetí s pamätníkom na Brezine
Cintorín s pamätníkom je situovaný na malej vyvýšenine, na ktorú vedie schodisko zo strany Čerešnového sadu. Pred schodiskom je na žulovom podstavci umiestnená plastika z kovanej medi, vyjadrujúca ukrutnosť. Korpus pamätníka je obložený kamennými doskami, na ktorých sú z čelnej a bočných strán vyryté figurálne výjavy z bojov a utrpenia v SNP.

Na večnú pamiatku tých, ktorí položili v boji proti fašizmu to najcennejšie — svoje životy, pristúpilo sa z iniciatívy okresného výboru KSS a okresného Zväzu slovenských partizánov v Bánovciach nad Bebravou za pomoci okresného národného výboru a vyšších straníckych a štátnych orgánov k vybudovaniu pamätníka na Jankovom vŕšku. Pamätník na Jankovom vŕšku sa stal symbolom hrdinstva a slávy, symbolom úcty a vďaky všetkým tým, ktorí bojovali za našu slobodu a v tomto boji stratili to najcennejšie – svoj život. Autormi návrhu pamätníka boli akademický sochár Jozef Pospíšil a ing. architekt Slatinský. Investorom bola Okresná odbočka Sväzu slovenských partizánov s predsedom Cyrilom Dřinekom. Na výstavbe pamätníka sa podieľali občania z okolitých obcí, priami účastníci SNP a dokonca i brigádnici z Moravy a Čiech.Výstavba sa robila bez akýchkoľvek mechanizmov, nakoľko v tom čase nebol na Jankovom vŕšku elektricky prúd a voda. Práce sa robili ručne a voda sa privážala. Mohyla bola odhalená pri príležitosti osláv SNP v roku 1951. V ďalších rokoch sa postupne pokračovalo v budovaní rekreačného areálu, urobila sa elektrická sieť a vodovod.

Pamätník je v tvare obrovského pylona, v pôdoryse päťcípej hviezdy na vrchu ukončený štvorcovou doskou. Pylon vyrastá zo stredu štvorcovej základne, v ktorej je umiestnené mauzóleum s prsťou z bojísk 2. svetovej vojny. Na jej vonkajších stenách sú vysekané nápisy.„Sláva a večná pamäť padlým hrdinom“ (Ten istý text v ruštine). Nepřátel se nelekejte, na množství nehleďte“.“Vďaka našim partizánom a sovietskym hrdinom“. Vo vnútri mauzólea: Nad sarkofágom – „Vášmu odkazu verní zostaneme“. Po bokoch: „ Mier bude zachovaný a upevnený ak ľud vezme vec zachovania mieru do svojich rúk (J.V.Stalin)“. „SNP zostáva nevyčerpateľným žriedlom našej triednej a národnej hrdosti (V. Široký) Pamätník obkolesuje zemitý val, ktorý je preklenutý schodišťami. V areáli ho dopĺňa symbolický cintorín s hrobmi bojovnikov a organizátora SNP(Josif Vlaščenko SSSR, Michail Charlan SSSR, Michail Kaširin SSSR, Edita Katzová, Dudašík Štefan 24r. Breza, Čmelko Štefan 23r. Omšenie, JOZEF VESELÝ ČECH, JAMRICH JOZEF) a amfiteáter v ktorom sa uskutočňujú oslavy SNP v bánovskej oblasti.

V roku 1964 boli renovované dva partizánske bunkre, v roku 1969 bol vybudovaný prírodný amfiteáter a kamenné mílniky pozdĺž cesty od Uhrovca a najmä Ostrého vrchu. Cesta na Jankov vŕšok má názov cesta SNP. K 30. výročiu SNP 1974 bol vybudovaný horský hotel, postavená široká asfaltová cesta z Uhrovca, rekonštruovaný areál podľa priloženej mapy

 

 

Partizánske hnutie v oblasti Jankovho vŕšku

Rozdelením dvoch bratských národov Čechov a Slovákov a vznikom Slovenského štátu 15.3.1939 na želania Hitlera ako jeho satelit, museli prejsť demokratické a protifašistické sily do ilegality. Najorganizovanejšou silou bola Komunistická strana Slovenska. Vzniká ilegálne okresné vedenie komunistickej strany so sieťou miestnych buniek v okolitých dedinách. Ilegálni pracovníci sa schádzajú tajne na rôznych miestach, v súkromných (bytoch alebo v horách a ich činnosť je orientovaná na boj proti klérofašistickému slovenskému štátu a neskôr proti hitlerovskými okupantom. Na základe výzvy ÚV KSS a moskovského vedenia KSČ prikročilo ilegálne vedenie strany k organizovaniu tajných bojových skupín. Vstupovali do nich komunisti a pokrokovo zmýšľajúci občania a utečenci z nacistických zajateckých táborov, predovšetkým príslušníci sovietskej armády. Príchod sovietskych vojakov a dôstojníkov bol veľkým prínosom pre partizánske hnutie, nakoľko mali bojové skúsenosti z organizovania partizánskeho boja. Začiatkom roku 1944 má partizánsky oddiel vyše 30 vyzbrojených bojovníkov. Tábor bol v doline Valovce pod Jankovým vŕškom a z dôvodov utajenia sa často menil. Veliteľom skupiny bol Pavol Baranov, po jeho zatknutí fašistami Ivan Časnyk, obaja dôstojníci sovietskej armády. Občania podhorských obcí všestranne pomáhali partizánom potravinami, šatstvom a poskytovaním prístrešia. Bola to pomoc veľmi riskantná, lebo agenti ÚŠB a gardisti denne sliedili po komunistoch a odporcoch fašizmu. Takto si komunistická strana za pomoci sovietskych vojenských odborníkov a uvedomelých občanov zabezpečila všetky podmienky k úspešnému revolučnému vystúpeniu. K otvorenému ozbrojenému povstaniu dochádza 29. augusta 1944 vo včasných ranných hodinách na príkaz hlavného partizánskeho štábu, ktorý doručil František Mišeje. Po privezení zbraní z vojenských skladov v Zemianskych Kostoľanoch zapájajú sa do povstania občania zo všetkých obcí pod Jankovým vŕškom a obsadili okresné mesto Bánovce nad Bebravou, vtedajšie farské sídlo prezidenta slovenského štátu dekana Jozefa Tisu.
Revolučný národný výbor v Uhrovci vyvesil 30. augusta 1944 československé zástavy a miestnym rozhlasom vyhlásil obnovenie ČSR.
2. septembra 1944 bola v Bánovciach nad Bebravou vyhlásená mobilizácia.
3. septembra 1944 revolučný okresný národný výbor sa presťahoval do obce Žitná. Tu vydával ilegálny časopis „Zprávy”
V podhorských obciach sa utvárajú miestne partizánske skupiny a nové orgány štátnej moci — revolučné národné výbory. Tieto vyhlasujú v rámci okruhu svojho pôsobenia obnovenie Československej republiky. Politický a vojenský život riadili okresný výbor KSS a okresný revolučný národný výbor. K partizánskym jednotkám sa pridávajú vojaci a vojenské jednotky okolitých vojenských útvarov sa zapájajú do prvých bojov s fašistami v Trenčianskych Tepliciach. Celé územie bývalého bánovského okresu je v rukách partizánov.
Po dobytí Topoľčian 3.septembra 1944 fašisti podnikali prvé útoky na Bánovce nad Bebravou. 4. septembra 1944 nemecké lietadlo bombardovalo Bánovce nad Bebravou.
Najväčší boj o Bánovce nad Bebravou bol v dňoch 10. — 11. septembra 1944, fašisti s veľkou silou vojska a ťažkých zbraní, ktoré partizánskym jednotkám chýbali obsadili Bánovce n.B.
Pre vlastnú záchranu a z obavy o civilné obyvateľstvo sťahujú sa partizáni do podhorských obcí, kde sa opevňujú a podnikajú protiútoky na fašistické vojská.
13. septembra 1944 prišla do Uhrovca pomerne silná skupina partizánov – parašutistov na čele s kapitánom Teodorom Pólom. Táto podľa rozhodnutia Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve a v spolupráci s okresný výborom KSS a taktiež revolučným národným výborom utvára z miestnych partizánskych skupín partizánsku brigádu Jána Žižku. Brigáde je určený veľmi dôležitý úsek operácií v trojuholníku Bánovce nad Bebravou – Trenčín – Považská Bystrica, kde boli dôležité zbrojovky v Dubnici nad Váhom a v Považskej Bystrici a letisko v Biskupiciach pri Trenčíne. Brigáda mala zaujať obranné postavenie ma úseku Bánovce nad Bebravou — Zliechov -a zabrániť prenikaniu nemeckých vojenských jednotiek do Rajeckej a Turčianskej doliny.
Brigáda Jána Žižku mala spočiatku 900 partizánov, neskôr sa ich počet zvýšil na 1600. Štáb brigády tvorili príslušníci slovenskej, českej a ruskej národnosti. Veliteľom brigády bol Teodor Póla z Opavy, politickým komisárom Štefan Kaščák z Detvy, náčelníkom štábu Vselovod Ivanovič Klokov z Kyjeva, hrdina ZSSR, jeho prvým zástupcom Dmitrij Rezuta, (hrdina ZSSR, druhým zástupcom Arnošt Krpec (krycím menom Václav], španielsky interbrigadista z Ostravy, štábny lekár Alexander Tarakanov z Moskvy a ďalší. Brigáda mala spočiatku osem rôt, z ktorých jedna pod velením Jána Ušiaka a Dajana Bojanoviča Murzina bola premiestnená na Moravu do priestoru Uherské Hradište—Valašské Klobouky a pod názvom Brigáda Jána Žižku organizovala bojovú partizánsku činnosť v týchto oblastiach.
V organizácii Brigády Jána Žižku pod vedením Teodora Pólu sa v plnej miere uplatňovali hľadiska a dlhoročné skúsenosti vedenia partizánskeho boja na Ukrajine a v Bielorusku. Národnostné zloženie brigády bolo prejavom proletárskeho internacionalizmu, príkladom jednoty a vzájomnej pomoci v boji proti spoločnému nepriateľovi. Veď okrem príslušníkov slovenskej, českej a ruskej národnosti bodovali v brigáde Ukrajinci, Poliaci, Juhoslovania, Bulhari, Maďari, Francúzi, Nemci a i. Vojensko – organizačnú a výchovnú prácu, zásobovanie jednotiek potravinami, liekmi a iným potrebným materiálom riadil okresný výbor KSS a okresný revolučný národný výbor v spolupráci s politickými komisármi a straníckymi organizáciami, ktoré boli v jednotkách. Do strany boli prijímaní partizáni aj v priebehu bojov za hrdinské činy a bojovú politicko-výchovnej práci, pri upevňovaní bojovej morálky brigády a v utváraní úzkej spolupráce medzi miestnym obyvateľstvom mali noviny „Partizán.”
Veľká a hrdinská bola pomoc miestneho obyvateľstva pod Jankovým vŕškom partizánskemu hnutiu. Občania boli odhodlaní dať povstalcom a boju proti fašizmu i to posledné za cenu vlastného života. Zvlášť významné bolo poskytovanie pomoci a prístrešia chorým a zraneným partizánom. Pritom okrem príslušníkovej Žižkovej brigády veľmi často prechádzali horami susedné partizánske brigády a jednotky, ktoré taktiež potrebovali pomoc. Boli to neraz desiatky i stovky bojovníkov, často hladných, premočených alebo premrznutých, ktorí potrebovali pomoc, aby mohli byť aj naďalej bojaschopní. Občania, z radov i tých najbiednejších s veľkou obetavosťou poskytovali pomoc týmto jednotkám bez príkazov a z vlastného presvedčenia, z vlastného citu solidarity s bojovníkmi proti fašizmu a za slobodu. Fašisti a ich gardistickí prisluhovači dobre vedeli o tejto pomoci a v snahe pomstiť sa na bezbranných občanoch podnikali výpady do podhorských obcí, kde zapaľovali domy, rabovali, zatýkali občanov, mučili ich a vraždili. Celé dva mesiace dokázali partizáni čeliť takmer denne útokom fašistických jednotiek. Veľké sústredenie vojenskej sily do oblasti Bánoviec nad Bebravou znemožnilo klásť ďalší odpor a 29. októbra sa podarilo fašistom dobyť partizánsku obec Miezgovce, ktorú vypálili a občanov odvliekli. Podobný osud postihol o týždeň neskôr obec Uhrovec, ktorú vypálili 4. novembra 1944 a postupne prichádzali na rad ďalšie. Dňa 23. novembra 1944 podnikli fašisti veľký päťdňový útok na celú dolinu z troch strán s cieľom zlikvidovať partizánov. Keď sa im to nepodarilo, vyrabovali obce, postrieľali ranených a chorých partizánov, ktorých našli v horách a odvliekli občanov z obce Omastiná a ďalších a za pomoc partizánom postrieľali v lese Cibislavka pri Bánovciach nad Bebravou.
Po brutálnych útokoch na jednotlivé obce sa v nich fašisti neusadili. Strach zo spravodlivej pomsty podhorského ľudu a partizánov ich prinútil stiahnuť sa do bezpečia. Prichádzajúca zima a najmä čerstvý sneh sťažovali situáciu partizánskym jednotkám, lebo každý prechod na bojové akcie a zásobovanie potravinami a materiálom zanechávali viditeľné stopy, po ktorých fašisti za pomoci domácich zradcov neustále sliedili. V snahe zlikvidovať čo najviac povstalcov používali fašisti rôzne nástrahy. Vydávajúc sa za partizánov prichádzali v skupinách do dedín a keď im občania poskytli pomoc, kruto sa pomstili a mučením ich prinútili prezradiť umiestnenie partizánov v horách. Zvyčajne sa to skončilo beštiálnym vraždením celých rodín. Veľmi ťažká bola v tejto dobe orientácia občanov týchto dediniek, lebo neraz nevedel, či pomáha alebo zrádza. Keď nepovedal, bolo zle, keď povedal, ešte horšie. Veľa ľudí na tento systém boja proti partizánskemu hnutiu doplatilo svojím životom alebo mučením vo fašistických väzniciach a koncentrákoch. Najviac si vytrpeli občania obcí Omastiná, Kšinná, Uhrovské Podhradie, Závada pod Čiernym vrchom, Šípkov a ďalších z podhorskej oblasti. V druhej polovici januára 1945 sa v Uhrovci natrvalo usádza fašistická jednotka vlasovovej armády v sile asi jediného oddielu s delostreleckou batériou. Toto veľmi sťažilo situáciu partizánov i miestneho obyvateľstva. Dochádzalo denne k vypočúvaniu občanov, k ich odvádzaniu na gestapo a do koncentračných táborov. Denné a nočné domové prehliadky sa stali pravidelnosťou a vlasovci podnikali časté výpady proti partizánom v spolupráci s jednotkami SS, ako napr. jednotkami Edelweis a iných. Výdatnú pomoc im poskytovali príslušníci POHG z neďalekých Bánoviec nad Bebravou. Začiatkom februára 1945 objavili fašisti v partizánskych bunkroch na Jankovom vŕšku sedem ranených partizánov, a keď sa im nepodarilo získať od nich žiadne informácie, zaživa ich upálili. Tento brutálny čin nebol ojedinelý a fašisti ich majú na svojom konte desiatky vo všetkých partizánskych obciach pod Jankovým vŕškom. Je to smutné svedectvo neľudskosti, pričom napr. nezabudli fašisti vyrezať do kôry stromov na mieste svojho beštiálneho činu znak príslušnosti k SS.

 

Spracované podľa publikácií – PAMÄTNÍK SNP JANKOV VŔŠOK – ktoré boli vydané k 30.výročiu SNP 1974 a v roku 1987 Vlastivedným múzeom v Topoľčanoch v náklade 25 000ks

Oslobodzovanie miest a obcí okresov Trenčín a Bánovce n. B. Sovietskou a Rumunskou armádou v marci a v apríli 1945 bolo súčasťou veľkej vojenskej operácie pomenovanej Bratislavsko-Brnianska operácia. Územie našich okresov oslobodzovali vojská štyroch armád v severnej časti zoskupených armád 2. Ukrajinského frontu pod velením maršala Sovietskeho zväzu R. J. Malinovského.
V oblasti Hlohovca a Trenčianskych Bohuslavíc operovali vojská 53. sovietskej armády v čele s generálporučíkom S. M. Managarovom a 1. Rumunskej armády na čele so zborovým generálom Atanosinom, severne od nich smerom na Bánovce n./B. a Trenčín bojovali vojská 40. Sovietskej armády v čele s generálporučíkom F. F. Žmačenkom a 4. Rumunskej armády na čele s generálom Dascanescom.
Bratislavsko-Brnianska operácia začala v južnej časti zoskupenia 2. Ukrajinského frontu 25. marca 1945 násilným prechodom rieky Hron. Počas jedného týždňa boli oslobodené desiatky obcí a miest a vojská Sovietskej a Rumunskej armády stáli pred Bratislavou a 1. apríla oslobodili Trnavu.
Severné krídlo zoskupenia, kde bojovali vojská 40. Sovietskej a 4. Rumunskej armády bojovali v horskom teréne a postupovali od Zvolena cez B. Bystricu, Kremnicu, Partizánske a Nováky. 4. apríla tieto jednotky oslobodili Bánovce n./B. a prevažnú časť tohto okresu a zaujali postavenie v smere na Trenčín a Uherský Brod. Po oslobodení Topoľčian (2.4.1945) prešli vojská 1. Rumunskej armády cez Považský Inovec a začali 4. apríla oslobodzovať obce južnej časti okresu Trenčín na ľavom brehu rieky Váh.
Nemecká armáda na pravom brehu rieky Váh kládla v tomto priestore rozhodný odpor, aby zaistila prísun nemeckých vojsk a posilnila obranu smerom na Moravu. Silná obrana bola zvlášť vybudovaná na prístupoch cez Lyský, Vlársky a Hrozenkovský priesmyk, ako aj v smere na Květnú.
Podľa rozkazu veliteľa 2. frontu mala 40. Sovietska armáda a 4. Rumunská armáda postúpiť k Váhu a do 8. apríla na jeho ľavý breh s hlavným úsilím v smere Trenčín a Uherský Brod. Útok bol vedený v nepriaznivých podmienkach – prekonať zasnežené hrebene Strážovskej vrchoviny, Považského Inovca a rieku Váh.
40. Sovietska armáda so 4. Rumunskou armádou oslobodili 6. -7. apríla obce Horňany, Svinná, Mníchova Lehota. 8. apríla oslobodzovacie vojská sa priblížili k Trenčínu, zaujali nové pozície pri Hámroch, Kubrici, Tr. Stankovciach, Rozvadzoch a Krivosúd – Bodovka.
Nemecké vojská na prístupoch k Trenčínu, Váhu, k Vlárskemu a Hrozenkovskému priesmyku vybudovali silnú obranu vrátane protitankových zátarasov a mínových polí.
Oslobodzovacie vojská (40. Sov. armády, 4. Rumunskej armády) v noci na 9. apríla prenikli do dedín v úseku V. Bierovce – Krivosúd-Bodovka. Vojská tu zdolali obranu nemeckých vojsk, prekročili rieku Váh a vytvorili predmostie v oblasti Melčíc a Moravského Lieskového. Tieto úspechy využili vojská, ktoré oslobodzovali Trenčín a za podpory delostrelectva v noci 9. apríla prenikli od juhozápadu do mesta a 10. apríla bola ľavá časť Trenčína oslobodená. V tej noci nemecké vojská zničili oba mosty cez Váh.
Ďalší postup veliteľ 40. Sov. armády sústreďoval na ľavé krídlo južne od Trenčianskych Bohuslavíc v smere na Uherský Brod. 28. apríla sa začala delostrelecká príprava a útok vojsk na nemecké pozície v celom úseku od Novej Bošáce cez Ivanovce, Kochanovce, Velčice, Chocholnú, Drietomu, Záblatie, Zlatovce až po Nemšovú. Najťažšie boje boli v chotári Novej Bošáce a Chocholná-Velčice, na Drietome a v Hrozenkovskom priesmyku.
Po ťažkých bojoch boli aj tieto oblasti oslobodené a nemecké vojská ustupovali na Moravu. V Trenčíne využili nemecké vojská rieku Váh ako prirodzenú vodnú prekážku. Sovietske vojská sa prepravovali cez Váh na provizórnom moste a 29. apríla oslobodili Zlatovce a Závažie.
Na území trenčianskeho okresu padlo v bojoch 1255 vojakov Sovietskej armády, 1380 vojakov Rumunskej armády a 174 miestnych občanov. Príslušníci Sovietskej a Rumunskej armády boli po oslobodení exhumovaní. Príslušníci Sovietskej armády boli pochovaní na Slavíne a Rumunskej armády na cintoríne vo Zvolene. Po skončení bojov príslušníci Sovietskej a Rumunskej armády poskytovali všestrannú pomoc MNV a občanom v zásobovaní, doprave a udržiavaní poriadku. Z pamäti nám nevymizne práca Sovietskej armády pri stavbe provizórnych mostov cez Váh, ktoré zohrali významnú úlohu pri zásobovaní obyvateľstva, doprave a obnove priemyslu.
Po skončení bojov nastal mierový slobodný život. Ľudia sa vracali domov z väzenia, z koncentračných táborov, z vojenských a partizánskych jednotiek. No mnohí sa nevrátili. Svedkom je aj Brezina, kde bolo 69 umučených ľudí a iné masové hroby v našich okresoch. Svedkom sú aj pamätníky padlých vojakov Sovietskej a Rumunskej armády v našom okrese.

Česť pamiatke našich osloboditeľov!
Prehľad oslobodenia miest a obcí v okrese Bánovce nad Bebravou

• 4. apríla – Bánovce nad Bebravou, Borčany, Brezolupy, Dolné Naštice, Dvorec, Haláčovce, Horné Naštice, Chudá Lehota, Kšinná, Libichava, Malé Hoste, Miezgovce, Nedašovce, Omastinná, Otrhánky, Pečeňany, Pochabany, Pravotice, Rybany, Uhrovec, Uhrovské Podhradie, Veľké Hoste, Veľké Chlievany, Vysočany, Šišov, Zlatníky, Žitná Radiša
• 5. apríla – Dežerice, Dubnička, Ľutov, Prusy
• 6. apríla – Veľké Držkovce, Podlužany, Ruskovce, Malá Hradná, Cimenná,
• 7. apríla – Čierna Lehota, Slatina n/B., Slatinka n/B., Šípkov, Timoradza, Trebichava,
• 8. apríla – Krásna Vesv okrese Trenčín
• 6. apríla – Dubodiel, Trenčianske Jastrabie, Trenčianske Mitice
• 7. apríla – Bobot, Svinná, Horňany, Veľká Hradná
• 8. apríla – Krivosúd Bodovka, Neporadza, Petrova Lehota, Soblahov, Mníchova Lehota, Motešice, Trenčianska Turná, Veľké Bierovce, Trenčianske Stankovce, Adamovské Kochanovce
• 9. apríla – Ivanovce, Melčice-Lieskové, Omšenie, Opatovce, Selec, Trenčianske Teplice
• 10. apríla – Dolná Poruba, Opatová, Trenčín
• 26. apríla – Trenčianska Teplá
• 28. apríla – Dobrá
• 29. apríla – Chocholná Velčice, Drietoma, Skalka, Záblatie, Zlatovce
• 30. apríla – Hrabovka, Dolná Súča, Horná Súča, Nemšová

VENOVANÉ PAMIATKE VOJAKOV TRENČIANSKEHO CaK PEŠIEHO PLUKU 71

 

 

 

 

90. VÝROČIE KRAGUJEVSKEJ VZBURY TRENČIANSKEHO 71. PEŠIEHO PLUKU

 

V dňoch 4.- 6. júna 2008 si Trenčania pripomenuli 90. výročie “Kragujevskej vzbury” C. a K. pešieho pluku 71 v Trenčíne, 19. a 20. júna v srbskom meste Kragujevac. Súčasťou 90. výročia vzbury a popravy príslušníkov trenčianskeho pluku boli aj sprievodné akcie. Vydané boli dve zaujímavé publikácie a dve DVD, ktoré dokumentujú význam a priebeh výročia.

» 3D prezentácia Pamätníka SNP- mohyly na Jankovom vŕšku na stránke obce Uhrovec
» Deň vojnových veteránov
» Generál Golian a Trenčín

» Múzeum Partizánskej brigády Jána Žižku, Bánovce nad Bebravou (prezentácia PDF)
» Музей Партизанской бригады Яна Жижки (слайд-шоу PDF)
» The partisan brigade of Jan Zizka museum (presentation PDF)
» Museum der Partisanenbrigade von Jan Žižka (Präsentation PDF)
» Nezabudnime! – Pamätníky II.svetovej vojny v okresoch Trenčín a Bánovce nad Bebravou (PDF)
» K. Glamoš: Protifašistický odboj v Trenčianskych Tepliciach 1939-1945 (PDF)

» Fašistické represálie v Miezgovciach 1945 (mp3)
» Relácia SRO 27.8.2014 o Štefanovi Gašparíkovi (mp3)